Hrá v Divadle jedného herca, študuje na univerzite tretieho veku a ďalej píše. Dve zo svojich hier prišla zahrať aj do GeS Clubu košickému publiku, ktoré ju odmenilo potleskom postojačky.

V prvej hre sa predstavila ako vážená Katarína Veľká. Ruská panovníčka, ktorá ukázala svoje slabosti nielen ako vládkyňa, ale ako dieťa, milenka, manželka, matka, a predovšetkým žena. S týmto projektom sa M. Zimková stretla náhodou. Predstavenie napísala švédska autorka Kristina Jung. Herečka si príbeh upravila, lebo v pôvodnej podobe ho nemohla celkom akceptovať. Švédska autorka totiž Katarínu, podľa nej, vykreslila nesmierne drsne. M. Zimková naopak pátrala po tom, prečo bola Katarína Veľká taká, ako bola a snažila sa ju poženštiť.

"Kristina Jung nevie po slovensky. Chvalabohu (smeje sa). Lebo to ´moje´ už nebolo také, ako jej pôvodné dielo. V každom prípade mi dala požehnanie, že si ju môžem ´upraviť´ ako ja chcem. Samozrejme, že som si preštudovala materiály, historické pramene a podobne. Zistila som, že s Katarínou to nebolo celkom tak, ako to Kristina Jung napísala. Napríklad tam nedala ten dôležitý fakt, že Katarína nemala ani 14 rokov, keď ju odvliekli do Cárskeho Ruska. To je pre diváka potrebná informácia, lebo ospravedlňuje jej ďalšie skutky. Bola to kultivovaná, vznešená a vzdelaná dáma. Tento fenomén ma veľmi zaujal, tá jej ľudská stránka, ženská."

Po párminútovej prestávke sa z váženej panovníčky stala dedinčanka Johanka Ovšená v monodráme s názvom Neveľo nas idze, neveľo nam treba. Zdalo by sa, akoby vtedy na pódium prišla iná herečka. M. Zimková ju stvárnila tak presvedčivo, akoby nemala premyslené ani jediné slovo, ale celý príbeh zaimprovizovala. Opak je však pravdou. Každé jedno slovo musí byť do bodky premyslené. Diváci boli nadšení pri starých známych replikách i pri nových perličkách z úst M. Zimkovej. "Mala som len desať minút na prehodenie ´tých výhybiek´, či ako to nazvať. Človek sa musí absolútne skoncentrovať," vysvetľuje M. Zimková.

Počas hry sa hľadisko otriasalo smiechom, no herečka ani okom nemihla a venovala sa "prípravám na svadbu". Okrem toho, že ju vybavila, zohnala dcére ženícha a keďže starosta odfukoval pod stromom, spitý ako čík (s fľašou Johnyho Wolkera), musela pre mladých aj "odobierku" urobiť. A napriek tomu, že tam bola sama, divák nadobudol dojem, že je tam množstvo ľudí. Jednoducho M. Zimková v sebe nezaprela úžasnú herečku.

Divadlo jedného herca

Podľa M. Zimkovej základ v tomto divadle spočíva v tom, že idea predstavenia musí byť absolútne premyslená. Herečka sa zúčastňuje festivalov Divadiel jedného herca v Poľsku. Tam sa vraj presvedčila, že nie je dôležitá nejaká absolútna herecká kreácia alebo režijný nápad, ak nie je do bodky premyslená myšlienková výpoveď.

Zo svojich trinástich monodrám hrá M. Zimková najčastejšie sedem. O tom, ako sa ľuďom páčia, svedčí predovšetkým potlesk i kvety po predstavení, po tom košickom aj standing ovations. Predstaviteľka Johanky však dostáva aj listy. "Chodí mi veľa krásnych listov. Smutné je, že tie najhoršie dostávam z východného Slovenska, z môjho rodného kraja. No ani nie tak na konto monodrám, ale na konto filmu. Už som si na to zvykla. Nemám pocit, že by som môjmu rodnému kraju nejako ublížila. Keby som ho nemala rada, nehovorím o ňom a nechodím sem."

Pred časom sa jej stalo, že si ju jeden muž, ako mnoho iných, príliš stotožnil s postavou Johanky Ovšenej. M. Zimková sa vtedy zúčastnila festivalu Dni československej kultúry v Békescsabe. Premietali tam aj film Pásla kone na betóne. Po skončení mali všetci veľkú hostinu. Počas nej prišiel za M. Zimkovou dotyčný muž. "Ja som si ho všimla, už keď sedel na predstavení s asi trojročnou dcérkou. Navrhol, či by som nechcela prísť na jeho ranč. Má vraj 30 svíň a asi 20 teliat, že má všetku techniku zabezpečenú, dve nákladné autá a čo ja viem čo ešte. Žena mu vraj ušla s nejakým Rakúšanom, veď sa jej ani nečudujem (smeje sa). On, teda, keď ma videl v tom filme, myslel si, že mám pre to cit, a že sa budem vedieť o to hospodárstvo starať," spomína.

Ďalšiu spomienku má ešte v čerstvej pamäti. Pred niekoľkými mesiacmi dostala vysokú horúčku a vzali ju do nemocnice. Zhodou okolností ju dali do izby, kde bola sama. Každý deň sa tam zastavila upratovačka. "Bola to zvláštna osôbka. Chodila hore - dole s metlou a vždy si niečo rozprávala. Raz mi tak hovorí: ´Porád mi niekoho pripomínate. Jednu herečku. Takú, čo s týma koňáma, čosi také...´ Ja reku, že hej, už mi povedali. A ona pokračuje: ´No, to bola finom herečka. Určite je teraz niekde v Amerike, bo lepšie herečky berú do Ameriky, a ona niekde v tych kovbojakách robí...´ Tak to už ma začínalo zaujímať. Opýtala som sa, prečo práve v kovbojkách. A ona: ´No, lebo ona s tyma kravama to tak dobre vedela. Tak ona tam už určite dávno odešla, medzi kovbojov, čo tam na tom ranči su...´ Mňa teda tí ľudia tak trochu s tým statkom a dobytkom spájajú. S tou upratovačkou som sa ešte pobavila, keď mi raz prišla povedať, že ´Tam včera na trojke zatrepala jedna bačkorama, ta sa tam pytajte, čo tu budete sama jak dajaka narkomanka... Ta sa pytajte.´"

Pásla kone...

Dva filmy, ktorých hlavná predstaviteľka Johanka Ovšená predstavuje dedinu a myslenie ľudí v 80. rokoch, pozná snáď už každý. Popri vážnych veciach sa preplietajú vtipné dialógy a perly typu "Nemaš chlopa, nemaš pravdy", vieme všetci naspamäť. Tento film sa pozeral vtedy a pozerá sa aj po vyše 20 rokoch. Napriek tomu, že v čase vzniku sa nestretol s pochopením vtedajších ľudí ani komunistického vedenia. Samotná predstaviteľka svojráznej Johanky sa čuduje, že film má takú popularitu dodnes.

"Ježišmária, vôbec som nečakala, že sa to v televíziách ešte bude hrať. Viete, aké problémy som z toho mala? Súdruhovia z ÚV (ústredný výbor) to zakázali. Už pri natáčaní boli problémy. Po každom filmovacom dni museli súdruhovia kontrolovať, čo sme natočili. Pochopiteľne, nepozdávalo sa im to. Potom sa však stalo, že to uznali vo svete, tak chtiac-nechtiac museli aj u nás. Na východe som však mala vždy problémy. Hlavne okolo mojej rodnej dediny. Dokonca raz, keď som domov prišla na návštevu, mi mama povedala: ´Ani ši nemala chodzic domu. Še haňbim isc aj do obchodu, každy ľem o tym hutori, jake čudo ši porobela. Aj Haňa Šľivnikova, še haňbi až do roboty isc...´ Ona robila upratovačku a keď sa dozvedeli, že je z našej dediny, hanbila sa chodiť do práce," opisuje M. Zimková.

Okrem toho dostávala už vtedy množstvo listov. Keď vraj videla prešovskú pečiatku, ani ich neotvorila. Nechcela sa tým už trápiť. "Veď ja som nič zlé neurobila, chcela som len dobre. Keby som ten kraj nemala rada, nehovorím o tom. Pre mňa je však momentálne dôležité, aby som urobila ďalší film. Všetko je pripravené, scenár i herečka, len nie sú peniaze. Vo filme Pásla kone na betóne som chcela zachytiť to obdobie združstevňovania, prerod dediny, ktorá sa akoby spájala s mestom. Keď už bolo to družstvo, už to bolo čosi iné, ako keď boli len roľníci. Ja som to sama zažila, veľmi dobre to poznám."

Tretí film by bol o inom. "V tom novom zachytávam prechod od socializmu do kapitalizmu, všetky tie Ikey a Tescá. Toto je tam hlavne zachytené. No a medzi tým je zachytený fenomén ženy, ktorá je týraná, čo vždy bolo a bude, či je socializmus alebo kapitalizmus. Bude to tragikomédia, no bude obsahovať aj trošku z toho drsnejšieho. Už len keby tote peňeži buľi. Asi mi neostáva iné, len ozaj ísť do tej Ameriky," smeje sa.

Natíska sa otázka, či M. Zimková neplánuje tretiu časť "koní na betóne". Odpoveď je nie. V mnohých rozhovoroch sa vyjadrila, že Johanka už povedala všetko, čo chcela. Tretia časť je teda zbytočná. "S postavami z filmu Pásla kone na betóne som sa už vysporiadala. O tom, ako sa dedina pomešťuje, som už povedala všetko, čo som chcela a nemám čo k tomu ešte dodať," vyjadrila sa už pred niekoľkými rokmi.

Okrem monodrám pripravila aj knihu poviedok, ktorá je už vo vydavateľstve. To ju prijalo, M. Zimková už čaká len na granty. "Viete, u nás je to tak. Nie je problém napísať knihu, problém je vydať ju," hovorí. Na otázku, čo ju inšpiruje pri písaní, vyratúva s úsmevom: "Život, milí ľudia, dobrí aj zlí, príroda, situácie, s ktorými sa stretávam. Skrátka chodím s otvorenými očami."

Herečka M. Zimková sa v poslednej dobe nevenovala len písaniu a hraniu. Posledné štyri roky zasvätila štúdiu astronómie na Univerzite tretieho veku. "Prihlásila som sa preto, lebo som sa chcela dozvedieť čosi viac o veciach, ktoré sú mi vzdialené. Nie som vôbec technický typ. Darmo by som to čítala, v škole sú o tom adekvátne diapozitívy. Tiež úžasní ľudia, ktorí to majú radi. Samozrejme, nikdy si nezapamätám tie rôzne vzdialenosti na milióntu, ale to nie je pre mňa dôležité. Aspoň som tam trošku pochopila tú našu Zem. Prečo je taká, aká je a prečo sa tu deje to, čo sa deje. Aj na to naše slniečko sa dívam trochu ináč."

Vzala si východ so sebou

Mnoho ľudí po odchode z tejto časti Slovenska akoby časom zabudlo, odkiaľ pochádza. Jazykom sa prispôsobia davu na západe, aby nevytŕčali. Našťastie, nie sú všetci takí. Práve M. Zimková je toho živým príkladom. Aj po vyše 30 rokoch nezaprie, že je východniarka a je na to aj patrične hrdá. "Narodila som sa v robotnej rodine. Každý, kto mal čosi urobiť, si to poctivo urobil. Bolo by hriechom zapudiť to, čím som žila 18 rokov. Aj teraz som si uvedomila, keď som listovala vo svojich posledných poviedkach, že skoro polovička je znova návrat do môjho valalu, do rodného kraja. Nikdy sa nedá odísť len tak, ak človek prežije niečo krásne. Náš kraj je krásny, pod tými Slanskými vŕškami."

Svoj vzťah k prežitému nezaprie ani v Bratislave. "Napríklad mi to nedá, hoci žijem v Bratislave už 34 rokov, nezasadiť bandurku. Aj keď moja dcéra s tým veľmi nesúhlasí, už to robím potajme. Dám to medzi kvety, aby nebolo vidno. Aj fazuľku som si posadila okolo plota. Je to ako rituál, ktorý som absolvovala s mojou mamou a babkou. Nemôžem odolať zemi, ktorá ma volá... Nemohla som si nevziať kúsčisko východu so sebou, to by som sa musela celá premeniť... " vyznáva sa Milka Zimková.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári