Za svoju biedu neraz vinia každého, len nie seba. Takto sa potom zbavujú zodpovednosti za svoju minulosť aj budúcnosť. Existujú však aj výnimky. Jednou z nich je 58-ročný Stanislav z Košíc. Ocitol sa na ulici, no vinu za to kladie len sebe. O otrasných zážitkoch, ktoré okúsil v najhoršom období svojho života, dokonca píše zbierku poviedok.

Stanislav má v tom, prečo sa dostal do problémov, jasno. Svojho démona vie pomenovať jasne - alkohol. Paradoxne sa to celé začalo šľachetným nápadom jeho mamy. "Mama bola členkou učiteľského speváckeho zboru. Spievala veľmi rada, so zborom precestovala niekoľko krajín. Odmalička ma teda viedla k hudbe a chcela, aby som sa jej venoval aj ja," spomína Stanislav. Začal teda ešte ako dieťa hrávať na klavíri, neskôr sa pridala gitara. Ako 15-ročný mal vlastnú dedinskú kapelu, s ktorou hrával po okolí. Vedel si na seba zarobiť. "Spočiatku to rodičom nevadilo, veď ani nemalo prečo. Neskôr však mama oľutovala, že ma s hudbou zoznámila. Postupne som začal robiť to, čo majú hudobníci vo zvyku. Počas hrania na zábavách i svadbách som začal popíjať. ´Chlast´ k hudbe patrí a pomaly sa to stávalo akýmsi mottom našej kapely."

Po skončení základnej školy Stanislav vyštudoval dopravnú priemyslovku. Práca mu nesmrdela, hoci zamestnaní vystriedal niekoľko. "Najdlhšie som bol deväť rokov v energetike. Pracoval som v elektrárňach na rozvodni v Lemešanoch. Neskôr som sa zamestnal v železiarňach. V Košiciach som sa spoznal s jednou ženou, ktorá ovdovela." Tu sa jeho problémy začali stupňovať. Padli si do oka a presťahoval sa do jej bytu. "Opustil som mamu. Jednak tam vznikali rôzne problémy a hádky - bol som jednoducho muzikant. Ďalšou motiváciou bol už len samotný fakt, že idem bývať so ženou. Taký život je predsa len o niečom inom."

V spoločnom byte však žili šťastne len naoko. "Ja som sa nechcel príliš viazať. Začínal som si totiž uvedomovať, že mám s alkoholom problém. K tomu sa neskôr pridružili aj problémy mojej družky, o ktorých som nevedel." Psychicky bola od smrti manžela na dne, brala lieky na upokojenie. "Brala Diazepam. Nie však v normálnych dávkach, ako ho predpisujú lekári. Stala sa závislá a brala ho tým štýlom, že spotrebovala jednu tubu denne. Ja som o tom nevedel. Prezradil mi to jej syn približne po polroku spoločného života."

Ich domácnosť teda vyzerala spokojne, no bol to len klam. "Ja som prišiel z práce a utužoval zvyk slovenských chlapov - po večeri som si dal nejaké to pivo. Družka zas bola bez prestávky ´naklepaná´ práškami. V priebehu jedného roka som s ňou bol trikrát na výplach žalúdku v nemocnici. Spravil som ´reklamu´ aj môjmu strýkovi, ktorý tam bol primárom. Vedel som, že to takto nemôže pokračovať." Družka navyše chcela so Stanislavom splodiť ďalšie dieťa. To odmietal, keďže vedel, že by z neho v takejto rodine nič dobré nevyrástlo.

Družku teda opustil a niekoľkokrát zmenil aj zamestnanie. "V roku 1979 som šiel pracovať na tri roky do baní v Čechách. Stále sa pri tom popíjalo. Po práci, cez voľno." Po návrate z baní v Karvinej sa nasťahoval do matkinho bytu v Košiciach. Neskôr sa mama odsťahovala k jeho bratovi. Bola chorá a Stanislav sa o ňu nedokázal patrične postarať. Byt mu však nechala. Naposledy bol zamestnaný v DPMK ako vodič električky. Tam už svoje problémy nedokázal potlačiť. "Veľa sa pilo. Najmä cez víkendy som mnohokrát potreboval voľno, snažil som sa s kolegami vymieňať zmeny, čo sa nie vždy podarilo. Ak aj áno, tak som prišiel na druhý deň po pijatike do práce s ´opicou´ a nepodával som také výkony, aké boli potrebné." Vyvrcholilo to vtedy, keď mu na Námestí osloboditeľov padol opitý chlap pod električku. Po tomto zážitku sa poriadne "rozpil". O zamestnanie prišiel a odvtedy si už prácu nedokázal nájsť.

Mal však aspoň vlastný byt, v ktorom sa mu žilo ako-tak na úrovni. Mal nejaké úspory, nebol teda v neriešiteľnej situácii. Postupne mu však alkohol začal zužovať životný rozpočet až do štádia, keď sa rozhodol vymeniť byt za menší s tým, že mu bude rozdiel vyplatený. "Menil som družstevný byt za štátny. Presťahoval som sa do štátneho, dostal som od neho kľúče a všetko vyzeralo v poriadku. Nedoručili mi však výmer bytu, teda som nebol jeho právoplatným majiteľom."

Postupne sa mu začali vyhrážať bývalí majitelia. Sprostredkovateľ výmeny (známa košická "celebrita") za ním začal posielať chlapa, ktorý ho mal postrašiť. "Chceli ma vysťahovať na Lunik IX, s čím som nesúhlasil. Byt, v ktorom som býval, som totiž dal do poriadku a investoval doň dosť peňazí." Situácia sa vyhrotila do tej miery, že pred 13 rokmi Stanislava z bytu vysťahovali. V rukách nemal papiere o vlastníctve ani jedného z bytov, ktoré sa vymieňali, vlastnou chybou a dôverčivosťou sa dostal na ulicu.

Načas teda odišiel bývať na chatu ku kamarátovi. "Bolo to celé o chlaste. Zháňali sa peniaze na to, aby sme mohli piť. Som zručný človek, dokážem opraviť čokoľvek. Stále som niečo našiel, opravil a predal to chlapom v krčme. Keď som peniaze prepil, jednoducho som chodil po kontajneroch, kde som stále našiel nejaké zvyšky jedla." Z chaty po čase odišiel. Na toto obdobie nespomína Stanislav rád. "Striedal som pobyty u rôznych ´kamarátov´. No ani to, keď som u niekoho mohol bývať, mi nepomáhalo. Stále to totiž boli závislí ľudia, ktorí ma zneužívali. Musel som zháňať peniaze na jedlo, ale najmä na alkohol a cigarety."

V roku 2000 sa alkohol vážne zahral aj s jeho zdravím. "Bolo to deň pred mojimi narodeninami. Šiel som navštíviť známych, ktorí prespávali v opustenej budove na Námestí osloboditeľov. Mal som nejaké peniaze, chcel som kúpiť víno a pohostiť ich. Šiel som po tmavej chodbe, svietil som si len zapaľovačom. Nevšimol som si šachtu, ktorá bola predo mnou. Mal to byť zrejme nejaký kuchynský výťah, alebo niečo podobné. Tá šachta bola hlboká asi šesť metrov a ja som do nej spadol." Vedel, že je na tom zle, no čo presne sa mu stalo, zbadal až v slabom svetle. "Koleno som mal rozdrvené a chodidlo otočené úplne naopak. Nebola to otvorená rana, ale kosti boli úplne rozdrvené. Museli mi do kolena dokladať hmotu z panvovej kosti. Na operačnom stole som strávil asi sedem hodín." Lekári ho dali ako-tak dokopy, no s nohou má dodnes veľké problémy. Musel absolvovať aj niekoľko dodatočných operácií, liečení.

Ani to však nezastavilo jeho alkoholovú závislosť. "Boli to strašné stavy," spomína Stanislav. "Prvé, čo som ráno po prebudení spravil, bolo to, že som okolo seba hmatom hľadal nejakú fľašu. Stalo sa mi dokonca, že keď som spal v zime vonku, tak mi pod paplónom zmrzlo víno. Keď som sa zobudil, šiel som ho rozmraziť na radiátor vo vlakovej stanici." Takto sa spúšťal hlbšie a hlbšie do alkoholovej priepasti aj ďalšie roky. "Dosť" si povedal v roku 2005. "Popíjal som totiž s partiou, ktorá robila rôzne trestné činy. Mysleli si, že o tom viem, tak ma chceli zabiť. Jeden z nich ma však z toho našťastie dostal. Dnes dvaja sedia vo väzení, o jednom som počul, že sa obesil."

Stanislav sa rozhodol podstúpiť protialkoholické liečenie. Po ňom sa nasťahoval do krízového centra na Bosákovej ulici. Aj tam však dvakrát zlyhal. Stiahli ho k sebe starí známi. "Tak to chodí. Akonáhle sa človek dostane do starej partie z ulice, už v tom opäť lieta. Dvakrát som takto pochybil. Prvýkrát som bol opitý desať, druhýkrát tri dní. Na ulici ma vtedy okradli o všetky veci i peniaze. Vrátil som sa a odvtedy som sa alkoholu nenapil." Zapracoval aj jeho zdravotný stav. Na liečeniach a po operáciách mal dosť času na premýšľanie o svojich životných omyloch.

Alkohol dnes nahradil kávou. "Stal som sa veľkým kávičkárom. Začal som predávať časopis Nota Bene a robím to už dlho." O tom, že už nepije, svedčí aj fakt, že si zarobené peniaze šetrí. Podstúpil napríklad počítačový kurz a kúpil si notebook. "Už ma to k fľaši neťahá. Je to niekedy ťažké, keďže sa pohybujem v prostredí, kde je veľa závislých ľudí. No viem, že to už zvládam. Keby som mal v ruke fľašu, kľudne ju ponalievam známym, no ja sa alkoholu ani nedotknem," tvrdí odhodlane.

Okrem predávania Nota Bene nemá Stanislav veľa možností uplatniť sa. "Som sociálny prípad, ktorý zamestnávatelia neprijímajú radi. Navyše je momentálne zlá ekonomická situácia. Okrem toho mám vážne problémy so zdravím, kvôli ktorým by som mnoho povolaní nezvládal. Prácu sa pokúšam nájsť stále, no už radšej nič nečakám. Toľkokrát som sa sklamal, že som rozbil všetky ružové okuliare," hovorí trpkým hlasom.

Na rodinu sa nechce obracať. Všetci majú vlastné problémy, nechce ich zaťažovať vlastnými. Okrem toho sa od rodiny dištancuje už dlhý čas. "Bolo to tak ešte keď som pracoval. Odkedy som prestal bývať s chorou mamou, s rodinou sa veľmi nestretávam. Vedia, ako som dopadol, no nevedia úplne všetko. Myslím, že brat aj vie, kde som, no nezaujíma sa o mňa. Zrejme preto, kde a ako som skončil."

O tom, čo zažil na ulici, píše Stanislav malú zbierku poviedok. Rád by ju ponúkol vydavateľom. "Venujem sa tam najmä rokom, ktoré som strávil na ulici. Nepíšem veľmi o tom, čo tomu predchádzalo. Trochu tam aj filozofujem, no nie veľmi, som totiž technik," usmieva sa. Keď sme sa ho opýtali na plány do budúcnosti, úsmev na perách mu zmrzol. "Nechcem si robiť žiadne plány. Zažil som už toľko sklamaní, že radšej nič nečakám. Všetko som robil pre to, aby som si mohol nájsť nové zamestnanie. Kvôli tomu som si dával dokopy aj zdravie. Stále sa niečo črtá a potom to padne. Nenosím už žiadne ružové okuliare. Určite však nechcem skončiť kde som, rád by som sa posunul."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári