Je tretiačkou na Gymnáziu Šrobárova a pochádza z USA. Konkrétne z mesta Freeport v štáte Illinois. Na slovenskej škole strávila celý rok a hovoriť slovensky, hoci to neovláda dokonale, sa vôbec nebojí. Angličtinou, prerušovanou slovenskými slovíčkami a vetami, nám porozprávala o speve, chrumkách, plotoch i o všeličom inom.

Usmievavá Hope sa pomaly chystá domov do USA, keďže sa jej končí školský rok. Tu je tretiačkou, no doma má už strednú školu za sebou. Na rozdiel od ostatných zahraničných študentov tu ešte niekoľko týždňov pobudne. Čaká ju totiž absolventský koncert. U nás totiž okrem gymnázia navštevovala aj Strednú umeleckú školu na Furči. Zo Slovenska si odnáša množstvo zážitkov a bude jej chýbať množstvo vecí. Okrem iného jej slovenská rodina Gučíkovcov z Malej Idy a hlavne slovenský brat Maťo. Druhý syn Gučíkovcov Miňo je ešte momentálne v USA v škole, ktoré je dve hodiny cesty od bydliska Hope. Na druhej strane, Hope sa už teší domov na svojich dvoch bratov Londona a Jareda.

Keď sa Hope dozvedela, že pôjde študovať na Slovensku, nevedela o tejto krajine absolútne nič. No vďaka výdobytku techniky - internetu sa preklikala na všetky možné stránky o Slovensku a meste Košice. "Tešila som sa na cestu do Európy, aj keď som to tu nepoznala. Samozrejme, pred cestou som mala trochu strach, no teraz som veľmi spokojná, že ma poslali práve sem. Veľmi sa mi tu páči." K nám teda prišla dokonale vyzbrojená teoretickými poznatkami, pripravená doplniť si vedomosti o hudbe a obohatiť sa aspoň o základy nového cudzieho jazyka. Hudbe, konkrétne spevu, sa Hope venuje dlhé roky. Začínala v rôznych zboroch a chóroch. "Na Šrobárke som spievala v niekoľkých školských predstaveniach, napríklad aj na Vianoce. Doma som spievala v školskom i v kostolnom zbore, v divadle, na príležitostných koncertoch v meste, tiež na charitatívnych koncertoch. Začiatkom roka vo februári som tu na Slovensku začala chodiť okrem Šrobárky aj na umeleckú školu. V septembri nastupujem v USA na vysokú. Budem študovať spev." Nuž, možno o nej budeme ešte v budúcnosti počuť.

V pondelok 22. júna čaká Hope absolventský koncert spolu so spolužiakmi z umeleckej školy. Spievať budú v historickej radnici na Hlavnej ulici. Na otázku, čo bude spievať, nám odpovedala slovensky a názov prvej piesne zaspievala: "Zem, menom láska..." A pridala aj meno autorky - Marika Gombitová. Druhá pieseň bude tiež od nej a volá sa Málo mám tvojej lásky. Hope koncert absolvuje so svojím "slovenským bratom" Maťom.

Zaujímalo nás, čo sa "speváčke z USA" z našej hudby páči. Jedným dychom vysypala skupinu Desmod, ktorú počúva a pieseň z filmu Bathory od Katky Knechtovej. "Na Slovensku počúvam vaše rádiá a tam som sa dostala k Desmodu a aj Katke. Tú si aj rada zaspievam. Soundtrack k filmu Bathory som počula v rádiu a veľmi sa mi to zapáčilo. To, že je to v starosloviečine, v tom ja rozdiel nevidím. Aj slovenčina aj staroslovienčina sú pre mňa oba cudzie jazyky. Nemôžem to porovnať a povedať: Toto je ťažšie. Jednoducho iba spievam."

Štúdium

Škola, ktorú Hope navštevuje v meste Freeport, je menej náročná a menšia ako "Šrobárka". Študenti na nej využívajú množstvo športových aktivít. Samotná Hope je zvyknutá päť dní v týždni plávať v bazéne, čo jej tu chýba. Okrem plávania jej chýba aj beh a triatlon, ktorému sa doma venuje. "Učitelia v našej škole v USA sú ako naši priatelia. Každý deň začíname o tej istej hodine, končíme o tom istom čase a máme tie isté predmety. Čo sa týka testovania, sme rovnako často testovaní ako slovenskí študenti. Máme však mnohé problémy, ktoré som si doteraz veľmi nevšímala. Napríklad tehotenstvo mladistvých študentiek na stredných školách. Poznám také prípady aj z našej školy. Doma som strednú školu už skončila. V septembri teda nastupujem na vysokú školu, konkrétne na Calvin Collage v Michigene. Mám tam dva odbory. Jeden z nich je spev a druhý som si ešte nevybrala. Aj štúdium na vysokej je u nás iné a navyše si ho musím sama platiť."

Rozdiel medzi štúdiom u nás a v USA vidí Hope aj v tom, že "za oceánom" sa za každou hodinou sťahujú do inej triedy. Učitelia naopak majú pobyt stále len v jednej. Na každej učebni je napísané, ktorý učiteľ tam učí. Napríklad Učebňa p. Brownovej. V školách navyše používajú na svoje veci skrinky, teda si ich nenosia so sebou ako naši študenti. V malých kovových skrinkách na chodbe majú všetky pomôcky na vyučovanie, tiež kabát a tašku. Na konkrétnu hodinu sa teda zastavia v skrinke pre veci. "Máme aj iné učebnice. Tie naše sú veľké, ťažké knihy. Tie, čo sa používajú tu, vyzerajú oproti našim ako príručky. Čo sa týka vyučovania, robíme omnoho viac ručných prác a učíme sa mnohými spôsobmi. Je to viac, ako len písanie poznámok, čo sa väčšinou robí tu."

So spolužiakmi vychádza veľmi dobre. Pomáhajú jej, keď má s niečím problém a tak ľahšie prekonáva rečovú bariéru. Navyše je v anglickej triede, takže až také zlé to pre ňu nie je. Horšie to mala zo začiatku, keď sa po anglicky mohla rozprávať iba s tými, ktorí túto reč ovládajú. Teraz, keď vie sčasti aj po slovensky, má viacero možností. Jednou z výhod je, že sa ľahšie dorozumie aj so slovenskými chlapcami. Zaujímalo nás, ako na ňu zapôsobili. "Vaši chlapci majú lepšie - džentlmenské správanie. Pekne sa zdravia, zvítajú, potrasú si ruky. U nás toto chlapci nerobia. Tí naši sa mi na druhej strane zdajú trochu urastenejší, vaši trošku útlejší. To je však tiež vplyvom športovej kultúry."

Slovenčina a hrušky

Náš jazyk sa Hope veľmi páči. Ako mnoho iných cudzincov však priznáva, že je ťažký. Hoci v našej reči rozpráva obstojne (polovicu rozhovoru absolvovala bez prekladateľky), priznáva, že zo začiatku mala veľké problémy. "Začiatky sú však vždy a všade ťažké. Zo začiatku som sa učila hlavne jednoduché slová. To bolo ešte v pohode. Problémy mi robia tie vaše zámená som, si a sa, keď ich musím používať vo vete. Pohromou boli pre mňa aj slová modrý a múdry. Stále som si zamieňala a plietla mo a mú. Môj slovenský brat mi vždy nato povedal: Zle hovoríš. Alebo: Hovoríš ako v Bratislave. Moje prvé ťažké slovo, ktoré som sa naučila, je síce pre mňa zložité, no je také krásne. Hrušky - veľmi sa mi to slovo páči," na dôkaz si to slovo niekoľkokrát zopakovala. Nuž, s americkým prízvukom zneli aj obyčajné slovenské hrušky rozkošne.

Ak príde Slovák do cudziny, samozrejme natrafí na veci, čo ho prekvapia. Nie nadarmo sa hovorí: Iný kraj, iný mrav. Aj Hope bola prekvapená, keď zistila, že všetky naše domy majú veľkú záhradu a sú obohnané plotmi. "Okrem tých plotov ma veľmi prekvapili aj rómske osady, čo tu máte. My to nepoznáme, máme iba chudobné štvrte. No, keď som videla vašich Rómov, zisťujem, že žijú aj v horších podmienkach ako naši v tých chudobných štvrtiach. Tiež jeden z rozdielov medzi vami a nami som si všimla hneď na začiatku. My Američania máme stredné mená. Zistila som, že vy nie."

Turisti, ktorí k nám zavítajú zo zahraničia, ochutnajú naše tradičné jedlá. Aj Hope si pochutila na bryndzových haluškách. Prirovnáva ich k jedlu, ktoré pozná, k talianskym makarónom. Zdá sa jej, že jeme pomerne veľa chleba, viac ako Američania. Tiež, že venujeme jedlu viac pozornosti ako jej národ, čo je dosť zvláštne, keďže o Amerike sa hovorí, ako o krajine fast foodov. Hope však priznáva, že ich nemá rada.

No keď dostala otázku, čo jej najviac chutilo, zažiarili jej oči a nadšene vykríkla: "Chrumky! Milujem chrumky! Tie malé obyčajné arašidové a s kolou. Tie mi budú chýbať, ale urobím si zásoby, vezmem si ich so sebou. Na druhej strane skúsila som hovädzie vnútornosti a už to určite nezjem. Bolo to hrozné. Tiež som prvýkrát videla používať na špagety kečup. My si dávame väčšinou paradajkovú omáčku. Čo ma u vás prekvapilo tiež, bol ´kopec´ kuchárskych kníh. V kníhkupectvách celé police. Moja mama má dve a ešte nikdy ich nepoužila. Na druhej strane sa mi páči, koľko sa dá u vás kúpiť čokolády. Polovica obchodu - čokolády," smeje sa.

Počas ročného pobytu na Slovensku sa Hope so svojou hostiteľskou rodinou či spolužiakmi vybrala na rôzne výlety. Okrem Slovenska navštívili zahraniční študenti zo Šrobárky aj Taliansko. U nás navštívili Bratislavu, Liptovský Mikuláš či Martin. "Z bezpečnostných dôvodov nemôžeme sami cestovať. Preto chodíme buď so školou, alebo s hostiteľskou rodinou. Okrem miest som sa vybrala aj do prírody. Páčilo sa mi v Tatrách na Štrbskom Plese. Sneh som si užila aj v Jasnej. Hoci som skôr na bežkovanie, tam sme lyžovali. Naučila som sa tam zjazdové lyžovanie. Zo začiatku len na malom, potom na veľkom kopci."

Výletom po Košiciach sa venovala menej. No chystá sa vynahradiť si to už v blízkom čase. V júni príde do Košíc na návštevu aj rodina Hope a spolu sa potúlajú mestom. "Košice mám veľmi rada. Keď všetci tvrdia, že sú ako mesto najkrajšie, majú pravdu. Môžem to potvrdiť, keďže ich mám sama možnosť vidieť. Očarená som bola Hlavnou ulicou, parkom a hrajúcou fontánou. Teraz v máji nás čaká prehliadka po historickom centre Košíc so sprievodcom. Navštívila som tiež Steel Arénu. Viackrát som sa bola pozrieť na hokej. Hoci mám šport rada, za pukom sa mi lietať veľmi nechce. Ale pozerať sa na pekných hokejistov, to už je niečo iné..." smeje sa. Hokejový šál HC Košice je zatiaľ prvým zo suvenírov, ktorý si do USA odnesie. Keď za ňou príde jej mama, spolu sa vyberú aj za nákupmi slovenských pamiatkových predmetov.

Chce sa vrátiť

"To, že som tu, je pre mňa obrovský zážitok. Naučila som sa veľa zo sveta všeobecne a aj to, ako to funguje mimo Ameriky," priznáva Hope. Slovensko ju očarilo. Na otázku, či sa sem niekedy vráti, odpovedá rozpačito. Veľmi rada by sa vrátila, ale nevie, či a kedy to bude možné. Hlavne vzhľadom nato, že od septembra plánuje spomínaný nástup na vysokú školu. Možno sem príde už ako vyštudovaná a možno aj známa speváčka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári