A celá po mne..." Po týchto slovách sa počerná dievčina rozplakala a vzlykať začali i takmer dva tucty jej súkmeňovcov v sektore pre verejnosť. Len čo ich posilnená justičná stráž ako-tak utíšila, predseda senátu Olinu vyzval, aby sa pokúsila na všetko si spomenúť. Ani nie 19-ročná čiernovláska sa vysmrkala do vreckovky a zhlboka sa nadýchla. Rozpovedala priebeh osudnej noci tak, ako sa jej s malými výpadkami vryl do alkoholom poznačenej pamäti.
Bolo vari pol desiatej večer, keď si Ďusi posledný raz odpil z poldecáka borovičky a rozhodol sa, že pôjde domov. Práve mal za sebou ďalší preflákaný deň u svojej mladej frajerky a zberal sa domov k žene a štyrom deťom. Olina, ktorú už skonzumovaný alkohol zmohol, spala s hlavou položenou na stole. Ďusi do nej drgol a zrúkol: "Už pôjdem...!" Olina sa prebrala, a keď pochopila, že jej milý sa chystá odísť, vyhrnula sukňu, ľahla do zafúľanej postele a naširoko roztiahla nohy. Ďusi sa na ňu zvalil a ako vždy pri vítaní a lúčení, sa s ňou pomiloval. Keď sa mu "uľavilo", zapálil si cigaretu a poznamenal: "Dnes je tá malá akosi ticho. Inokedy reve, že nepočuť vlastného slova..."
Olina po súloži, jedinej fyzickej námahe, ktorá sa jej nehnusila, vstala z postele a nahla sa nad kolísku. Na adresu ich spoločnej trojmesačnej dcéry povedala: "Spí. Namočila som jej cumlík do piva. Ešte bude spať aspoň hodinu. Potom začne znova revať."
Keď to Ďusi začul, s počudovaním pokýval hlavou. "Keď sa zobudí, daj jej jesť. Veď je samá kosť a koža." Po týchto slovách vyšiel z chalupy a tresol dverami. Olina začula, ako vlnitý plech, ktorým Ďusi nedávno zaplátal najväčšiu dieru na streche, s hrmotom spadol na zem. Veru, chatrč, ktorú pred rokom zdedila po Dežovi, čo si šiel za vraždu posedieť na 12 rokov, sa začína rozpadávať. Treba ju pred zimou poriadne opraviť, ale to Ďusiho nezaujíma. Iba príde, užije si a už ho niet. Dávno sa Olina chystala svojmu milencovi pripomenúť, že okrem práv má i povinnosti, no vždy na to v intervale medzi opakujúcimi sa orgazmami zabudla. Rozhodla sa, že nabudúce si na to musí nájsť čas.
Zo snenia ju prebudil plač. Malá Chuanita sa prebudila a dožadovala sa jedla. Jej matka sa však s pridájaním neunúvala. Už krátko po narodení dievčatka sa rozhodla vykrmovať ho iba čajom a sušeným mliekom. Naviedol ju na to Ďusi. Vraj aby jej od dojčenia neovisli prsia ako jeho žene. Chcel by, aby ich mala Olina stále také pevné ako doteraz. A nie také "placky" ako jeho žena po štyroch deťoch. Olina preto namočila cumeľ do sladkého čaju a vrazila ho decku do úst. Podvyživená a vyhladovaná Chuanita však plakala čoraz nástojčivejšie. Keď nepomohol čaj, skúsila to Olina s pivom, no ani šarišská "desina" nezabrala. Z fľaše borovičky vycedila posledný hlt a priskočila ku kočíku, ktorý zároveň slúžil ako postieľka. Uchopila malú do rúk a surovo ňou zatriasla.
"Kristušát! Budeš už ticho?! Veď ma z teba ide šľak trafiť! Čo toľko vreštíš?!" To, že jej trojmesačné dieťa je hladné, pochopiť nevedela. Za svojich 20 rokov to totiž Olina nedotiahla ďalej než k tomu, čo lekári nazývajú mentálnou retardáciou na úrovni ľahkej debility. "Nerev, lebo ťa strepem!" zvolala a zatriasla telíčkom. Nevedno, či Chuanita porozumela, no naozaj zmĺkla. Keď však matka položila malú do kočíka, tá sa opäť rozplakala. Olina sa snažila robiť čosi iné, len aby plač nevnímala. Od borovičky, piva a vyfajčených ukrajinských cigariet ju bolela hlava a na upokojenie jej nestačili ani spomienky na prežité tri orgazmy pod Ďusiho telom. Skúsila malú prebaliť, no keďže tá už dávno nič nejedla, nemala čo z tela vypustiť. Jej rev sa stupňoval a úmerne s ním chytali Olinu "nervy".
"Prestaň, lebo ťa zabijem!" zrúkla na dcéru v domnení, že tá hrozba ňou otrasie. Malá zmĺkla, no ticho v chalupe vydržalo iba pár sekúnd. Olina už bola s nervami v koncoch. V pôrodnici jej k dcére návod na používanie nedali, preto si s plačúcim dieťaťom nevedela rady. "Tak ty neprestaneš, sviňa malá?!" skríkla a schmatla prvé, čo jej prišlo pod ruku. Bola to prázdna fľaša od borovičky, akých sa spolu s pivovými na stole povaľovalo vari desať. Zdrapila ju za hrdlo, priskočila k malej a dva razy ju udrela po hlave. Dieťa zmĺklo...
"No vidíš. Stačí trocha bitky a hneď dostaneš rozum," zareagovala na ticho Olina. "Muselo to byť? Veď som ti hovorila, aby si bola ticho, lebo dostaneš bitku. Ale nič sa neboj. Aj mňa rodičia tĺkli, a ešte ako. Toto nič nebolo... Hej! Čo ti je? No tak! Počuješ? Chuanita! Chuanita moja! Čo ti je, moja?!"
Na tieto otázky sa však Olina odpovede, ale už ani plaču, nedočkala. Malá sa v perinke čudne skrúcala, z očí jej svietili iba bielka a začala modrať. Aj takému laikovi ako Olina bolo jasné, že je zle. Dcéru zavinula do deky a vybehla z chatrče. Na hlavnom ťahu do mesta skočila do cesty prvému autu a dala sa odviezť do nemocnice. Hoci z "otčenáša" nevedela Olina ani prvý odsek, celou cestou sa modlila, aby nebolo neskoro.
Bolo. Lekári robili, čo mohli, no dievčatko nezachránili. Aj keď Olina lekárom zo začiatku tvrdila, že jej dcéra pri kúpaní vypadla z rúk a udrela sa o okrej vane, po chvíli povedala pravdu. Vyrozprávala všetko, ako sa stalo, a následná pitva jej slová potvrdila. "Príčinou smri bolo zakrvácanie mozgu v dôsledku opakovaného vonkajšieho násilia," uviedli vo svojej správe patológovia. "Dve rany na ľavej strane lebky boli spôsobené údermi predmetom s malou styčnou plochou. Boli vedené silou značnej intenzity a mali za následok početné zlomeniny. Predložená fľaša od borovičky takému predmetu plne zodpovedá. Smrti by sa nedalo zabrániť ani včasným lekárskym zákrokom."
Keďže súd nenašiel v konaní Oliny E. úmysel vraždiť, odsúdená bola za ťažké ublíženie s následkom smrti. Dostala 6 rokov v I. NVS.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
