Medzi tých patrí aj Ing. Mohamad Al Ali, PhD., zo Sýrie. Keďže na Slovensko a do nášho mesta konkrétne prišiel ešte v roku 1985, väčšinu života je Košičanom. Ba čo viac, vyše 12 rokov je aj slovenským štátnym občanom. To bol o dôvod viac, stretnúť sa s ním na kus reči...

Až do maturity na gymnáziu v rodnom meste Deir Ezzor vtedy 18-ročný Mohamad netušil, že sa v krátkom čase bude sťahovať. Vedel akurát to, že chce študovať architektúru alebo stavbárčinu. Jeho osud ovplyvnil strýko a člen najvyššej súdnej rady, Al Huseini, ktorý sa osobne poznal s vtedajším československým veľvyslancom v Sýrii. Slovo dalo slovo a v rámci zmluvy o výmene študentov medzi týmto štátom na Blízkom východe a vtedajšou ČSSR dostal Mohamad možnosť pokračovať v štúdiu v srdci Európy. Študijné výsledky mal vynikajúce, takže mal na zvládnutie učiva aj v dovtedy neznámom jazyku všetky predpoklady.

"Skôr než som nastúpil na Stavebnú fakultu Vysokej školy technickej, musel som absolvovať ročný jazykový kurz," spomína Mohamad na školský rok 1985/86. "Učili sme sa na Bellovej ulici, kde sme mali aj internáty. Keďže som prišiel do Košíc až v decembri, oproti ostatným siedmim spolužiakom zo Sýrie som s učením slovenčiny trochu meškal. Dokonca sa rozhodovalo, či nebudem musieť ten rok opakovať. Podarilo sa mi nakoniec vedenie presvedčiť, že štúdium na vysokej škole zvládnem." Zahraniční študenti sa v "prijímači" učili nielen po slovensky, ale v tomto jazyku absolvovali aj niekoľko odborných predmetov. Podľa toho, kam mali v rámci vysokoškolského štúdia namierené. Mohamad sa cibril hlavne v "slovenskej" matematike, fyzike, chémii a ďalších technických predmetoch.

"Začiatky boli ťažké. Celé som to začal brať vážne až vo chvíli, keď som bol vo vzduchu v lietadle. Cesta na Slovensko bola nielen moja prvá do Európy, ale aj mimo Sýrie. Dovtedy som bol iba na pár výletoch zo školy. A sám som si takmer ani nevypral ponožky či nenavaril praženicu. Všetko mala na starosti moja mama, no odrazu som sa musel postarať o seba sám." Mohamadovi bolo smutno nielen za mamou a otcom, ale aj súrodencami. Dvomi bratmi a dvomi sestrami. "Pamätám si, že raz som sa učil na skúšku. Bolo to asi dva mesiace po mojom príchode do Košíc. Zrazu som si všimol, že mám na zošite nejakú kvapku. Utrel som ju a učil sa ďalej. Vtom som si všimol druhú. Utrel som aj tú a začal som pátrať, odkiaľ sa vzala. Až vtedy som zistil, že plačem a tie kvapky boli moje slzy..."

Československo pritom pre mladého Sýrčana nebolo neznámy pojem. V rámci geografie sa o ňom na gymnáziu učil, takže vedel, že ho tvoria dva národy, Česi a Slováci, ktoré je hlavné mesto, aký máme priemysel a podobne. "Nájsť si nových kamarátov pre mňa nebol problém. Možno aj to, že boli zo Slovenska a ja som sa snažil, hoci zo začiatku s problémami, s nimi dohovoriť, mi pomohlo to prechodné obdobie zvládnuť..."

Jazykový hendikep

Po prvom "zoznamovacom" roku sa Mohamad stal študentom VŠT. Skúšky absolvovať nemusel. Zo sýrskeho gymnázia mal totiž taký študijný priemer, ktorý by inak zaručoval prijatie aj slovenským študentom. Ale aj keby ho nemal, miesta na fakulte mali zahraniční študenti vopred rezervované. "Prvé dva roky boli najťažšie. V podstate ako na každej vysokej škole, kde sa hneď na začiatku vyraďujú študenti, ktorí ´na to´ nemajú. Ja a ostatní zahraniční študenti sme ešte k tomu mali aj ten jazykový hendikep, ktorý sa na vysokej škole prejavil vo veľkom rozsahu."

Niekedy mal on i jeho spolužiaci na prednáške pocit, že to nie je ten jazyk, ktorý sa rok "na Bellovej" učili. "Tam sme sa väčšinou učili súvetia ako ´Toto je izba. V izbe je stôl. Na stene visí obraz...´ A odrazu sme počúvali samé odborné výrazy. Niektorí Slováci mali problém vysvetľované učivo zapísať. My sme mali problém ho vôbec vnímať, nie to ešte aj písať," smeje sa Mohamad. "Našťastie, vždy sme mali v ročníku dobré duše, ktoré nám zošit s prednáškami požičali alebo tie svoje poznámky písali cez ´kopirák´. Z toho sme sa potom učili."

Po dvoch ťažších rokoch prišli tri ľahšie a na ich konci štátnice. Z Mohamada sa tak v roku 1992 stal stavebný inžinier. Nasledovali roky doktorandského štúdia a zisk titulu PhD. Už v tom čase učil a doteraz aj učí na stavebnej fakulte, konkrétne na ústave inžinierskeho staviteľstva. "Je o mne známe, že som tvrdý a veľa vyžadujem, ale aj to, že sa viem ´rozdať´. Ak cítim, že študent chce študovať a má záujem sa vzdelávať, mám pre neho neobmedzený čas." Zo strany študentov vraj nikdy nepocítil negatívny postoj k tomu, že ich učí cudzinec. "Aj keď som prísny, občas sa snažím atmosféru na hodine odľahčiť. Napríklad poviem: ´O nás, Slovákoch, je známe, že...´"

Okrem učenia na VŠT a potom TU si Mohamad v roku 1996 založil firmu Almanar. Zaoberá sa projektovaním a statikou stavieb. Nevenuje sa jej na sto percent, lebo na prvom mieste je pre neho škola. Priznal však, že oproti iným rokom v tomto krízovom aj on zaznamenal pokles zákaziek. V roku 1996 sa stal aj súdnym tlmočníkom pre jazyk slovenský–arabský.

Osudové zoznámenie

Osobitnou kapitolou Košičana Mohamada je súkromný život. Manželka Monika je Slovenka, spolu vychovávajú štyri deti. "Naše zoznámenie bol osud," myslí si sympatický muž. "Monika bola prváčka a ja tretiak, keď náhodou vošla do mojej izby na internáte na Jedlíkovej ulici. Niekoho hľadala, a keďže ja som sa práve učil na skúšku, odpovedal som jej len tak na pol úst. Po chvíli som si uvedomil, že z izby neodišla. Otočil som sa a ona si prezerala ´výzdobu´. Opýtala sa ma, prečo mám na stenách fotky a plagáty zo Sýrie. Odpovedal som jej, že keby ona študovala v Sýrii, tiež by mala na stenách fotky a plagáty zo Slovenska. Až vtedy pochopila, že som zahraničný študent a chvíľu tomu nedokázala uveriť. Bolo to milé. Urobil som jej čaj, trochu sme sa pozhovárali, a keď odišla, tým sa to pre mňa skončilo."

O niekoľko dní sa však Monika zastavila u Mohamada zámerne. Opýtala sa, ako dopadla skúška a opäť sa porozprávali. Neskôr sa videli znova, lebo mala problémy s matematikou a Mohamad jej občas pomáhal. "Tá povestná iskra asi najprv preskočila z mojej strany. Kým sme mali prvé rande, nejaký čas mi odolávala," spomína Košičan s úsmevom. "V jej treťom ročníku štúdia, v roku 1992, sme sa vzali, a keď končila, narodila sa nám prvá dcéra Nadia." V roku 1998 nasledoval syn Radwan, o dva roky syn Adnan a v roku 2005 do tretice syn Marwan. Sú to vraj sýrske mená, ktoré prešli určitým jazykovým kompromisom, aby nezneli tak cudzo. Hoci vraj neskoro, ich otec im zabezpečil učiteľa arabského jazyka, ktorý ich popri tom zasväcuje aj do moslimskej viery. Pri ich učení veľmi pomáha, že každý rok v lete chodia do Sýrie.

Keďže sa Mohamad oženil, založil rodinu a mal v pláne usadiť sa v Košiciach, požiadal v roku 1996 o slovenské občianstvo. O rok ho aj dostal, no spolu s právami, napríklad volebným, ho čakali aj povinnosti. Tou najzaujímavejšou bolo absolvovanie základnej vojenskej služby. "Narukoval som na päť mesiacov. Prijímač som mal v kasárňach, kde teraz sídli Ústavný súd SR, a zvyšok ´vojny´ som strávil v Malinovského kasárňach. Slúžil som u letcov, v rote materiálneho zabezpečenia." Aby si tam na neho nedovoľoval nejaký "vygumovaný mazák", Mohamad sa dopredu trochu poistil. Poznal sa s náčelníkom štábu aj veliteľom útvaru a aj vďaka nim mu "služba vlasti" ubiehala v pohode. Keď sa prišlo na to, že sa vyzná v počítačoch, vypomáhal aj na finančnej správe.

"Na vojnu mám v podstate len tie najlepšie spomienky. Pravda, všade sa nájdu ľudia takí aj onakí, ale ak som vycítil, že na mňa niekto zazerá, šiel som za ním a všetko sme si vydiskutovali. Boli sme napokon celkom dobrá partia." S tzv. poradovou prípravou, teda pochodovaním po "buzerplaci", vraj Mohamad vôbec nemal problémy. So základnými povelmi sa zoznámil už za študentských čias, lebo vojenská výchova je jedným z predmetov na sýrskych gymnáziách. "Pamätám si, že som bol aj členom čestnej stráže, ktorá bola vypáliť čestnú salvu na pohrebe istého majora." Narukoval ako vojak, do civilu šiel ako desiatnik. Doteraz mu päťmesačné pôsobenie "v zelenom" pripomína množstvo fotiek i zážitkov. Napríklad ten, keď sa v uniforme vojaka Slovenskej armády prišiel ukázať rodákom do ich podnikov na Hlavnej ulici. "Boli z toho hotoví..." smeje sa Mohamad.

Doma je tu aj v Sýrii

Keďže v našom meste žije už takmer 24 rokov, vyplýva z toho, že väčšinu života je Mohamad Košičanom. Na otázku, kde sa teda cíti doma, odpovedal spomienkou na rozhovor s kamarátom, ktorého vzal do rodnej Sýrie. "Sedeli sme vtedy v Damasku na balkóne a pozerali sa do záhrady. Na jeho podobnú otázku som vtedy odpovedal celkom spontánne. Vidíš ten strom v záhrade? Korene má v zemi, ale kmeň a konáre vo vzduchu. Keď vyberieš korene zo zeme, strom zahynie. Keď odrúbeš korunu, tiež zahynie. Aj ja sa tak cítim. Korene mám v Sýrii, ale korunu na Slovensku. Jednoznačne doma teda nie som nikde, ale všade."

Nad tým, či ostane na Slovensku navždy, sa nezamýšľa. "Ja som sem neprišiel ako dospelý človek, napríklad za prácou," vysvetľuje Mohamad. "Prišiel som ako 18-ročný kvietok, a väčšinu ´dospeláckeho´ života som strávil tu. Ťažko sa mi rozhoduje, či ostať, alebo sa vrátiť. Keď sa presádza strom, tak ako mladý a tenký, lebo sa ľahko vykope a ľahko znovu zakorení. So ´starým´ je to ťažšie. Ani koreň sa nedá vykopať, ani koruna odrezať. V oboch prípadoch by strom mohol zahynúť..."

Prípadné rozhodovanie o tom, či tu navždy ostať, alebo sa niekedy do Sýrie vrátiť, sťažuje aj fakt, že Mohamadovi sa na Slovensku páči. Pred takými 10 rokmi ho ešte nepovažoval za domov, teraz tvorí spolu so Sýriou jeden celok. "Aj s prípadnými chybami," vraví Mohamad. "Určite tu je čo naprávať, ako v každej spoločnosti. Hoci ja som ešte negatívnu skúsenosť v súvislosti s tým, že som Arab alebo moslim, nemal. Ľudia, ktorí ma poznajú, ma berú ako seberovného. Slováci sú úžasní ľudia. Svojou povahou mi pripomínajú náš arabský národ.."

Nikdy preto neoľutoval, že sem v roku 1985 prišiel. Dokonca je rád, že je na Slovensku a nie inde. A to aj napriek tomu, že sa ani za vyše dve desaťročia nedokázal "skamarátiť" s naším národným jedlom - bryndzovými haluškami... "Košice mi veľmi prirástli k srdcu. Keď niekam cestujem autom alebo vlakom, pri návrate mi pri pohľade na prvé bloky začína srdce biť intenzívnejšie. Akoby cítilo, že sa blíži domov.."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári