Príchodom eura sa však tieto najväčšie lákadlá britského pracovného trhu stratili. Mnoho našincov sa preto z "ostrovov" vrátilo. Jedným z nich je Ladislav Smolko, ktorý pracoval tri roky a osem mesiacov v Severnom Írsku. Ako šikovný kuchár sa šplhal po kariérnom rebríčku, no smútok za domovom ho donútil vrátiť sa späť do Košíc.
Ladislav sa o gastronómiu zaujímal odmalička. V Košiciach vyštudoval odbor kuchár - čašník a od ukončenia strednej školy pracoval v rôznych košických reštauráciách. Šťastie skúšal aj za hranicami. V Anglicku ani na Kanárskych ostrovoch sa však neuchytil. Do Severného Írska sa dostal viac-menej náhodne. Nikdy o tejto krajine nesníval. "Dlhší čas tam pracoval jeden známy. V istom hoteli tam zháňali kuchára. Človek, ktorý tam mal vycestovať, však na poslednú chvíľu zmenil rozhodnutie a známy zavolal ako náhradu mňa," spomína Ladislav. Do Severného Írska sa teda vybral pomerne narýchlo, no ako sa hovorí "na hotové". Mal zaistené ubytovanie aj prácu.
Po prílete do Belfastu v júni 2005 bola cieľom jeho ďalšej cesty dedina Newcastle s približne 10-tisíc obyvateľmi, vzdialená len pár kilometrov od hlavného mesta. "Cestovali sme tam asi 40 minút autobusom. Ubytoval som sa priamo na mieste, kde som pracoval. Šlo o päťhviezdičkový hotel na vysokej úrovni, ktorý mal asi 400 izieb. Bolo tam aj krídlo, v ktorom bývali zamestnanci." Toto bývanie po čase vymenil za prenajatý rodinný dom. "Hotel to bol síce pekný, no cítil som sa tam ako na internáte. Museli sme dodržiavať isté pravidlá, no ja som potreboval viac slobody." Po niekoľkých mesiacoch si so známymi prenajali rodinný dom, ktorý mal päť izieb. "Bol dosť veľký na to, aby sme v ňom mohli bývať viacerí. Platili sme zaň 400 libier, čo vytvorilo po rozdelení niekedy aj medzi päť ľudí smiešnu sumu."
Ladislava, ako sa hovorí, "pokrstili ohňom". "Hneď na druhý deň po prílete som musel nastúpiť do práce. Nutne totiž niekoho potrebovali." Nastúpil do pozície, v ktorej sa staral o predjedlá. "Bol tam istý postup. Najnižším stupňom bol pomocný kuchár, potom nasledovali predjedlá, zelenina, mäso a na najvyššom stupni bol šéfkuchár." Košičan teda nastúpil na predjedlá. Počas jeho pobytu sa mu podarilo pokročiť ešte o stupienok vyššie - staral sa o zeleninu. "Niekedy sme si však museli pomáhať navzájom. Na to, aby som sa stal šéfkuchárom, by som však musel čakať možno aj 20 rokov. Vedel som, že tam neostanem navždy, preto som na nejaký kariérny rast ani nemyslel."
Na nejaké pocity úzkosti z toho, že zmenil prostredie, nemal čas. Navyše tam bol so známym a necítil sa sám. Mal však isté obavy. "Najviac som sa bál problémov s jazykom, a to sa napokon aj naplnilo. Keď som vycestoval, nevedel som anglicky takmer nič. Keď človek dokáže povedať akurát tak ´yes´ a ´no´, má veľké problémy. Nemôže robiť, čo chce, navyše, ak má v práci nejaký problém, nedokáže to vysvetliť kolegom." Z toho dôvodu túto krajinu opúšťa množstvo odvážlivcov. "Najťažšie sú prvé mesiace. Za ten čas som si všimol, že ak niekto vydržal prvé tri mesiace, ostal tam už na dlhší čas. Slabšie povahy sa zľakli problémov s jazykom či iných hneď na začiatku a vrátili sa domov."
Jazyk sa Ladislav učil každodennou komunikáciou s kolegami. Bolo to ťažké, musel si pomáhať aj slovníkom a knihou angličtiny, ktorú si vzal so sebou. "Každý večer som sa z nej učil. Ak mi niekto niečo povedal a nerozumel som mu, podal som mu pero i papier a poprosil ho, aby mi to napísal. Večer som si to potom pozrel v slovníku a takto sa naučil ten-ktorý výraz." Špecifický je aj írsky slang. Ten sa od angličtiny, akú poznáme na Slovensku, výrazne líši. "Zabávali sme sa na tom. Šli sme s kamarátom, ktorý vie anglicky dobre, do baru. Čašníčke nerozumel ani slovo. Ja áno, keďže som sa angličtinu naučil priamo tam, čiže učil som sa ich slang aj prízvuk."
Severní Íri majú radi bohémsky spôsob života. O rodine a zabezpečení uvažujú až v staršom veku. Mládež si rada užíva. "Neženú sa za zárobkom či honobením majetku. Nepotrebujú pracovať päť dní v týždni, krátke či dlhé týždne. Chcú si zarobiť len toľko, aby mohli po večeroch vyraziť do pubov a pivární." To povestné "piješ ako Ír" teda má svoje opodstatnenie. Zaujímavý je aj jav, ktorý je pre Slovákov nezvyčajný. "Odmalička ich vychovávajú ku gamblerstvu. Na každom rohu sú herne pre deti, kde sú niektoré automaty výherné." Zaujímavosťou je aj to, že sa tam Deň sv. Patrika neoslavuje tak intenzívne, ako si mnohí myslia. "Je zvláštne, že tento sviatok oslavujú omnoho intenzívnejšie zahraniční Íri. Oslavujú ho aj domáci, no nie až tak, ako napríklad Íri v USA. Íri si najviac užívajú Halloween."
Nezvyčajná je aj divoká povaha miestnych žien. "Rady hýria a sú veľmi žiarlivé. Raz sme boli na diskotéke a odrazu sme si všimli, že z baru zmizli všetky dievčatá. Keď sme vyšli von, videli sme, ako sa tam ženy mlátia kvôli chlapom. Keď sa to upokojilo, zábava pokračovala ďalej. Asi po pätnástich minútach si to však celé zopakovali," spomína Ladislav so smiechom o tejto výmene rolí žien a mužov. Krásnych žien je tam vraj ako šafranu. "Keď sú mladé, vyzerajú ešte k svetu. Keď si však nájdu chlapa, zrejme sa o seba prestanú starať. Zatiaľ čo je u nás pekných osem z desiatich dievčat, tam sú to možno dve z desiatich."
Severné Írsko je známe smutným konfliktom medzi protestantmi a "oranžistami". "Protestanti chcú, aby Severné Írsko patrilo k Anglicku, oranžisti zas chcú byť Íri. Videl som napríklad to, ako sa šli do baru biť dve dediny - jedna protestantská, druhá oranžistská. To, kto patrí do ktorej skupiny, väčšinou dávajú patrične najavo. Napríklad ak človek vojde do mesta, kde žijú protestanti, v každom okne uvidí zavesenú anglickú zástavu." Pozostatky veľkých konfliktov tam teda pretrvávajú, hoci sa už napätie predsa len zmiernilo.
Krvavé konflikty z minulosti ovplyvnili aj pripravenosť polície. "Spočiatku som len žasol. Aj pri bežnej dopravnej kontrole číhajú na vodiča dvaja policajti so samopalmi, chránení nepriestrelnými vestami." Podobný šok zažil aj počas návštevy plážového baru. "Odrazu prišlo auto s uniformovanými policajtmi a za nimi obrnený transportér, z ktorého vystúpili policajti so samopalmi. Zľakol som sa, myslel som, že ide o niečo vážne. Domáci mi však vysvetlili, že ide len o bežnú kontrolu, či v bare nepredávajú alkohol mladistvým. Policajné stanice sú chránené vysokými múrmi a ostnatými drôtmi. V minulosti totiž mala polícia problémy, policajti zomierali. Preto si dnes dávajú taký pozor."
Severné Írsko sa Ladislavovi svojím charakterom zapáčilo. "Stále je tam všetko zelené a nemrzne. Teploty sú mierne. V lete zas nebýva veľmi horúco. Jedno leto ma však pobavilo. Asi tri týždne tam nezapršalo, čo je pre nich veľmi nezvyčajné. Teploty sa pohybovali okolo 27 stupňov, čo bola pre domácich veľká vec. Všetci sú bieli, ryšaví a pehatí, absolútne nie sú zvyknutí na horúčavy. Počas tohto obdobia boli všetci spálení a červení ako raky. Bolo to zábavné."
Košičan si obľúbil aj miestnu architektúru. Všade sú typické tehlové rodinné domy s farebnými fasádami. "Bytovky či poschodové budovy tam sú len v mestách, aj to len v malom počte. Svojou krásou ma zaujal napríklad Dublin, kam sme si spravili výlet." Páčilo sa mu aj mestečko Bushmills, v ktorom je fabrika na výrobu alkoholu. "Všetko to tam smrdelo za chmeľom a alkoholom."
Ladislava zaujalo aj pobrežie, ponúkajúce krásne pohľady na majestátne útesy týčiace sa nad krištáľovo čistou morskou hladinou. "Krásny bol napríklad Giant Causeway. Ide o súbor hranatých skalných útvarov vchádzajúcich na pobreží do mora. Nikto nevie, ako vznikli. Sú to dokonale hranaté útvary z pevného materiálu, ktorý po stáročia nenarušilo ani neustále obmývanie morských vĺn. Legenda hovorí, že ich vyrobil muž, ktorý sa takto chcel dostať k svojej milovanej, žijúcej v Škótsku." Okrem výletov trávil Košičan väčšinu voľného času návštevami fitnescentra, zábavou a hraním golfu. "Navštevovali sme tam klasické golfové trávniky, ale aj špeciálne s prekážkami. Pri jednej z nich sa napríklad hráč musel trafiť do kanóna lode na jazierku a ten potom loptičku vystrelil na ďalšie stanovisko."
Multikulturálna pestrosť je v Severnom Írsku značná. Vo fabrikách pracuje veľa cudzincov, domáci zastávajú väčšinou lepšie pozície. "Pracuje tam veľa Poliakov, Čechov a Slovákov. Nájdu sa aj nejakí Indovia či Pakistanci. S jedným som býval na hotelovej izbe, no už nikdy viac. Sú to zvláštni ľudia a nepotrpia si na poriadok." Aj Ladislav však badal obmenu na pracovných miestach. Pre Slovákov aj iných zahraničných "pracovných turistov" prestali byť severoírske zárobky také lukratívne ako pred časom a začali krajinu opúšťať. "Nahradili ich Rumuni a podobné národy. Tí však často prácu zanechajú a idú na ulicu žobrať. Práca im veľmi nevonia."
Sociálny systém v krajine je veľmi silný. Kvôli tomu existujú najmä mnohopočetné rodiny. "Takmer každý domáci, ktorého som poznal, mal šesť a viac súrodencov. Na jedno dieťa tam totiž rodičia dostanú až sto libier na týždeň." Aj mzdy sa vyplácajú týždenne. Pracujúci trávia v zamestnaní spravidla osem hodín päťkrát týždenne. Ak by totiž niektorý zamestnávateľ nútil svojich pracovníkov robiť viac, riskoval by mastné pokuty.
Ako veľký gurmán a kuchár sa Ladislav zaujímal aj o írsku kuchyňu. "Varí sa tam jednoducho. Jedia veľa morčacieho i hovädzieho mäsa, majú radi divinu či baraninu. Nepotrpia si na nejaké pestré prílohy. Jedia väčšinou klasické zemiaky alebo kašu. Zeleninovú oblohu robia len jednoduchú, najviac sa hrajú s omáčkami." Košičan im skúšal ponúknuť aj slovenské špeciality. "Keď som ich pozval na bryndzové halušky, báli sa a neochutnali ich. Veľmi im však chutilo bravčové soté v zemiakovej placke a kotlíkový guláš."
Írsko Ladislav opustil začiatkom tohto roka. "Chýbal mi domov, navyše to tam už nebolo také výhodné ako vtedy, keď som tam cestoval po prvýkrát. Som však s mojím pobytom spokojný. Ukázalo mi to nové smery vo varení a videl som krásnu írsku krajinu." V súčasnosti pracuje v jednej z košických reštaurácií a plánuje založiť školu varenia. Nevyhýba sa ani ďalším výletom. "Rád by som si vyskúšal, aké to je pracovať v kuchyni na výletnej lodi."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
