výber. V cirkusantských rodinách sa totiž artistické umenie dedí z pokolenia na pokolenie. Do klaunovského remesla ho zaučil otec a tak pán Bohumil zabáva publikum už vyše 60 rokov. Aj dnes je aktívny a divákov dokáže rozosmiať aj desaťkrát týždenne. O tom, ako vyzerá detstvo, dospievanie i život v cirkuse, ale aj o množstve zážitkov, ktoré počas bohatej kariéry nadobudol, sme sa s ním pozhovárali.

Pán Bohumil nie je prvým z rodiny, ktorý sa stal klaunom. "Toto pre bežného človeka netradičné povolanie vykonával môj otec aj dedo. Zrejme to máme všetci v krvi," hovorí
80-ročný muž. Tradícia cirkusanstva pritom v jeho rodine siaha niekoľko sto rokov do minulosti. Pochádza z Prahy, kam pricestovali prví cirkusanti v strednej Európe. Zrejme až tam siahajú korene ich rodinného remesla.

Keďže sa aj pán Bohumil narodil v cirkuse, od začiatku sa predpokladalo, že sa stane artistom. V tomto špecifickom prostredí sa v ňom teda nevypestovali klasické detské sny, napríklad, že sa stane požiarnikom, vodičom sanitky, či letcom. "Od začiatku som bol vedený k nášmu remeslu. No nikto ma do ničoho nemusel nútiť. Mne sa cirkus páčil." To, že cirkusanti svoje deti nútia kráčať v šľapajach rodičov, teda nie je pravdou.

Detstvo v cirkuse však nebolo len o trikoch, dobrodružstvách a zábave. "Narodil som sa v čase, keď rodičia cestovali po svete so svojím vlastným cirkusom. Bol to rodinný podnik. Nemali sme peniaze na to, aby sme si mohli najímať pomocníkov, väčšinu práce sme robili my sami." Od útleho veku sa teda naučil, čo je to každodenná poctivá tvrdá drina.

V časoch, keď vyrastal, bola jedným z hlavných problémov detí cirkusantov nemožnosť získať patričné vzdelanie. "Neustále sme cestovali. Niekde sme sa zdržali len dva - tri dni. V každom meste, kde sme vystupovali, som sa pritom musel zapisovať do školy. Neustále som sa teda len odhlasoval a prihlasoval. Na jednom mieste som bol s učivom pozadu, inde som mal oproti ostatným žiakom náskok. Problém s učením bolo aj vtedy, keď sme cestovali do zahraničia. Našťastie však napríklad v Nemecku existovali české školy." Pre dieťa je navyše ťažké, ak musí stále dookola obmieňať kamarátov či prostredie, v ktorom sa nachádza.

Dnes sa v tomto smere situácia zlepšila. "Cirkusanti si už môžu nosiť školu so sebou. Študujú prostredníctvom rôznych individuálnych študijných programov, podstupujú občasné preskúšania. Ja som za starých čias ukončil len základné deväťročné vzdelanie. Dnes tu už medzi nami máme niekoľko mladých ľudí s maturitou." Individuálne štúdium je však ťažšie ako každodenné dochádzanie do školy, kde učivo vysvetľuje pedagóg.

S hľadaním kamarátov však ani napriek životu na kolesách nemal pán Bohumil problémy. "Stále som si vedel nájsť veľmi rýchlo nových. Spolužiaci v škole boli vždy nadšení, že pochádzam z cirkusu. Pýtali sa ma, aké máme zvieratá, kde všade sme vystupovali a podobne.." Najviac ho trápilo to, že keď si na nejakú partiu zvykol, no po pár dňoch ju musel opustiť. "Postupne som si vybudoval akúsi základňu kamarátov. Vedel som, že keď prídem do toho-ktorého mesta, bude ma tam čakať ten a ten kamarát. Krásne je na tom to, že niektorých takýchto kamarátov stretávam ešte aj dnes."

Dospievanie už prežíval Bohumil ťažšie. Keď sa stal pubertiakom, začal trochu rebelovať a niekoľkokrát mal chuť od cirkusu odísť. "Videl som, ako žijú moji rovesníci. Všetci už mali nejaké plány do budúcna, sny. Niekedy to chytilo aj mňa a začal som uvažovať, čo by bolo, keby som svoju profesiu zmenil. Stále ma to však po čase prešlo." Ako dodal, kto raz k cirkusu privonia, už sa z neho nikdy nedostane.

Spočiatku sa pán Bohumil nevenoval výlučne klaunovskému umeniu. "Najprv som vystupoval na voľných rebríkoch," spomína. "Potom ma však ešte v mladom veku začal otec učiť prácu klauna. Skúšal som ju najprv popri mojom vystupovaní na voľných rebríkoch. Robil som to však dobre a preto som sa rozhodol tomu venovať naplno." Okrem iného sa naučil hrať aj na rôznych hudobných nástrojoch. "Pozývali sme klaviristu, ktorý ma učil. Neskôr som sa naučil hrať aj na saxofóne, s ktorým som neskôr popri cirkuse dokonca občas hrával s orchestrom. Bola to dobrá forma privýrobku, navyše mám hudbu veľmi rád."

Cirkus mu priniesol aj životnú lásku. Jeho rodina je dokonalým príkladom cirkusantského rodinného života. "V cirkuse sme angažovali niekoľko členov cudzej rodiny. Manželka k nim patrila. Ja som si vzal ju a jej brat si vzal moju sestru. Potom sme sa s manželkou odčlenili od cirkusu mojich rodičov a vystupovali sme sami."

Počas svojho života vystupoval pán Bohumil v množstve cirkusov. Na všetky si ani nedokáže spomenúť. "Okrem iných som účinkoval napríklad v známych nemeckých cirkusoch ako Sarasani, Aldhof, Renz Moz, rovnako v Budapešti či cirkusoch Olympia a Alfa vo Švédsku. Hosťoval som aj v krajinách ako Švajčiarsko, Španielsko alebo Nórsko. Je toho veľa, neviem si na to všetko spomenúť."

Za zlaté časy by označil obdobie pred nástupom komunizmu. Vtedy bolo šapitó pravidelne zaplnené ľuďmi. Vystupujúci artisti sa mohli tešiť veľkému uznaniu. Po roku 1948 štát všetky rodinné podniky zjednotil a donútil umelcov vystupovať v národnom cirkuse. Nie všetci však mali túto možnosť. "Každý artista sa musel podrobiť skúškam pred komisiou. Vystupovať mohli len najlepší. Bola to vlastne česť hrať v národnom cirkuse."

Krok, ktorý zrušil akúkoľvek cirkusovú konkurenciu, narušil bohatú českú cirkusovú tradíciu. Negatívne bolo aj to, čo sa za komunizmu robilo takmer všade - udávanie. "Bolo bežné, že niektorí členovia cirkusu ´donášali´ na ostatných. Bol to totiž konkurenčný boj. Ak mal niekto nejaký zdravotný problém, alebo porušil disciplínu, hneď sa to dozvedeli ´papaláši´." Niektorí cirkusanti sa takto chceli zbaviť konkurencie. "V jednej veci však bolo komunistické obdobie dobré. Keď sme vystupovali s vlastným cirkusom, museli sme si sami vybavovať každé vystúpenie, starať sa aj o technickú stránku. Všetko sme si robili sami. V národnom cirkuse sme z toho nemuseli robiť nič. Hoci to bolo platené mizerne, nemuseli sme okrem vystúpení a skúšok podstupovať žiadnu záťaž. O všetko bolo postarané."

Život cirkusanta so sebou prináša aj kopu zábavných príhod. Ako klaun ich pán Bohumil zažil ešte viac. "Raz som mal mať v cirkuse Moskva číslo, počas ktorého som sa mal do šapitó priviezť na ťave s turbanom a píšťalou. V cirkuse to však chodí tak, že keď sú v niektorom meste posledné predstavenia a miestne angažmán sa chýli ku koncu, artisti si vyvádzajú rôzne fígle." Ťavu, ktorú mal vycvičenú špeciálne na tento výstup, mu vymenili za inú, nepokojnú. "Keď som doslova vletel pred divákov na zlej ťave, všetci vybuchli smiechom. Mal som problém udržať sa na nej, robila si, čo chcela. Diváci aj kolegovia sa na tom náramne bavili, ale mne nebolo všetko jedno..."

Podobné huncútstva si robili, najmä keď bol mladší. "Raz sme s dievčatami spali v prázdnom šapitó. Spí sa tam nádherne. Skôr, ako sa dievčatá prebudili, vytiahli sme im šaty hore pod vrch stanu. Keď sa k nim nevedeli dostať a zháňali ich polonahé, bola to veľká ´sranda´." Niečo podobné sa stalo aj jemu. "Na predstavení mi počas čísla praskli nohavice a padli na zem. Onedlho som mal pred divákov vyjsť zas a nevedel som zohnať iné. Na poslednú chvíľu mi požičal kolega svoje. Boli však obrovské a nevedel som sa v nich hýbať. Musel som si ich pridržiavať, aby mi nepadli na zem. Divákom sa to opäť páčilo viac ako mne.."

Cirkus však nie je len o zábave. Artisti predvádzajú riskantné kúsky, cvičitelia zvierat vystavujú svoje životy obrovskému riziku každý deň. "Videl som nejeden pád artistov. Niektoré z nich boli takmer smrteľné." Zrejme najotrasnejším zážitkom, na ktorý nezabudne do konca života, je ten, ktorý zažil počas vystupovania národného cirkusu v Rumunsku. "Tri tigre tam počas vystúpenia doslova zožrali cvičiteľku. Nedalo sa nič robiť. Vrhli sa na ňu a po zopár sekundách z nej neostalo takmer nič." Otrasná scéna šokovala nielen cirkusantov, ale aj divákov, ktorí rad-radom padali na zem a omdlievali. "V cirkuse som celý život, no k zvieratám som sa nikdy nepriblížil. Šelma je šelma, človek ju nikdy nedokáže ovládať úplne."

Nerád spomína aj na svoje najťažšie životné obdobie. "Manželka mi pred niekoľkými rokmi zomrela počas autonehody. Aj po tejto otrasnej správe som však musel vystupovať. Ako klaun som navyše musel byť usmiaty, veselý. Ľudia nesmeli spoznať, že som smutný. Bolo to ťažké pretvarovanie, musel som to však podstúpiť."

Životný stereotyp pánovi Bohumilovi nevadí. Ani po rokoch mu nepripadá život v šapitó nudný či jednotvárny. "V cirkuse ma to baví. Som už vdovec. Keď skončí cirkusantská sezóna, sedím sám v prázdnom dome v Prahe. Je to nepríjemné. Preto stále rád vystupujem a trávim všetok čas v cirkuse." Po manželke mu ostali štyri deti. Tie sú tiež vychované ako cirkusanti. "Sú porozdeľovaní v rôznych cirkusoch v Čechách, Francúzsku či Švajčiarsku. K cirkusu vychovávajú aj svoje deti, moje vnúčatá."

Publikum miluje Bohumila aj dnes. Je to "stará škola", vie, ako má ľudí zaujať. "Je dôležité, aby som sa ľuďom zapáčil hneď, ako ma uvidia. Musím k nim byť milý, nesmiem byť ´protiva´. Klaunov, ktorí sú k ľuďom drzí a nepríjemní, je dnes veľa." Stáva sa aj to, že niektorých divákov v hľadisku nerozosmeje. "Záleží to od konkrétnych ľudí. Niektorí sú živí, radi sa zabávajú a dávajú to patrične najavo. Sú však aj takí, ktorí sú chladní. Aj im sa vystúpenie páči, no netlieskajú." Najnáročnejšie je vraj detské publikum. "Deti odhalia všetko, nenechajú sa oklamať. Vedia, kedy je trik vydarený, kedy nie."

Vo veku 80 rokov dáva pánovi Bohumilovi každé vystúpenie zabrať viac ako kedysi. "Ľudia v manéži nevedia, koľko mám rokov. Musím dodržiavať istú životosprávu. Veľa spím a každý večer si dám plný pohár červeného vína." Plány do budúcna si nerobí. Dúfa len, že mu bude zdravie slúžiť aj naďalej. "Viem, ako to je. Mám veľa rokov a kedykoľvek môžu prísť vážne problémy. Dúfam však, že na tom budem aspoň tak, aby som zvládol ešte jednu cirkusovú sezónu."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári