tomných na sobotňajšom susedskom derby MFK Košice - Tatran Prešov len zopár takých, čo prišli aj preto, aby boli pri tom, keď rozhodca FIFA a UEFA Richard Havrilla odpíska svoj posledný zápas. Neporovnávajme neporovnateľné, ale aj okamihy, keď 43-ročný Košičan vešal píšťalku definitívne na klinec, za zmienku rozhodne stoja.
Bola sobota 30. mája 2009. Pre Richarda Havrillu deň ako každý iný, keď ho čakala 90-minútová fuška na futbalovom ihrisku. A predsa, keď sa doň prebúdzal, bol trochu na mäkko. Veď to malo byť naposledy, čo si oblečie rozhodcovskú košeľu a naladí píšťalku, aby vyludzovala tie správne tóny. "Nemôžem povedať, že by som bol na mäkko, skôr som bol od rána nervóznejší ako zvyčajne, pretože taký zápas som ešte nikdy nepískal. Mali prísť obaja moji rodičia, aj manželka s deťmi, dcérami Miškou i Saškou. Otec je síce pravidelný návštevník futbalových zápasov, ale mamka bola na futbale prvý raz v živote. Vždy vravela, že sa o mňa bojí, nie však na ihrisku, ale aby sa mi niečo nestalo na cestách. Dcérky ma už videli v akcii, raz v Trnave, ale odvtedy na mojom zápase neboli, lebo sa im to tam príliš nepozdávalo."
Sám požiadal o to, aby mal rozlúčku v Košiciach, aj keď sa to celkom nezhodovalo s propozíciami ligovej súťaže. No každý mu to doprial. A rozhodcovská komisia odklepla. "Išlo o výnimku z pravidiel, pretože rozhodca nemôže pískať súťažný zápas v mieste svojho bydliska. Ale komisia rozhodcov nemala žiaden problém s tým, aby mi tú výnimku udelila."
Pískať derby vraňarov s koňarmi nie je nikdy jednoduché, tobôž nie pre toho, kto má v papieroch uvedenú príslušnosť k jednému zo spomínaných futbalových "národov". Obe strany to však vzali športovo. "Aj keď v derby Košíc s Prešovom hráči vždy idú do tela, na ihrisku si nikto nič nedaruje. Zápas sa mi páčil, lebo sa jazdilo z jednej strany na druhú, hralo sa s nasadením. V hľadisku bola dobrá atmosféra, lebo fanúšikovia oboch táborov prišli v hojnejšom počte. Myslím, že sa mi podarilo susedský súboj zvládnuť, nemal som problémy s hráčmi, ani lavičkami, aj keď som vedel, že obaja tréneri, ako ich poznám, budú zápas dosť prežívať, lebo futbal berú vážne. Ale musel som riešiť iba bežné veci. V tom sústredení na hru som neregistroval ani žiadne nadávky, nepočul som ich od hráčov, ani od trénerov, možno aj preto, že som si už za tie roky zvykol, a som už trochu imúnny."
S jeho výkonom bol spokojný aj delegát stretnutia, od ktorého dostal deviatku. A pred zápasom aj plaketu a ďakovný list. Za celé štvrťstoročie v rozhodcovskom mundúre. Dodnes si veľmi dobre pamätá, kedy sa začalo. "Presne na moje osemnáste narodeniny. Pískal som zápas najnižšej žiackej ligy v Myslave. Otec síce tvrdí, že to bolo 30. marca, teda deň pred mojimi narodeninami, ale ja som presvedčený, že to bolo 31. marca. A myslím si, že mám lepšiu pamäť ako on," smeje sa už bývalý futbalový arbiter.
"Celé obdobie, ktoré som prežil s rozhodcovskou píšťalkou, bolo veľmi pekné. A som šťastný, že mám za sebou takú kariéru," vraví R. Havrilla. "Aj keď to chcelo veľa odriekania, najmä to cestovanie bolo dosť náročné. Prišiel som napríklad v štvrtok v noci z Azerbajdžanu, a už v sobotu ráno som cestoval cez celé Slovensko na náš ligový zápas. Autom som najazdil spústu kilometrov, boli roky, keď ich bolo aj šesťdesiattisíc. Keď sme niekde išli s kolegami spolu, praktizovali sme to tak, že šoféroval ten, ktorý nepískal, teda asistent alebo štvrtý rozhodca. Doma som si zvykol najmä na južnú trasu, tadiaľ som chodieval na zápasy do Trnavy či Bratislavy, niekedy som ju absolvoval aj trikrát do týždňa. Už by som tam mohol robiť cestára, pretože poznám každú zákrutu, každú dieru v asfalte..."
Z cudzích krajín mu učarovalo Nórsko. "Po Európe som toho pochodil dosť, ale vari najviac sa mi páčilo v Nórsku. Aj keď z krajiny, kde som išiel pískať, a cestoval som letecky, som veľa nemal. Pristáli sme napríklad v Oslo, a videli sme iba letisko, hotel a štadión. Boli sme radi, keď sme sa mohli trochu poprechádzať aspoň po meste. Len zriedkakedy sme sa mohli poobzerať aj po krajine, ako nedávno v Anglicku, keď sme po prílete do Londýna cestovali dve hodiny autom do Portsmouthu."
V pamäti však najviac utkvie atmosféra na štadiónoch. "Vynikajúca bola práve v Portsmouthe, ale nezabudnuteľným zážitkom je pre mňa aj zápas v Saint Etienne, kde som pískal pred tridsaťtisícovou búrlivou návštevou. Pekné to bolo však aj v Baku, kde prišlo na pohárový duel sedemnásťtisíc divákov. Nevraviac už o štadiónoch v Barcelone, Madride, Miláne či Londýne, kde som bol štvrtým rozhodcom. Nešlo len o atmosféru, uchvátil ma napríklad aj trávnik na novom štadióne Arsenalu. Je doslova neskutočný, takú kvalitnú hraciu plochu som nikde inde nevidel."
Zápasov, na ktoré spomína rád, bolo neúrekom. Zopár bolo aj takých, na ktoré chcel čo najskôr zabudnúť. "Na tie horšie, ktoré mi nevyšli podľa predstáv, teraz nechcem myslieť, skôr prevládajú spomienky na tie lepšie zápasy. Pamätných, keď sa mi pískalo veľmi dobre a mal som aj dobré hodnotenie, bolo dosť, ba aj takých, keď som bol i sám spokojný so svojím výkonom. Na tie budem vždy spomínať. Určite som v kariére rozhodcu mohol dosiahnuť aj viac, ale na to, že som v tej branži nemal žiadne kontakty, žiadnu tlačenku, že som sa presadil sám, dosiahol som dosť. Na začiatku meno Havrilla nepoznal nikto, teraz ma pozná celé Slovensko. Aspoň tí, ktorí sa o futbal zaujímajú."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
