K týmto zariadeniam patrí aj Domov sociálnych služieb (DSS) v Parku mládeže. Väčšinu klientely tvoria dospelí ľudia, ktorí sa v DSS cítia ako doma a sú medzi svojimi. Čo všetko im môžu pracovníci zariadenia poskytnúť, ale aj to, aký je svet človeka s mentálnym postihnutím, nám priblížil riaditeľ zariadenia a dvaja klienti.

DSS v Parku mládeže funguje od roku 1965. V roku 2002 prešiel pod kompetencie Košického samosprávneho kraja. "Máme 60 klientov, podľa fyzického veku ide všetko o dospelých ľudí. Podľa zákona by však mali byť do 26. roku života považovaní za deti," hovorí riaditeľ Ing. Martin Vatra. Ide o zariadenie denného typu - otvorené je od 6.00 do 16.30 hod. "Klienti sú ľudia s mentálnym postihnutím, niekedy je k tomu pridružené aj telesné či zmyslové postihnutie, príznaky autizmu, či epilepsia. Sú tu aj klienti s diagnózou Downov syndróm." K mentálnemu postihnutiu sa najčastejšie pridružujú rôzne spazmy, skrátené končatiny, či poruchy chôdze a reči. Klientkou zariadenia je napríklad hluchonemé dievča.

Niektoré podobné zariadenia používajú metodiky práce prevzaté zo zahraničných projektov. Košický DSS však takto nefunguje. Nemá presne určený program, či metódu poskytovaných služieb. "Pracovníkmi sú vyštudovaní pedagógovia so zameraním na prácu s mentálne postihnutými ľuďmi. Ide o odborníkov s bohatými skúsenosťami." K starostlivosti o klientov pristupujú individuálne. "Nedá sa povedať presne aké metódy používame. Každý klient je iný, niektorý nevie ani čítať a písať, iný vie len čítať. Činnosti, ktoré s klientom robíme, teda musíme prispôsobiť jeho zdravotnému stavu."

Služby, ktoré klientom poskytujú, sa riadia zákonom. V zariadení DSS v Parku mládeže sa zameriavajú najmä na vypĺňanie voľného času klientov, ich integráciu medzi ostatných ľudí a socializáciu. Neposkytujú im teda len stravu a miesto, kde môžu tráviť svoj čas. "Ponúkame im rôzne služby, ktoré sa týkajú sociálnej rehabilitácie. Tiež rôzne terapie - ergoterapiu, arteterapiu, ale aj mnoho iných. Sústredíme sa najmä na vymýšľanie nových a nových činností, ktorými by mohli aktívne tráviť svoj voľný čas."

Pre klientov vymýšľajú pracovníci zariadenia rôzne aktivity. Často navštevujú centrá voľného času, kde sa venujú napríklad keramickej tvorbe, či telocviku. "V rámci ergoterapie robia aj rôzne práce s drevom, papierom, vyšívajú. V rámci arteterapie maľujú na papier či na plátno rôznymi druhmi farieb. To, čo na takýchto aktivitách vytvoria, potom vystavujeme, zúčastňujeme sa rozličných výtvarných súťaží." Na dramatickom krúžku nacvičujú predstavenia, ktoré neskôr predvádzajú v domovoch dôchodcov, ale napríklad aj na rôznych benefičných koncertoch, či v uliciach mesta. Veľký dôraz sa kladie aj na športové aktivity. Týmito činnosťami sa snažia podporiť osobnostný rozvoj klientov a ich fyzické zdravie.

S názormi, že v podobných zariadeniach mentálne postihnutí ľudia len stagnujú, Ing. Vatra nesúhlasí. V DSS sa snažia vyplniť voľný čas klientov maximálne aktívne. "Podľa môjho názoru by toho bolo dosť aj pre zdravých ľudí. Snažíme sa napĺňať ich dni čo najväčším možným množstvom aktivít. Touto cestou sa snažíme zamedziť tomu, aby sa uzatvárali do seba, chceme aby rozvíjali svoje schopnosti."

Na Slovensku musia podobné zariadenia bojovať aj s konzervatívnym myslením obyvateľstva. Mnoho rodičov má jednoducho zlý pocit, že sa formou umiestnenia svojich detí do špeciálneho zariadenia len zbavujú zodpovednosti. "Určite to nemožno posudzovať ako zbavenie sa zodpovednosti. Mnoho rodičov našich klientov je vo vysokom veku. Máme tu mnoho tridsiatnikov, ktorých rodičia majú aj 60 rokov. Nielenže im nedokážu poskytnúť takú starostlivosť ako potrebujú, ale keď je človek medzi rovesníkmi, cíti sa prirodzenejšie, lepšie." Okrem odbornej starostlivosti sa pacienti s mentálnym postihnutím majú možnosť v podobných zariadeniach uvoľnene porozprávať so seberovnými o veciach, ktoré by pred rodičmi možno inak ani nespomenuli.

Zariadenie je financované z dvoch zdrojov. Sčasti sú ich výdavky hradené košickou sámospravou, sčasti príspevkami od klientov. Každý totiž dostáva určitý invalidný dôchodok. "Našim najväčším plánom do budúcnosti je rekonštrukcia budovy v Parku mládeže. Za tie roky sa tu totiž robili len minimálne zmeny," uzavrel Ing. M.Vatra.

Nevie čítať ani písať

Zsuzsa Kondás z Košíc má 29 rokov. Pochádza z maďarskej rodiny, navštevovala teda maďarskú školu. Po tom, čo u nej zistili mentálne postihnutie, začala navštevovať triedy so špeciálnym študijným programom. "Nedostávala som známky, lebo neviem čítať. Len som prechádzala z ročníka do ročníka. Kamarátov som si vedela nájsť. Mala som však aj zlých spolužiakov, ktorých som sa bála," hovorí Z. Kondás. Ľudí s podobným postihnutím ako má ona často trápi aj zlá pamäť. Nemajú pojem o čase. Ani ona si teda nevedela spomenúť na to, kedy začala navštevovať DSS a či ukončila nejakú školu.

V DSS sa jej však páči. "Práca" ju baví a je rada, že má miesto, kde môže byť užitočná. "Rada upratujem, vysypávam smeti, umývam riad, zalievam kávu a podobne. Väčšinu z toho tu môžem robiť. Doma zas pomáham mame s varením alebo s praním." Trápi ju však to, že si nedokáže nájsť normálnu prácu. "Nemám žiadne možnosti uplatniť sa. Kto nevie čítať alebo písať, nemôže pracovať. Preto som rada, že môžem pomáhať tu, okolo zariadenia." Keď upratuje a prichytí lenivcov, ktorí sa práci vyhýbajú, vie ich aj patrične "komandovať".

Jej obľúbenou činnosťou je prispievanie do časopisu klientov DSS – Kľúčik. "Rada kreslím to, čo som zažila. Naopak, neznášam telocvik. Nerada cvičím a musia ma do toho nútiť." Predsa len však priznala, že je to pre jej zdravie dobré a udržuje ju to v kondícii. To je pre takýchto ľudí mimoriadne dôležité, lebo mnohí z nich kvôli zníženej aktivite zanedbávajú fyzický pohyb a ich zdravotný stav sa zhoršuje.

Zaujímavé je, že napriek svojmu postihnutiu Z. Kondás precestovala viac cudzích krajín, než mnoho zdravých ľudí. "Mám sestru v Anglicku. Bola som za ňou už asi desaťkrát. Nevedela by som tam však bývať, je to príliš ďaleko od domova. Bola som aj v Portugalsku, no tam sa mi nepáčilo, že bolo príliš horúco. Navštívila som napríklad aj Švajčiarsko." Jej turistický život je teda nezvyčajne bohatý. Počas dovoleniek si rada dopraje podobné radovánky, ako zdraví ľudia. "Rada ochutnám pohár piva, whisky alebo vínko," hovorí s úsmevom.

Citový život u nej nie je mŕtvy. Má veľa priateľov a priznala aj platonickú lásku. "Je to chlapec, ktorý nie je z tohto zariadenia. Býva na dedine." Ďalšou pýchou, s ktorou sa nám spočiatku hanblivo nechcela priznať, je jej spev. Spieva vraj veľmi pekne. "Rada potom vystupujem. Robíme rôzne predstavenia a koncerty. Pravidelne chodíme napríklad do Betliara."

Majster Slovenska

Daniel Tkáč, ktorý má 31 rokov, sa narodil v Košiciach. V detstve mu lekári zistili diagnózu DMO - detskú mozgovú obrnu. Dnes býva v obci Ruskov. To kedy a akú diagnózu mu lekári určili, nevie ani dnes. Nezaujíma sa o to. S pamäťou je na tom oproti ostatným rovnako postihnutým pomerne dobre. Bez väčšieho váhania si spomína na svoje detstvo. "Chodil som do normálnej materskej škôlky. Aj na základnej škole som najprv začal navštevovať bežnú klasickú triedu. Až v treťom ročníku ma preradili do osobitnej triedy," hovorí D. Tkáč.

Na otázku, či si uvedomoval, že je iný ako ostatné deti, odpovedať nevedel. Keď spomínal na detstvo, tváril sa neurčito. Ťažko povedať, či sa o ňom hanbil rozprávať, alebo naň nespomína v dobrom. Povedal však, že sa nemal na čo sťažovať. "Nájsť si kamarátov som nemal problém. Na nejaké posmievanie alebo podobné problémy si už nespomínam."

Hneď po zavŕšení základného vzdelania začal Daniel navštevovať DSS v Parku mládeže. Okrem trávenia voľného času to prispelo k jeho ďalšiemu osobnostnému rastu. "Spočiatku som sa bál nového prostredia a toho, že tu prídem medzi cudzích ľudí. No zvykol som si raz dva." Z množstva aktivít, ktoré klienti zariadenia vykonávajú, obľubuje najviac šport. Hoci bol nesmelý a nechcel nám priznať, čo všetko už dosiahol, "vytiahli" sme z neho aj úspechy. Začal nenápadne. "Veľmi rád hrávam ping-pong a či futbal. Najradšej mám však plávanie." Ping-pong sa naučil hrať práve v DSS. Plávaniu sa venuje odmalička. Tu sme natrafili na nečakaný fakt. "Chodím aj na rôzne súťaže. Mám za sebou aj nejaké ocenenia." S pomocou riaditeľa zariadenia sa nám napokon priznal, že vlani sa stal majstrom Slovenska v plávaní mentálne postihnutých. Okrem iného ho baví aj redaktorská práca. Pravidelne prispieva do časopisu Kľúčik.

Denný pobyt v DSS v Parku mládeže mu prospieva. Aktivitami sa zapája aj do bežnej spoločnosti a cíti sa užitočným. "Prácu si neviem nájsť, hoci by som chcel. Páči sa mi, že chodíme do dielne, robíme nejaké veci okolo budovy a podobne." Vďaka aktívnemu životu sa naučil byť samostatným. "Na poštu, či kúpiť noviny viem ísť aj sám, nepotrebujem doprovod."

Väčšina jeho aktivít sa spája so zariadením, ktoré navštevuje. Doma s rodinou je len večer a cez víkendy. Rodina však na neho určite nezanevrela. "Mám dvoch bratov, s ktorými chodíme hrávať futbal, ale bol som s nimi napríklad aj na rôznych výletoch a dovolenkách."

Jeho bežný deň však začína rozcvičkou v DSS. "Potom máme komunitu, na ktorej rozoberáme rôzne problémy alebo to, aký program budeme mať v ten deň." Po komunite a strave zvyčajne idú na prechádzku do mesta alebo exkurziu do múzea. "Potom si oddýchneme a do popoludnia sa venujeme aktivitám, ktoré sú na ten deň určené - ja si najčastejšie zahrám ping-pong."

So svojím momentálnym životom je Daniel spokojný. Je medzi ľuďmi, ktorí ho majú radi a je šťastný. Hoci sa vykrúcal, napokon priznal, že má aj nesplnené sny. "Chcel by som robiť nejakú jednoduchú prácu. Rozmýšľam o mieste vrátnika, ktoré by malo byť po rekonštrukcii zariadenia." Držme mu teda prsty.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári