lni pracovníci jej načas vzali deti, bývala v chatrči, ktorá jej neskôr zhorela. Dnes býva v krízovom centre v Košickej Novej Vsi a nachádza sa v prakticky neriešiteľnej situácii. Tvrdí, že je pripravená na všetko, dokonca ja na to, že sa opäť dostane na ulicu...
M. Badová nespomína na detstvo rada. Keď mala päť rokov, matka ju bez väčšieho vysvetlenia opustila. "Otec bol vtedy na vojne. Mama sa jednoducho rozhodla, že odcestuje do Českej republiky a nechala ma tu," spomína 31-ročná žena. Pokiaľ vie, sama je jedináčikom. Po tom, čo ju matka opustila, jej výchovy sa chopili starí rodičia. "Bývala som s nimi v Krásnej pri Hornáde, chodila som do školy na Sídlisku nad jazerom."
O svojej matke potom dlhý čas nepočula. "Keď som mala dvanásť rokov, z ničoho nič prišla späť do Košíc s tým, že ma vezme so sebou do Českej Lípy, kde si medzičasom našla nového chlapa. Po toľkých rokoch som s ňou nechcela odísť. Nemala som však na výber." Vtedy sa pre Moniku začalo hotové peklo na zemi. Nevedela matke odpustiť, že ju ako maličkú opustila, no bola ochotná robiť s tým niečo a zlé vzťahy napraviť. To však ešte netušila, čo ju čaká. "Mama na mňa žiarlila. Bála sa, že jej preberiem muža. Bola to úplná hlúposť, veď som mala len dvanásť rokov. Chlapi ma nezaujímali, vonkoncom nie môj nevlastný otec."
Situácia sa zhoršovala. Žiarlivá matka začala dcéru slovne tyranizovať a neostalo len pri tom. "Začala ma mlátiť. Bála sa, že jej preberiem chlapa, preto ma pravidelne bila. Vyhrážala sa mi aj zabitím. Dokonca sa o to aj pokúsila. Nespomínam na toto obdobie rada, chcem na neho zabudnúť. Aj dnes mi je zle, keď si na to spomeniem." V Českej Lípe strávila Monika len štyri mesiace. Neodišla však z vlastnej vôle. "Keď som tam chodila na základnú školu, učitelia si všimli, že chodím s rôznymi zraneniami a modrinami. Mama učiteľom klamala, no na pohovor si zavolali aj mňa a všetko, čo som doma zažívala, som im povedala. Zavolali sociálnu pracovníčku, ktorá ma vzala späť na Slovensko. Mama síce vystrájala a prosila ma, aby som ostala, no nemala som prečo." Odvtedy už svoju matku dodnes nevidela.
Sociálni pracovníci priniesli Moniku k jej otcovi, ktorý sa medzičasom vrátil z vojenčiny. "Bývali sme v Krásnej pri Hornáde. Nebolo to však o nič lepšie ako v Čechách. S otcom sme nemali žiadny vzťah. Správal sa ku mne, ako keby som ani nebola jeho dcéra. Mal novú manželku, a tú som nemohla pokladať za mamu. Bola to macocha a dávala mi pocítiť, že nie som jej vlastná." Takto Monika žila niekoľko rokov. Bola jedináčik, nemala sa teda so svojimi starosťami s kým podeliť. Jej dezilúziu zvýraznilo aj to, že si po ukončení základnej školy nedokázala nájsť ďalšiu - strednú. "Skúšala som to, no nikde ma nevzali. Ostala som teda doma." Jej študijné výsledky neboli ani zďaleka oslňujúce, no vzhľadom k prostrediu, v akom vyrastala, sa ani nie je čomu čudovať.
Niekoľko rokov žila u otca. Väčšinu času sa len "flákala", sem - tam pracovala na nejakej brigáde. Časom odštartovala novú, no nemenej neúspešnú etapu svojho života. "Mala som frajera a keď som mala 22 rokov, narodilo sa nám prvé dieťa - syn Tomáš." Myslela si, že ju čakajú lepšie časy. Priateľa mala rada, preto netrvalo dlho a začali spolu aj žiť. Nasťahovala sa k nemu do drevenej chatrče v Krásnej pri Hornáde. "Mala som ho rada a myslela si, že mi s ním bude dobre. Bývali sme len v chatrči, vodu som nosila od svokry, neustále sme kúrili v piecke. Nesťažovala som sa, žili sme si normálne."
Lásku a "šťastné nažívanie" spečatili aj splodením ďalších detí - Zlatice, Moniky, Natálie a Jána. Potom sa však situácia v ich "rozprávkovej" domácnosti začala zhoršovať. "S druhom som dovtedy nemala problémy. Síce nepracoval, len zopárkrát sa zapojil do aktivačných prác, no nebol zlý. Nikdy nepil ani nič podobné. Začal však byť agresívny. Veľakrát ma zbil, rovnako ubližoval aj deťom. Bolo to stále horšie a horšie."
Ako keby to nestačilo, v roku 2005 prišla ďalšia rana osudu. "Stalo sa to cez deň," spomína Monika. "Akurát som prala a nosila vodu. Bola zima, takže sme v piecke prikurovali drevom. Zrejme sme ju však zabudli zavrieť, neviem presne, ako to bolo. Prala som a ucítila som dym. Od iskry z pece sa chytila celá chatrč. Deti sa našťastie hrali vonku, mne sa z nej podarilo vybehnúť včas von." Za pár minút ostala z drevenej chatrče aj vecí, ktoré v nej mali, len kopa popola.
Na ulici však neostali. Mesto riešilo ich situáciu promptne a prakticky okamžite po nešťastnej udalosti ich umiestnilo do voľného bytu na Luniku IX. "Bolo to len dočasné bývanie. Nemohla som sa spoliehať, že tam ostaneme dlho." Druh Moniky Badovej nedokázal nájsť nové ubytovanie pre seba ani svoju rodinu. O tú sa po čase prestal starať úplne. "Na Luniku IX sa spoznal s inou ženou. Povedal mi, že chce žiť s ňou. Už som ho nezaujímala ja ani deti. Navyše s ním jeho nová družka otehotnela. Odsťahoval sa s ňou do jednej chatrče, mňa aj deti opustil."
M. Badová ostala sama s piatimi deťmi a bez akýchkoľvek možností riešenia svojej situácie. Pracovať nemohla, mala totiž päť detí, o ktoré bolo potrebné starať sa. "Začali za nami chodiť úradníci. Varovali nás, že ubytovanie, ktoré nám bolo poskytnuté, je len dočasné a vraj sa musíme z bytu pratať preč." Keď sa ocitli na ulici, "presťahovali" sa do chatrče na Sídlisku nad jazerom. Šlo len o maličkú chátrajúcu drevenú, ako to ona nazýva - chalúpku.
"Pri chatrči bola studňa, vnútri sme nemali takmer nič. Zariadenie bolo tak zničené, že keď fúkal silný vietor, padali na nás vchodové dvere." Situácia bola o to horšia, že sa na ulicu dostali v zimnom období. "Bolo to nebezpečné najmä pre deti. Boli chorľavé, najmladšia mi raz zamrzla, hoci bola v perinke. Vtedy takmer zomrela. Rýchlo som s ňou utekala k jednej žene, aby sa zohriala. Potom ju vzali s omrzlinami a podchladením do nemocnice."
Monika vedela, že takto ďalej fungovať nemôže. Vedeli to aj sociálni pracovníci, ktorí ju pravidelne navštevovali. "Jedlo som kupovala za sociálne dávky. Nosili mi nejaké veci, najmä oblečenie pre deti. Aj o to oblečenie som však prišla. V okolí sa totiž potulovali kadejakí bezdomovci. Stačilo, že som z chatrče odišla niekam na drevo a keď som sa vrátila, veci tam už neboli." Pre deti šlo teda o mimoriadne nebezpečné prostredie.
Sociálni pracovníci sa to napokon rozhodli riešiť, no pomerne neskoro. V studenej chatrči totiž nechali matku s piatimi deťmi bývať celú zimu. "Až pred letom za nami prišli s tým, že mi deti vezmú. Aj sa tak stalo a ja som sa chcela kvôli tomu zabiť. Hoci ma to veľmi bolelo a bolo mi smutno, vedela som, že je to pre nich najlepšie, že ide o najrozumnejšie riešenie." Úradníci s ňou celý čas komunikovali a vraveli jej, čo má urobiť, ak sa chce dostať späť k svojim deťom.
V chatrči Monika nedokázala dlho bývať sama. Bolo jej veľmi smutno, preto sa na čas rozhodla vrátiť k otcovi. Bolo to však krajné riešenie. O otcovi totiž vedela, aký je a že s ním dlho nevydrží. "Ostala som tam len na pár mesiacov. Poslúchala som to, čo mi vravel kurátor. Vedel, že chcem deti späť, preto mi radil, ako na to." Deti boli medzitým umiestnené v rôznych zariadeniach - na Adlerovej ulici, ale aj v Čani. "Mohla som ich občas navštíviť. Bolo im tam asi dobre, no nevedela som sa dočkať dňa, kedy ich budem mať späť."
Takto sa Monika dostala k sociálnej pomoci. Cez charitu a úrady si na konci roku 2007 vybavila bývanie v krízovom stredisku na Alejovej ulici. "Tam som už mohla byť aj s deťmi, vrátili mi ich. Veľmi som sa na to tešila a keď k tomu došlo, bola som nesmierne šťastná." Krízové stredisko je však tiež len dočasným riešením. Natíska sa teda otázka, či je jej vzťah s otcom, ktorý bol ochotný prichýliť ju aj s deťmi, skutočne až taký zlý, že ju núti k potĺkaniu sa po zariadeniach sociálnej pomoci. "Otec nikdy nechcel mňa ani moje deti. Zaujímali ho len sociálne dávky, ktoré na deti dostávam. Keď som u neho bývala, bral mi ich. To isté by chcel robiť aj teraz. Stále ma len využíval."
Obyvateľom krízového centra na Alejovej ulici bolo koncom minulého roku oznámené, že sa zrejme zruší a priestory budú musieť byť vyprázdnené. Tento fakt sa týkal aj Moniky a jej detí. Ona však už mala plán ako ďalej. Na začiatku roka sa s deťmi premiestnila do krízového centra pre matky s deťmi v Košickej Novej Vsi. "Mne sa tu veľmi páči. Nebudem vymýšľať, naozaj je tu dobre. Neviem však, čo bude ďalej."
Najmä kvôli deťom ju trápi aj nezáujem o ich situáciu zo strany bývalého druha. "Nechodieval nás navštevovať. Mňa, ani deti. Žije si s novou ženou, má s ňou deti. Prvýkrát nás prišiel navštíviť len nedávno. Aj to len pre to, že som na úrade požiadala o príkaz, aby mi platil výživné. Prišiel tu za mnou na aute a prehováral ma, nech žiadosť stiahnem, že nemá peniaze. O deti sa však absolútne nezaujímal."
Rodinu, ktorá by jej mohla pomôcť, Monika nemá. Od otca či otca svojich detí už neočakáva nič. Matku nevidela od svojich 12 rokov a nevie, či vôbec žije. "Momentálne som rada, že som tu, v Košickej Novej Vsi. Zariadenie si platíme, strhávajú nám 30 percent z rodinných prídavkov. Neviem si však predstaviť, čo so mnou bude ďalej. Všetko je to na sociálnych pracovníkoch. Ak sa rozhodnú, že mám ísť von, budem opäť na ulici. Pracovať nemôžem, musím sa starať o deti."
Jediným jej snom je to, že sa jej podarí nájsť hoci aj malý byt, za ktorý by si platila nájomné a mala istotu, že je vo svojom a nikto ju o strechu nad hlavou nepripraví. Vie však, že tento sen sa jej len veľmi ťažko splní...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
