S charitatívnymi a neziskovými organizáciami sa v posledných rokoch akoby roztrhlo vrece. Patrí k nim aj organizácia Janssen end Van der Wall. Jednou z jej hlavných postáv je Lýdia Janssen, pochádzajúca zo Slovenska, ktorá niekoľko rokov žila v Holandsku, kde sa aj vydala. Organizácia funguje na báze pomoci holandských darcov slovenským občanom v núdzi. Teda sociálnym prípadom ako aj telesne postihnutým. O vzniku myšlienky i fungovaní holandsko - slovenskej charitatívnej spolupráce sme sa s L. Janssen porozprávali počas jednej akcie, v rámci ktorej obdarovali klientov krízového centra v Košickej Novej Vsi.

L. Janssen mala k sociálnej práci a charitatívnej činnosti blízko odmalička. "Ešte ako tínedžerka som chodievala s mamou po rómskych osadách. Na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia totiž moja mama pracovala na projekte, v rámci ktorého Rómov, vtedy ešte Cigánov, presídľovali z osád na sídliská a zaraďovali ich do spoločnosti," spomína rodená Zvolenčanka. Potom na chvíľu "vybočila" z cesty. Vyštudovala hotelovú školu, vystriedala niekoľko rôznych zamestnaní a mala deti. "O tie som sa starala sama, potrebovala som v prvom rade peniaze pre ne, moje záujmy šli bokom. Pracovala som napríklad aj v materskej škole, mala som rada starostlivosť o ľudí, ktorí to potrebujú." Počas revolúcie vycestovala za prácou do Holandska a vydala sa tam. "Manžel pracoval v armáde, šiel teda do predčasného dôchodku. V roku 1993 sme sa rozhodli, že sa nasťahujeme späť na Slovensko, pretože tu mám tri dcéry." Dnes bývajú v Malej Lodine.

Okrem návratu za dcérami sa L. Janssen rozhodla venovať tomu, čo musela dlhé roky odkladať - charitatívnej činnosti. Rovnakú potrebu pociťovalo aj niekoľko ďalších ľudí, vrátane jej manžela. "To, že sme bývali na Slovensku, neznamenalo, že sme na Holandsko zanevreli. Práve naopak. Cestovali sme tam veľmi často. Nadviazali sme pri tom spoluprácu s miestnymi ľuďmi, ktorí nám darovali rôzne predmety. Tie sme potom dávali Slovákom, ktorí ich potrebovali." Takto z Holandska doniesli nielen množstvo šatstva, ale aj invalidné vozíky, barly či nemocničné postele. "Tieto veci sme rozdávali vytipovaným chudobným a postihnutým ľuďom na Slovensku, ale napríklad aj chudobným rómskym rodinám, či nemocniciam."

Počas tohto obdobia sa L. Janssen stretla s prvými problémami svojej, vtedy ešte neoficiálnej činnosti. "Viackrát sme cez hranice prechádzali s karavanom plným šatstva. Colníkom sa to nepáčilo. Raz nás nechceli pustiť, jeden z nich povedal, že sa môžeme rovno otočiť a vrátiť do Rakúska (boli na rakúsko - slovenskej hranici)." So smiechom spomína na svoju reakciu, ktorá pripomínala scénu z filmu. "Sadla som si na zem a povedala, že odtiaľ neodídem. Odkázala som im, že sa z miesta nepohnem a nech mi zavolajú ministra. Colníci nechceli mať zbytočné problémy, preto nám povedali, nech sa rýchlo presunieme na slovenskú stranu."

Práve podobné problémy ju aj s jej spoločníkmi donútili rozmýšľať nad zmenou. Vedeli, že dary nemôžu donekonečna prevážať cez hranice len tak. Ich aktivitám stále chýbal punc oficiálnosti. "S myšlienkou založiť neziskovú organizáciu som sa pohrávala už dávnejšie. Napokon sme sa k tomu dostali až v roku 2007. Založili sme ju s pomocou známych z Holandska. Ide najmä o ľudí, pracujúcich v politických kruhoch, ale aj charitatívnych aktivistov. Tí už dávnejšie zaisťovali materiálnu pomoc pre ľudí v sociálnej núdzi v Rumunsku." Všetko sú to ich starí priatelia. Známosti a kontakty nadviazal a udržiava najmä manžel L. Janssen.

Hlavnou myšlienkou a programom neziskovej organizácie Janssen end Van der Wall je humanitárna pomoc občanom Slovenskej republiky, nachádzajúcich sa v sociálnej núdzi. "Na Slovensku je mnoho miest, kde je pomoc potrebná. Uvedomila som si to vtedy, keď som videla, ako fungujú podobné zariadenia sociálnej pomoci v Holandsku či Nemecku. My sme v tom veľmi pozadu. Pomoc preto smerujeme najmä do krízových centier pre bezdomovcov, postihnutým, ale aj do domovov dôchodcov."

Dôvodom, prečo slovenské sociálne zariadenia a krízové centrá nie sú práve na špičkovej úrovni, je nedostatok peňazí. S tým tvrdením súhlasí aj L. Janssen. Dodáva však, že ako ďalší dôvod vidí nesprávne rozdeľovanie peňazí v sociálnej sfére. "Spolu s holandskými priateľmi sme na Slovensku navštívili mnoho zariadení poskytujúcich sociálnu pomoc, z ktorých veľa je na tom naozaj zle. Úradníci pri tom rozdeľujú financie ´od stola´. Neverím, že tieto zariadenia navštevujú, lebo financie sa často nedostanú k tým, ktorí ich potrebujú najviac." Ich nezisková organizácia kladie dôraz práve na to, aby pomoc poskytovali "z očí do očí" ľuďom s ťažkým osudom, Zaujímajú sa o to, kam a akú presne pomoc treba poskytnúť, ale aj o to, či ju dotyčný patrične využije.

Svoju pomoc adresujú najmä na východ Slovenska. "Ide najmä o mestá Košice, Prešov, Svidník či Gelnica. Spolupracujeme s miestnymi organizáciami aj úradmi. V Košiciach máme najlepšie vzťahy s Arcidiecéznou charitou sv. Alžbety a samotným mestom. Mesto Košice nám napríklad poskytlo peniaze na automobily, ktorými môžeme prepravovať materiál z Holandska na Slovensko." V budúcnosti však nevylučujú ani to, že budú pomáhať aj iným krajinám. "Ak uspokojíme slovenské zariadenia, pôjdeme ďalej. Radi by sme pomohli napríklad ľuďom z Černobyľu."

Nepomáhajú však len krízovým zariadeniam. Pomoc poskytujú aj individuálne. K informáciám o tom, kto akú pomoc potrebuje, sa dostanú väčšinou cez sociálne úrady. "Nedávno sme napríklad darovali elektrický vozík Košičanovi, ktorý je odmalička invalidom. Nemôže chodiť. Mal len starý obyčajný vozík, ktorý mu najmä v zime veľmi sťažoval pohyb." Na toto stretnutie spomína veľmi rada. "Je Róm. Keď sme za ním prišli, bolo na ňom vidieť, že neverí, že pomoc skutočne dostane, lebo je Rómom. No keď s nami strávil chvíľu, vedel, že sme dobré duše a pomôžeme mu." Vozík mu však len zapožičali na neurčitú dobu. "Darovať takéto drahé zariadenia natrvalo nemôžeme. Máme skúsenosti s nepatričným zaobchádzaním s darovanými predmetmi. Ľudia radi kšeftujú. Ak dostanú dar, predajú ho a podobne. Preto aj kontrolujeme, či sa daná vec používa s takým účelom, na aký bola určená."

Všetok materiál, ktorý na Slovensko vozia, pochádza od holandských dobrovoľných darcov. Pri zháňaní darov sú vraj najdôležitejšie známosti. "Poznáme ľudí v nemocniciach. Ak v nejakej napríklad vyradia polohovateľnú posteľ alebo vozík, dozvieme sa o tom a požiadame ich, či by nám ju darovali. Niektoré predmety dostávame aj od súkromných darcov. Veľmi nám pomáha aj jeden známy, ktorý už dlhší čas organizuje charitatívnu pomoc pre Rumunsko."

Problémom so získavaním darov je to, že môžu prijať len veci, ktoré sú zadarmo. "Niekedy je potrebné zaplatiť zostatkovú cenu vyradenej veci a podobne. Na to nemáme peniaze, keďže sme nezisková organizácia a máme obrovské problémy so zháňaním sponzorov. Často potom platíme z vlastného vrecka. Podobné je to napríklad aj s benzínom, ktorý spálime počas ciest do Holandska a späť." Niekedy dostanú poškodené veci, ktoré najprv opravujú. Aj to stojí peniaze.

S pomocou z holandskej strany problém nemajú. "Holanďania sú silno sociálne cítiaci národ. Nikto tam neohŕňa nosom nad tým, že by mal niekomu pomôcť. Od Slovákov sa líšia v tom, že sa nehanbia hovoriť o svojich problémoch. Zatiaľ čo sa u nás všetci hrdo tvária, že im je dobre, v Holandsku sa ľudia v sociálnej núdzi neboja povedať, čo im chýba a na čo to potrebujú." Rozdiel vidieť aj v bežnom živote alebo na televíznych obrazovkách. "Zatiaľ čo na Slovensku sa v médiách premieľajú samé škandály a vzťahy celebrít, v Holandsku sa informuje, ako sa osobnosti zapájajú do charitatívnych programov."

Na Slovensku ľudia väčšinou nie sú ochotní prispievať na podobné charitatívne akcie. Nie je to tým, že by pomáhali neradi, skôr nedôverou voči niektorým nadáciám. U mnohých je totiž tok peňazí neprehľadný. "Tieto názory čiastočne chápem. Niektoré nadácie totiž skutočne v prvom rade zariadia vlastné kancelárie, nakúpia autá a telefóny, až potom príde rad na pomoc. Preto sa snažíme byť presným opakom. Oficiálne sídlo máme len provizórne, dary končia v rukách, v ktorých majú. Mnohokrát sa prídu darcovia pozrieť, kde ich dary skončili. Už viackrát sme tu mali našich holandských partnerov a umožnili sme im, prezrieť si miesta, kde bola pomoc poskytnutá, natočiť si ich na video. Práve preto nám Holanďania dôverujú, vedia, že nič nejde na kšeft."

L. Janssen ľuďom čiastočne pomáha aj zo "sebeckých" dôvodov. "Okamihy šťastia, s ktorými sa stretnem, ak niekomu darujeme vozík, šatstvo alebo inú pomoc, ma hrejú pri srdci. Keď sa mi na sviatky ozve človek, ktorému sme pomohli a zapraje mi veľa šťastia, je to nádherný pocit. Najviac ma však hreje pocit, ktorý mám, keď pomáham malým deťom v núdzi a ich matkám. Bude to zrejme tým, že aj ja som matka. Nikdy nezabudnem na tie svetielka v očiach detí..."

V súčasnosti nadácia Janssen end Van der Wall hýri aktivitou. Z Holandska na Slovensko vozí barly, elektrické, ale aj klasické vozíčky pre invalidov, šatstvo, jedlo, nemocničné postele. Poskytuje aj právne a sociálne poradenstvo ľuďom v núdzi. "Do budúcna máme jednoznačné plány. Získavať pre našu myšlienku viac a viac ľudí a doniesť z Holandska čo najviac darov," dodala na záver L. Janssen.

Držme im v ich zaujímavom projekte palce.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári