Na nedávnej Veľkej cene Slovenska v plávaní sa pretriasali limity na svetový šampionát v Ríme, juniorské majstrovstvá Európy v Prahe, svetovú Univerziádu v Belehrade či Európsky olympijský festival mládeže v Tampere. Pre dvadsaťročnú košickú prsiarku Zuzanu Mimovičovú boli v tých dňoch dôležitejšie vysokoškolské skriptá ako zábery v bazéne. Do Blavy sa išla viac-menej trochu prevetrať. Keď Belehrad vyjde, bude to skvelé, keď nie, nič sa nestane. Napokon z toho bol dvojnásobný limit, ba i pozoruhodný zápis medzi slovenských seniorských rekordérov. Meno košického plavca sa tam objavilo po dlhých dvadsiatich rokoch.

Zuzke pomohol do vody o dva a pol roka starší brat Eugen. Keď sa z nej stala školáčka, sem-tam sa čľapkala v čanianskom jazere, keď si s rodičmi vyrazili na chatu. O plaveckej kariére, akú začínal jej súrodenec, sa v jej malej hlávke ani nesnívalo. "Keďže ma mamka nechcela dávať do družiny, chodievala som s bratom na tréningy, iba tak sa dívať. Raz za mnou prišiel tréner, a povedal, že tam nemusím len tak nečinne sedieť, že si môžem tiež zaplávať." Nenechala sa dlho núkať...

V rodine už plavca mali. "Moja babka kedysi bola plavkyňou, ba aj pretekala. Dodnes nám rozpráva nejaké zážitky. Keď sme na chate, chodíme sa spolu kúpať. Aj keď mi už, prirodzene, vo vode nestačí, rozhodne sa jej nebojí. Našej rodinnej súťaže sa však už nezúčastňuje. A tak si to vždy rozdáme s otcom a bratom. Kto prehrá zápas v ping-pongu, musí preplávať celé jazero." Väčšinou je tým nešťastníkom ona, ale berie to pozitívne, ako doplnok k tréningu. "Je to vari štyristo metrov, takže si zvyknem aj niečo pridať. V Čani je síce kúpanie zakázané, ale čo už, keď sa tam kúpem odmalička," chichoce sa Zuzka.

Brat bol kedysi slovenským šampiónom na krauliarskej osemstovke, ale oveľa ďalej to dotiahol na Hrade. "Je členom čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky, a aj tam je majstrom Slovenska v plávaní," pyšná je naňho sestra.

Jej obľúbeným štýlom sú prsia. Niežeby sa pri znaku či motýliku topila, ale okrem polohovky si na nich súťažne netrúfne. "Tam ich však dokážem zaplávať na celkom slušnej úrovni. Prednosť však dávam prsiam, stovke či dvojstovke. Som skôr na také stredné trate." Krátkemu bazénu sa zďaleka vyhýba. "Dvadsaťpäťka nie je nič pre mňa, pretože neviem obrátky. Stále to nejako dokafrem. Aj v päťdesiatke ma občas zvyknú ´disknúť´, lebo sa mi stáva, že mám pri obrátke nesúčasný dohmat. A to je priestupok proti pravidlám, za čo je diskvalifikácia. Aj týždeň pred Veľkou cenou Slovenska sa mi to prihodilo, na Orka Cupe v Bratislave. No občas sa mi stáva, že pokazím aj štart," prezrádza Zuzka úprimne, kde ju topánka tlačí. "Môj tréner, pán Skála, je však zlatý. Vôbec nekričí, nenadáva, iba mi povie, že si mám na to dať pozor. On sa nikdy nevie naštvať, nedokáže vybuchnúť ako iní tréneri. Výborne si spolu rozumieme, je medzi nami veľmi dobrý vzťah."

Aj jemu vďačí za tie rekordy. "V Bratislave som ho prekvapila. Aj sama seba. Bol vlastne koniec sezóny, a my sme tam vlastne ani nešli s cieľom, že musíme mať limity. Plávala som s tým, že keď limit na Univerziádu splním, tak to bude super, a keď nie, tak to nebude žiadna tragédia. Boli to pre mňa preteky ako každé iné. V rozplavbe na dvesto metrov som išla za 2:40, čo bolo sekundu za limitom, takže som vôbec neverila, že by finále mohlo byť ešte rýchlejšie..."

Bolo. Nielen na dvojstovke, ale aj na polovičnej trati. Ba čo viac, Zuzka pohla aj národnými rekordami, ktorými už roky nikto nehýbal. "Na stovke bola slovenskou rekordérkou Kodajová, už trinásť rokov. Jej rekord som zlepšila o tri desatiny. A Bystriansku, ktorá držala rekord na dvojstovke už od roku 1991, som prekonala asi o sekundu. Mala som z toho veľkú radosť."

Pasienky jej sedia ako uliate, teda aspoň voda v tamojšom bazéne. "Podľa mňa je to úplne super bazén, vždy v ňom zaplávam veľmi dobre. Bratislavské Pasienky majú vari najrýchlejšiu vodu na Slovensku. Je to veľký rozdiel oproti Košiciam. U nás je voda dosť hustá, ťažšia ako v Bratislave. Neviem presne vysvetliť, ako to poznáme, ale cítime to na záberoch."

Svetová Univerziáda v Belehrade sa rýchlo blíži, ale Zuzka musela poľaviť v tréningovom úsilí. V týchto dňoch má škola prednosť, skúšky na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika sú dôležitejšie ako zápočet z plávania. "Som druháčka na prírodovedeckej fakulte, odbor fyzika. Veľmi ma baví najmä astronómia, ktorej by som sa chcela v budúcnosti venovať. Teraz mám plnú hlavu skúšok, ale pred odchodom do Belehradu by som mala mať skúškové obdobie už za sebou. Dúfam, že úspešne. Horšie je, že počas učenia sa musím ešte dobre pripraviť aj na majstrovstvá republiky, ktoré ma čakajú o dva týždne."

Na Univerziádu sa chystá už druhý raz. Pred dvoma rokmi, v thajskom Bangkoku to vraj nebola žiadna sláva. "Tie výsledky boli naozaj biedne. Ale nebola som posledná, to teda nie. V tom čase som prežívala také slabšie obdobie, jednoducho, keď to nejde, tak to nejde..."

Plavecké súťaže v Belehrade nebudú iba "béčkové", medzi vysokoškolákmi je totiž toto športové odvetvie v rovnakom kurze ako trebárs atletika. "Na Univerziáde sa vždy schádzajú špičkoví pretekári z celého sveta. Tak bolo aj v Bangkoku, kde napríklad na prsiarskych tratiach žiarila Mirna Jukičová."

Zuzke však viac učarovala Austrálčanka Leisel Jonesová, či Maďarka Ágnes Kovácsová, ktorá kedysi v prsiarskych disciplínach nemala v Európe konkurenciu. "Ona plávala takým zaujímavým štýlom, pretože mala silné nohy. U mňa je to naopak, silnejšie mám ruky. Samozrejme, s trénerom dávame dôraz na to, aby som si zlepšila nohy, ale zatiaľ nevieme prísť na to, kde je chyba. Možno je to aj tým, že do iných športov som naozaj ľavá. Okrem plávania mi nič poriadne nejde," tvrdí o sebe košická plavkyňa.

Zuzka nie je hore žiadne tintítko, veď má už dvadsať, ale ideálnu plaveckú figúru je niekedy naozaj ťažké udržať. "Zjem totiž všetko, azda okrem maku, ktorý naozaj nemusím. Som taký všežravec, aj keď sa na to tréner niekedy hnevá. Ale ja to potom všetko na tréningoch vyplávam..."

Len keby na ne nemusela tak skoro vstávať. Budík jej pri hlave zvoní každé ráno už o štvrť na šesť. "Už o šiestej musím byť na tréningu, autobusom to mám na plaváreň asi dvadsať minút. Vždy mi to však trochu trvá, kým sa preberiem. Nejako to už prechodím, ale čulá som až vo vode. Na to skoré vstávanie si však asi nikdy nezvyknem. Ráno som v bazéne hodinu a pol, popoludní takisto. Väčšinou od štvrtej, závisí to od toho, ako mám školu. Tréningy ma stále bavia, a na plaváreň chodím rada, aj keď sme už slabší kolektív ako predtým. Voľakedy sme spolu toľko šantili, navzájom sa na pretekoch povzbudzovali, ale už to nie je ono. Viacerí plavci odišli, a tí, čo prišli, sú príliš mladí, nemáme si vlastne čo povedať, v dvadsiatke si pri nich pripadám už stará."

Na monotónnosť plaveckých tréningov je už Zuzka zvyknutá. Od jedného konca bazéna k druhému, obrátka a naspäť... Znovu a znovu, až sa z toho človeku hlava zakrúti. "Možno by pomohlo, keby nám na plavárni púšťali nejakú hudbu, ale nič nám tam nehrá. No počula som, že firma Speedo už vyvinula MP trojku aj do vody... Len ktovie, či sa to dostane aj k nám, a či to bude finančne dostupné."

Neunikne jej žiadna novinka z plaveckého sveta. Škrie ju, že nové plavky, ktoré doslova nesú plavcov k svetovým rekordom, si zatiaľ nemôže dovoliť. "To sú tie ´lejzrovky´. FINA (Svetová plavecká federácia - pozn. red.) však trvá na tom, že nesmú byť celotelové, musia končiť pod ramenami. Všetko je to v plavkách. Keby ich nebolo, určite by nepadalo v poslednom období toľko svetových rekordov. Keby ich FINA zakázala, musela by zrušiť aj kopu rekordov. K čomu by to bolo dobré?"

Čo sa Zuzke páči na plávaní? "Medaily, víťazstvá, úspechy..." Pre ňu by to bola trebárs kvalifikácia na majstrovstvá sveta. Tie rímske, tohtoročné, jej ešte unikli. Nebolo to o vlások, pretože Slovenská plavecká federácia je zástancom tvrdých limitov. "Veru, tie čo vypísala pre svetový šampionát v Ríme, boli dosť ťažké. Na dvojstovke mi chýbajú k limitu ešte tri sekundy, na stovke 1,8. Azda sa raz na také časy dostanem. Aj keď radšej nič dopredu nepredpovedám."

Možno to ani nebude dlho trvať, pretože jej výkonnosť išla začiatkom tohto roku strmo nahor. Tri roky, od letných majstrovstiev Európy v Budapešti, kde mala seniorskú premiéru, a juniorského "sveťáka" v Rio de Janeiro, akoby trochu stagnovala. Výsledkami v tejto sezóne však všetkým odborníkom trochu vyrazila dych. "Je to asi tým, že už trénujem menej ako voľakedy, že som si trochu oddýchla. Počas tréningov neplávam toľko veľa ako predtým. Tréner trochu zmenil tréningové metódy, a namiesto kvantity je to o kvalite, čo mi asi prospieva."

V domácom bazéne ju nemá kto ťahať za slovenskou špičkou. Lebo talentov je tu stále poskromne. "Určite ním však je ešte len štrnásťročná Zuzka Tencerová, ktorá splnila limit na Európsky olympijský festival mládeže. Alebo Stano Szabo. Len keby nebol taký lenivý. Častokrát mi pošle esemesku, že nejde na tréning, lebo sa mu nechce..." Ešteže má naňho tímová kolegyňa aký-taký vplyv. Lebo obaja si nie sú navzájom vôbec ľahostajní. "No čo už, srdcu nerozkážete," smeje sa Stanova priateľka.

Tohtoročné výsledky jej dodali elánu. Keď sa v Londýne rozhorí olympijský oheň, bude mať 23 rokov. Pre plavca ideálny vek. "Samozrejme, aj mojou túžbou je dostať sa na olympiádu. Tá londýnska bude pre mňa naozaj asi v ideálnom období. Keď sa mi tam nepodarí dostať ako plavkyni, rada by som bola aspoň divákom."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári