hickými problémami, ktoré ich trápia. V USA sa proti tomu odborníci rozhodli bojovať aj sústredením pacientov do klubov, v ktorých sa môžu so svojimi starosťami podeliť s tými, ktorí ich trápeniu rozumejú najviac. Po roku 1990 začali vznikať aj na Slovensku a jedným z nich je košický klub Viktória. Ženy, ktoré svoj boj s rakovinou vyhrali, sa v ňom stretávajú s tými, ktoré jej ešte čelia. O tomto projekte, ale aj osudoch žien s nádorovými ochoreniami, sme sa pozhovárali s dvomi členkami klubu i odborníčkou doc. MUDr. Máriou Wagnerovou, CSc.
O "bozuli" vedela až tri roky, ale netušila, že je to nádor
Košičanka Lucia patrí v klube Viktória medzi najstaršie členky. Jej vek už pomaly začína atakovať hranicu 80 rokov. O svojej vážnej diagnóze sa dozvedela nečakane, hoci o menšej "bozuli" na svojom prsníku vedela už dávnejšie. "Ťahala som to s ňou tri roky," spomína. "Mala som ´to´ tam, no nevedela som, že je to nádor. Chodím totiž lyžovať a raz som vážne spadla. Myslela som si, že je to len taká tá tuková bublinka."
O nejakom extrémnom strachu, ktorý by pociťovala po tom, čo sa o svojej chorobe dozvedela, však nehovorí. "Samozrejme, že mi to nebolo jedno. Ale že by som z toho bola na smrť vystrašená, to povedať nemôžem. Skôr to zhoršovali ľudia a najmä moji známi, ktorí to brali oveľa vážnejšie ako ja." Jej situácia však bola oproti ostatným o čosi ťažšia. Nemá totiž vlastné deti ani manžela, ktorí by sa jej stali oporou. Podporovala ju len vzdialená rodina a známi. "Musím však poďakovať rodine, najmä synovcom a neterám. Sme stále v kontakte a podporovali ma, aj keď som šla na operáciu." Tak ako väčšina pacientiek s nádorovým ochorením prsníka, aj Lucia sa podrobila operačnému zákroku a následnej rádioterapii. "Na ožarovanie som chodila ešte dva mesiace po operácii. Liečba dopadla úspešne. Sú to pomaly tri roky, čo môžem tvrdiť, že som zdravá. Veľmi som si vtedy vydýchla."
Tým, že žije v Košiciach sama, je pre Luciu pomoc zo strany klubu Viktória o to dôležitejšia. "Začala som sem chodiť prakticky okamžite po tom, čo ma prepustili z nemocnice. Cítim sa tu perfektne. Sú tu ženy s podobnými osudmi. Viem, že som medzi svojimi, všetci sme, ako sa hovorí, na jednej lodi." Dôležitá je aj pozitívna energia, ktorú načerpá každou návštevou klubového stretnutia. "Všetci sú tu otvorení, komunikatívni, ale najmä milí a veselí. Niekoho so smutným výrazom či sklonenou hlavou tu človek neuvidí. A práve to mi po operácii najviac pomáhalo." Dôležitá bola a je aj odborná pomoc, ktorú jej v klube pravidelne poskytuje MUDr. Wagnerová. Okrem pravidelných kontrol má príležitosť obrátiť sa na ňu s akýmkoľvek problémom prakticky v akomkoľvek čase.
Na svojom živote Lucia zmenila najmä tempo svojho životného štýlu. "Už sa nikam neponáhľam, a keď niečo nevládzem urobiť, nerobím to nasilu. Pohybu sa nevyhýbam, naopak, vyhľadávam ho ešte viac. No napríklad namiesto toho, aby som bicyklovala, sa radšej niekam prejdem, dám si jedno pivko a nikam sa nenáhlim. Je to už však ovplyvnené aj mojím vekom."
Plány do budúcnosti si už nerobí žiadne. Chce si jednoducho užívať, stretávať priateľov a rodinu. K tomu jej dopomáha aj navštevovanie "babinca" v klube Viktória.
Po absolvovaní úspešnej liečby zmenila svoj život od základov
Beáta z Košíc má 56 rokov a kvôli svojmu ochoreniu je tretí rok na invalidnom dôchodku. "Povolaním som učiteľka a vychovávateľka. Až 35 rokov som si odpracovala ako učiteľka na základnej škole." O svojej chorobe sa dozvedela veľmi nepríjemne. "Bola som na bežnej preventívnej prehliadke u gynekologičky. Na prsníku mi našli nejaký nález. Vôbec som o tom netušila. Absolvovala som ďalšie vyšetrenia, ktoré potvrdili, že ide o nádor."
Pre Beátu to bol šok. Zaskočilo ju to o to viac, že predtým ani netušila, že by mohla mať podobný problém. V podstate podobne, ako väčšinu žien. "Bolo to v lete," spomína. "Mala som už naplánované tri dovolenky. Myšlienkami som bola úplne inde. Táto diagnóza znamenala veľký škrt cez moje plány do budúcna."
Prvé pocity po tom, čo si z úst lekárov vypočula nečakanú diagnózu, boli otrasné. "K lekárovi som šla na preventívnu prehliadku s tým, že ide len o rutinu. Vravela som si, že som zdravá a nič mi nemôže byť. Keď som sa však dozvedela, čo mi je, bola som šokovaná a musím sa priznať, že som to znášala veľmi zle." Okrem iného ovládol Beátu veľký strach. Uvedomovala si, že ide o mimoriadne vážne ochorenie. "Som veľmi vďačná mojej rodine. Nespanikárili, stále ma povzbudzovali. Upokojovali ma, že to nejako prekonám."
Po zmesi pocitov strachu, prekvapenia a úzkosti však nasledovalo štádium, keď sa upokojila. S chladnou hlavou už premýšľala, čo bude ďalej. "Ďakujem aj lekárom. Od začiatku ma veľmi dobre informovali a vysvetlili mi, čo a ako. Bola som si vedomá, že podstúpenie operačného zákroku je moja jediná nádej." Neváhala teda a operáciu absolvovala po krátkom čase, odkedy sa o diagnóze dozvedela. Okrem chirurgického odstránenia nádoru potom Beáta absolvovala chemoterapiu aj rádioterapiu. Až po niekoľkých týždňoch jej mohlo odľahnúť. "Po operačnom zákroku a následnej terapii som sa podrobila odborným testom, ktoré potvrdili, že liečba bola úspešná. Samozrejme, vtedy mi odľahlo, rovnako aj mojej rodine."
Po odchode z ordinácie si však pacient nemôže povedať, že je definitívne vyliečený. O nádorových ochoreniach sa totiž vie, že sa môžu kedykoľvek vrátiť. "Počas piatich rokov po absolvovaní liečby musí pacient chodiť na pravidelné prehliadky, pri ktorých sa zisťuje, či nedochádza k recidíve. Z toho, že by sa to mohlo vrátiť, však nemám strach. Radšej nad tým nerozmýšľam, bolo by to zbytočné."
Rakovinová skúsenosť zanechá na človeku nezmazateľné stopy. "Svoj život som zmenila radikálne od základov. Okrem základných vecí, akými sú životospráva či pohyb, som totálne odbúrala pracovné nasadenie, v akom som predtým fungovala. Rovnako som zmenila celý systém v domácnosti - už neexistuje, že všetko musím robiť ja. Uvedomila som si, že práve ja som prvoradá a mám robiť len tie veci, ktoré ja sama chcem." Ľuďom, ktorí sa dozvedia podobnú správu ako pred časom ona, by Beáta odporučila zachovať chladnú hlavu. "Je to ľahké, lebo každý človek je iný. Najlepšou radou, ktorú môžem ženám s podobnými problémami dať, je zrejme to, aby počúvali rady lekárov a neváhali podstúpiť nimi navrhovanú liečbu."
Členstvo v klube jej podľa vlastných slov veľmi pomohlo. "Sú tu ženy s podobnými problémami. Ak niektoré z dievčat potrebuje radu, všetci jej rozumejú a vedia, o čo ide. Okrem toho je to skvelé napĺňanie voľného času, zažijeme tu kopec zábavy." Do budúcna si už Beáta nestavia žiadne vzdušné zámky. "Chcem žiť šťastne, zdravo a užívať si každý ďalší deň."
Muži nemajú vstup zakázaný, no všetky členky sú ženy
Členovia klubu Viktória sa stretávajú v novootvorených priestoroch košickej pobočky Ligy proti rakovine. Založenie klubu je jedným z úspechov jej 20-ročného fungovania.
"Klub Viktória sme založili pred dvanástimi rokmi," hovorí MUDr. Mária Wagnerová, ktorá je prezidentkou košickej pobočky Ligy proti rakovine. "Myšlienka založiť klub, v ktorom by sa stretávali ľudia, ktorým je potrebné pomáhať s liečbou nádorových ochorení a prekonávať problémy s nimi spojené, vznikla hneď po otvorení košickej pobočky Ligy proti rakovine. Až po ôsmich rokoch fungovania sme však zohnali dosť ľudí, ktorí boli ochotní zapojiť sa do tohto projektu. Klub Viktória bol teda založený s účelom zhromažďovať ľudí s podobnými problémami a poskytnúť im odborné aj spoločenské útočisko. "Mužom však do klubu nie je zakázané vstupovať. Akosi prirodzene sa to však vyvinulo tak, že nás navštevujú iba ženy. Najčastejšou diagnózou je pri tom rakovina prsníka."
Každý prvý štvrtok v mesiaci sa stretnú na akejsi porade. Na nej prerokujú plán na ďalší mesiac a navrhnú, aké aktivity by mohli robiť. "Potom sa zvyknú stretávať niekoľkokrát týždenne, pričom okrem odborných besied podnikajú aj rôzne výlety či návštevy kultúrnych podujatí." Takto sa stretávajú niekedy aj trikrát, štyrikrát týždenne. Klub Viktória teda plní nielen poradenskú funkciu, ale jeho účelom je aj poskytovanie oddychu a rozptýlenia pre členov. To je totiž pre onkologických pacientov mimoriadne dôležité. "Pacienti s týmito problémami potrebujú možnosť návratu do bežného života viac ako iní."
Nových členov klubu získavajú prirodzenou cestou - priamo v ordináciách onkologických kliník. "Každého pacienta, ktorý príde do našich ordinácií, informujeme o možnosti členstva v tomto klube. Dávame im aj rôzne brožúry a informačné materiály." Zo skúseností môže MUDr. Wagnerová povedať, že väčšina tých, ktorí sa k návšteve klubu odhodlajú, ostane aj jeho trvalými členmi.
V súčasnosti majú 90 členov. Čas od času organizujú aj rôzne besedy s odborníkmi. O tie je záujem ešte väčší a zúčastňuje sa ich viac členov klubu. "Máme tu pacientky, ktoré so svojou chorobou ešte len bojujú, pacientky, ktoré už rakovinu prekonali. No chodia k nám aj ľudia, ktorým nič nie je, ani nebolo, len sa radi zapájajú do našich aktivít." Na stretnutiach vládne dobrá nálada. Aj počas našej návštevy bola v klubovni príjemná atmosféra, hlasná vrava a všade navôkol sa šírila len pozitívna energia. To je pre ľudí s podobnými problémami veľmi dôležité.
Do budúcna plánujú v klube viac a viac obohacovať program, získavať nových členov a zveľaďovať priestory, v ktorých sa stretávajú. "Členstvo v klube Viktória pacientkam pomáha, inak by sme to nerobili. Skutočne je vidieť, že naše aktivity pomáhajú členkám rýchlejšie prekonávať ich problémy," skonštatovala MUDr Wagnerová, ktorá je odborným poradcom klubu Viktória.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
