že pochádza z Írska. Tvrdí, že v ich krajine je jav, keď do rehole vstúpi mladé dievča, veľmi zriedkavý. K tomuto odvážnemu kroku sa však odhodlala. Cítila totiž, že potrebuje pomáhať ľuďom. No nie doma. Už takmer tri roky žije v Košiciach, kde pomáha deťom v sociálnej núdzi. O tom, čo pre ňu znamená jej poslanie, ale aj o tom, aké mala pocity po príchode do nášho mesta, či počas pôsobenia na neslávne známom sídlisku Lunik IX, sme sa s ňou pozhovárali.

Eileen pochádza z Laois County, čo je oblasť v Strednom Írsku. V čase, keď vyrastala, bola táto oblasť známa farmárčením. "Boli sme veľká rodina. Mali sme vlastnú maličkú farmu. Otec teda trávil väčšinu času prácou na nej, no chodil pomáhať aj na susednú, cudziu farmu," spomína na pomery, v ktorých trávila svoje detstvo.

O poslaní rehoľnej sestry neuvažovala odmalička. Dostala sa k tomu prirodzenou cestou až neskôr. "Študovala som na katolíckom gymnáziu, ktoré patrilo reholi ´Sestier Obetovania Preblahoslavenej Panny Márie´." Tam sa prvýkrát stretla so ženami, ktoré boli sestričkami. Stále ju to však nepresvedčilo. "Po skončení strednej školy som stále nevedela, kam budem ďalej smerovať. Uvažovala som nad tým, že by som sa mohla stať rehoľnou sestrou, no od tohto kroku ma odrádzalo okolie. Väčšina rehoľných sestier v oblasti, kde som žila, boli staršie ženy. Len málo mladých dievčat sa dalo na toto poslanie. Navyše to nebolo veľmi ´populárne´."

Boj vnútorného presvedčenia s reakciami okolia trval dva roky. Počas tohto obdobia pracovala ako kvetinárka. "Do rehole som sa rozhodla vstúpiť až po mnohých zvažovaniach. Bála som sa toho, no napokon som neoľutovala. Spočiatku to však bolo ťažké. Ako sestrička som začala pracovať na tom istom gymnáziu, kde som predtým študovala. Bolo to zvláštne, keďže som pracovala so sestričkami, ktoré boli predtým mojimi učiteľkami."

Po tejto skúsenosti sa dala na štúdium katechizmu, históriu rehole Sestier obetovania... a rehoľného života. Po ukončení štúdia ju vedenie jej rehoľnej kongregácie požiadalo, či by sa nemohla pripojiť k špeciálnemu programu, ktorý vymysleli. "Bol tam záujem o predškolské vzdelávanie detí zo sociálne slabších rodín. Robila som teda vychovávateľku detí, ktoré nemali na to, aby si mohli podobné zariadenie platiť sami. Bolo to niečo podobné ako ´jasličky´ na Slovensku. U nás sú však v týchto zariadeniach deti, ktoré majú menej ako štyri roky." V tom čase bolo takéto vzdelávanie hradené len zo súkromných zdrojov.

Popri tejto práci sa sestra Elena, ako ju tu na Slovensku volajú, dala na ďalšie štúdium. "Študovala som teológiu a pastoračnú prácu. Bolo to zamerané najmä na prácu vo farnosti." Keď ho ukončila, začala svoje znalosti využívať v praxi. Okrem práce v jasliach pre deti v sociálnej núdzi pracovala na fare. "Stala som sa asistentkou a robila takmer všetko čo kňaz. Okrem omší a pohrebov som robila prakticky všetko." Na nudu sa teda sťažovať nemohla. Mala mnoho charitatívnych aktivít, ale aj klasickej náboženskej práce. Všetko to bolo popretkávané modlitbami, omšami a štúdiom. Tomu sa nikdy nevyhýbala. Keďže sa jej zapáčila práca s deťmi, dala sa aj na štúdium ďalšieho odboru. "Učila som sa sociálnu prácu so zameraním na mládež a komunitu. Stále ma bavila najmä práca s deťmi, rodinami či mladými ľuďmi. Preto som sa neskôr stala aj vedúcou komunitnej spoločnosti v stredisku, kde sa stretávali ľudia zo sociálne slabších rodín."

Pred tromi rokmi jej rehoľná Matka predstavená navrhla, či by si nechcela skúsiť prácu na Slovensku. V sociálnej oblasti pracovala dlhé roky, no stále len v zariadeniach a farnostiach v Írsku. Možno by sa teda dalo očakávať, že si tento krok potrebovala riadne premyslieť. "Nebolo to však tak. Neviem, prečo som zareagovala tak, ako som zareagovala, ale nezaváhala som ani na sekundu. Povedala som okamžite ´áno´ a vnútorne som bola presvedčená, že je to správne. Neviem, možno to bola Božia vôľa, alebo jednoducho nadišiel správny čas."

Po príchode na Slovensko ju však optimizmus na čas prešiel. Mala veľké problémy uplatniť sa. Napokon začala pracovať v škole na Luniku IX. "Robili sme tam poškolskú komunitu - akúsi družinu, v ktorej sa stretávali deti po školskom vyučovaní." Narážala pri tom na problém, s ktorým nerátala - jazykovú bariéru. Slováci totiž nie sú v používaní angličtiny veľmi zdatní, navyše pracovala s deťmi na Luniku IX, kde bol tento jav ešte výraznejší.

Rozhodla sa teda vycestovať na istý čas do Bratislavy, kde absolvovala kurz slovenského jazyka. Po návrate však výrazne zlepšenie nebadala. "Stále som si nevedela nájsť uplatnenie. Práca na Luniku IX ma síce bavila, no robila som ju len zopár hodín denne. Bez problémov by som mohla ísť vyučovať anglický jazyk v súkromnom sektore alebo na normálnych školách, no takáto práca by mi nevyhovovala. Chcem pomáhať mládeži zo sociálne slabších rodín, nie tým, ktorí majú na to, aby si zabezpečili vzdelanie, aké chcú."

Napokon si svoj sen a túžbu naplnila. Navštívila vedenie Arcidiecéznej charity s tým, či by nevedeli o nejakom sociálnom zariadení, kde by potrebovali pomoc. "Pracovníčka charity mi bez väčšieho zaváhania povedala o Krízovom stredisku pre matky s deťmi na Alejovej ulici. Veľmi ma to potešilo a okamžite som tam začala pracovať." Po čase sa z centra na Alejovej ulici premiestnila do novovzniknutého zariadenia rovnakého typu v Košickej Novej Vsi, kde je dodnes.

V Košiciach pracuje sestra Elena dobrovoľne - teda nedostáva žiadnu mzdu. "Spolu s ďalšou sestrou bývame v byte na Sídlisku KVP. Náklady na ubytovanie či stravu nám hradí naša rehoľa, ktorá má kláštor v Spišskom Podhradí. Okrem toho má celkom slušnú komunitu v Bratislave. V Košiciach bola však v tom čase len jedna sestra. Rozhodli sme sa, že zveľadíme našu komunitu aj v tomto meste a pricestovali sme sem dve. Bohužiaľ, jedna zo sestier sa potom vrátila späť do Írska, sme tu opäť len dve."

Posilnenie komunity je nemožné aj kvôli tomu, že väčšina sestier z jej rehole je staršieho veku. "Preto je pre ne veľkým problémom cestovanie, či učenie nových jazykov. Práve vek miestnych mníšok ma spočiatku najviac milo prekvapil. U nás do rehole vstupuje veľmi málo mníšok, na Slovensku je mnoho mladých dievčat, ktoré sú rehoľnými sestrami." Práve preto sa pokúšajú "zlanáriť" do svojich radov aj niektoré Slovenky.

Na Slovensku sestru Elenu najviac šokovala rómska komunita. "Keď som pracovala na Luniku IX, neverila som vlastným očiam. Stále nedokážem pochopiť, ako môže niečo podobné existovať v strednej Európe 21. storočia. Ľudia tam žijú naozaj v strašných podmienkach." Nepáči sa jej ani spôsob, ako k nim pristupuje majoritná časť obyvateľstva. "U nás sú mnohí podobní ľudia vbudovaní do spoločnosti. Tu som si všimla, že žijú len na okraji miest či dedín." Chápala však, že riešenie tohto problému je veľmi zložité. Aj sama totiž pociťovala, že miestni obyvatelia nemajú sociálne návyky ako zvyšok obyvateľstva.

Rozdielov medzi životom na Slovensku a v Írsku nevidí veľa. Nevedela si zvyknúť napríklad na naše "vykanie", či príponu -ová za svojím priezviskom. Spočiatku sa bála, že je to symbol opovrhovania, potom však pochopila, že je to u nás bežné. "Charakterom sú Íri a Slováci podobní. Čo sa mi však páči, je to, že na Slovensku vidieť silnejšiu vieru. Ľudia možno nechodia tak často do kostola, no evidentne sú silnejšie veriaci. Podľa mňa to bude tým, že tu bolo náboženstvo donedávna zakázané. Ľudia si preto ako keby viac užívali vieru."

Ďalším javom, ktorý si po príchode na Slovensko všimla, bolo to, že je tu viac sociálnych prípadov. "Bola som prekvapená, koľko ľudí tu nemá peniaze, žije na okraji spoločnosti a je v sociálnej núdzi. Práve preto je dobré, že sme tu a môžeme pomáhať. Spočiatku naša kongregácia posielala pomoc najmä do krajín patriacich Anglickému kráľovstvu, no aj tu je pomoc potrebná."

Pre objektívnosť však dodala zaujímavý fakt. Aj Írsko sa v posledných rokoch v sociálnej sfére zhoršuje. "Keď som odchádzala na Slovensko, charitatívne stredisko v mojej oblasti navštevovalo asi 40 ľudí. Keď som tam bola nedávno, bolo ich asi desaťkrát viac. Ekonomická situácia v Írsku sa zhoršuje, z ´írskeho tigra´ je ´írsky slimák´." Dôvody, kvôli ktorým sa Íri dostávajú do sociálnej núdze, sa príliš nelíšia od tých, s ktorými sa potýkajú Slováci.

"Ľudia, odkázaní na sociálnu pomoc štátu, však majú v Írsku stále lepšie podmienky ako na Slovensku, dostávajú viac peňazí. No aj základné životné náklady sú tam o niečo vyššie." Ako však hovorí, rozdiel v nákladnosti života v Írsku a na Slovensku sa zmenšuje. "Keď som bola doma naposledy, pozastavila som sa nad tým, že tam niektoré veci, ako napríklad oblečenie, stoja trochu menej ako na Slovensku."

So životom mníšky, ktorý si sestra Elena zvolila, je spokojná. "Spočiatku som z toho mala zmiešané pocity. Napríklad, ak som sa chcela stretnúť so starou kamarátkou, cítila som, že je odmeraná. Bála sa, že predo mnou nesmie nadávať a musí si dávať pozor ´na jazyk´. Neskôr si však na to moje okolie aj rodina zvykli a dnes to už vnímajú normálne. Predsa som však mala niekoľko období, počas ktorých som chcela s týmto poslaním skončiť. Pánboh má však pre mňa zrejme iný plán." Treba dodať, že rehoľa, do ktorej patrí, je iného typu ako väčšina našich slovenských. Nenosia napríklad typické sutany.

Na Slovensku sa sestre Elene páči, je tu spokojná. Cíti, že je tu potrebná. "To je hlavné. Ak viem, že ma tu potrebujú, nemá význam odchádzať. Írsko mi občas chýba, no Košice už pokladám za svoj nový domov." Nebráni sa ani myšlienke, že by tu ostala žiť natrvalo. "Do inej krajiny už odísť nechcem. Záleží to aj od vedenia mojej kongregácie. Zatiaľ som však tu a vo svojom vnútri cítim, že je to dobré."

Do budúcna plánuje zdokonaliť svoju slovenčinu. "Chcem rozprávať slovensky lepšie. Je to spravodlivejšie a domáci ma vnímajú pozitívnejšie, keď sa snažím rozprávať slovensky. Okrem toho by som ešte rada študovala váš sociálny systém. Rada by som spoznala aspoň základy sociálnych pomerov na Slovensku, teda pomýšľam aj na vysokú školu. Najdôležitejším plánom je však pomoc chudobným ľuďom, ktorí nemajú peniaze na to, aby si mohli zabezpečiť vzdelanie a starostlivosť, akú chcú," uzavrela sestra Elena.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári