Preto musia mnohé navštevovať rôzne odborné sociálne zariadenia, kde sa o ich výchovu, zaopatrenie a vývoj stará tím špecialistov. Jedno z najstarších košických zariadení tohto typu je v mestskej časti Košice - Vyšné Opátske. Počas takmer 40-ročného fungovania v ňom našli svoje útočisko deti a od tohto roku aj dospelí klienti s rôznymi formami postihnutia.

Keď zariadenie v roku 1971 otvorili, malo názov Ústav pre chybné deti a mládež. "V roku 1999 sme sa zmenili na rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb. Od roku 2006 fungujeme ako nezisková organizácia Lux," hovorí sociálna pracovníčka Štefánia Stollárová. Tento ústav bol jedným z prvých svojho druhu na Slovensku. Vznikol preto, že v minulosti nemali postihnuté deti možnosť vyhľadať odbornú starostlivosť. "Od začiatku roka sme zriadili aj oddelenie, v ktorom sú umiestnení dospelí pacienti. Mnohí z tých, ktorých sem prijali v minulosti, totiž medzičasom dospeli a jednoducho nemajú kam ísť. Okrem toho sú zvyknutí na služby, ktoré tu poskytujeme aj samotné prostredie či personál."

Lux n.o. patrí pod Košický samosprávny kraj (KSK). Od januára 2009 je v platnosti nový zákon o sociálnych službách. "Podľa tohto zákona sa nové žiadosti o prijatie do nášho zariadenia posielajú na KSK, ktorý vydá posudok o odkázanosti na sociálnu službu a následne nás vyzve, aby sme s týmto klientom uzavreli zmluvu. Žiadateľ musí v prvom rade zdokumentovať svoje postihnutie, ďalšie okolnosti už posudzujú pracovníci úradu." Najčastejšou diagnózou klientov je mozgová obrna, či ľahšie stupne mentálnej retardácie.

Väčšina detí v ústave dochádza aj kvôli škole, ktorá sídli v rovnakej budove. "Rodičia tu umiestňujú deti kvôli vzdelávaniu aj kvôli službám, ktoré poskytujeme. Niektoré deti pochádzajú zo sociálne slabších rodín, iné pochádzajú z plne funkčnej a ekonomicky dobre situovanej rodiny. Sú tu aj deti, ktoré majú nariadenú ústavnú starostlivosť. Ide o deti, ktoré doma nemali zabezpečené vhodné sociálne a životné podmienky pre ich ďalší vývin. Mnohé deti rodičia už dlhé roky ani nenavštevujú." Lux je financovaný samosprávou, no niektoré služby ako strava či rehabilitácie si musia klienti platiť sami. "Poplatok sa vypočíta tak, aby rodine ostalo životné minimum. Od toho sa odvíja platba – buď platia plnú úhradu, čiastočnú alebo fixnú."

Existujú tri druhy pobytov, ktoré Lux klientom ponúka. "Denný pobyt je pre deti z Košíc. Tie chodia každý deň do školy, no chodia aj k nám. Týždenný pobyt je pre deti z okolia. Ide o akúsi obdobu internátu. Tieto deti tu sú umiestnené od pondelka do piatku, na víkend si ich berú rodičia domov." Tretím variantom je celoročný pobyt. Klienti s týmto druhom sú v zariadení umiestnení dlhšie obdobie. "V zariadení sa nachádzajú cez týždeň aj cez víkendy. Rodičia si ich berú domov po dvoch týždňoch alebo dlhšom období."

Pracovníci zariadenia poskytujú klientom všetko, čo potrebujú. "Ide napríklad o zdravotnú, ošetrovateľskú či sanitárnu starostlivosť. Tu spadá nielen rehabilitácia, ale napríklad aj prebaľovanie." Keď sa deti vrátia zo školy, nasleduje niekoľkohodinová opatrovateľská služba. "Vychovávatelia s nimi hrajú rôzne hry, na každý deň im vymýšľajú nejaký program. Dbajú pri tom na to, aby si spravili domáce úlohy a podobne. Prakticky nahrádzajú rolu rodičov."

Kapacita zariadenia je 250 ľudí. Väčšina, 210 klientov, je v domove sociálnych služieb pre deti. V zariadení podporovaného bývania je 20 a v domove sociálnych služieb pre dospelých tiež 20. "V súčasnosti máme 214 klientov. Tieto čísla sa však stále menia, detí na denný pobyt máme dosť, zatiaľ čo na týždennom pobyte a celoročnom máme voľné miesta. To sa týka domova sociálnych služieb pre deti aj pre dospelých." O klientov sa stará približne sto zamestnancov. Aj to svedčí o vysokej kvalite služieb.

Š. Stolárová pracuje v Luxe osem rokov. Za ten čas jej mnoho z detí prirástlo k srdcu. "Určite som si niektoré obľúbila. Okrem iného robím s kolegyňou aj skupinové sedenia, kam vodím aj moju dcéru. Aj napriek tomu, že sa jej v škole vysmievajú, že sem chodí, jej sa tu páči. Veľa sa s ňou o problémoch našich klientov rozprávam, prebieha vlastne akýsi proces opačnej integrácie," hovorí s úsmevom a dodáva, že spočiatku ju smutné osudy detí v ústave zarmucovali, no dnes sa s nimi už dokáže vyrovnať. Hlavným plánom do budúcnosti je rozširovanie kapacít. "Týka sa to najmä sekcie pre dospelých ľudí. Radi by sme tu zriadili nejaké tvorivé dielne, niečo kde by sa mohli chodiť každý deň realizovať a bavilo by ich to."

Klaudia

Klaudia Tomášová pochádza z Richnavy. Momentálne je deviatačka na špeciálnej základnej škole. "Keď som bola malá, chcela som ísť na normálnu základnú školu. Nevzali ma tam však, lebo mám problémy s nohami. Zle chodím," hovorí táto 18-ročná dievčina. Deviatačkou je preto, že začala školu navštevovať neskôr ako iné deti. Predchádzal tomu aj jeden prípravný ročník. Navštevuje školu, ktorá je v rovnakej budove ako zariadenie. "Som tu na dennom pobyte. Cez víkendy väčšinou chodím domov. Ak sa však organizuje nejaký výlet, ostávam tu."

Od narodenia má Klaudia problémy s dolnými končatinami a srdcom. "Nemôžem napríklad veľa behať. Rozbúšilo by sa mi srdce a prišlo by mi zle. S nohami mám tiež problémy. Neviem poriadne chodiť. Už viackrát ma operovali, no pomohlo mi to len trocha." Stačí to však na to, aby sa mohla pohybovať svojpomocne, bez bariel. Tie používa len ak ide niekam na väčšiu vzdialenosť.

Na rozdiel od Slava si Klaudia uvedomuje, že je iná, ako ostatní ľudia. Bolo to tak aj v jej detstve. "Každý ma bral inak," spomína. "Mala som aj kamarátov, no mnoho ľudí, najmä detí, sa mi posmievalo. Vtedy to bolo veľmi nepríjemné. Dnes už viem, že to mám brať s rezervou. Nestáva sa to už ani tak často." Na nezáujem rodičov sa nemôže sťažovať. Tí si ju pravidelne berú domov, navštevujú ju aj počas týždňa.

Klaudia už začína uvažovať aj o svojej budúcnosti. "Nemám síce jasnú predstavu, no uvedomujem si, že pomaly končím školu. Isté je, že tu ostanem ešte ďalšie tri roky a budem chodiť na praktickú školu. Či si potom spravím aj nejaké ďalšie vzdelanie, neviem. Po skončení školy pôjdem domov a uvidí sa." Vo vzdialenejšej budúcnosti by chcela aj pracovať. Kvôli problémom s nohami uvažuje o nejakom sedavom zamestnaní. "Rada by som šila alebo niečo podobné."

Keďže ju baví literatúra, Klaudia si rada prečíta dobrú knihu. "Práve som dočítala jeden dobrodružný román. Veľmi sa mi páčil. Okrem toho aj rada sama píšem. Pokúšam sa tvoriť rôzne básničky." Rada trávi čas aj s kamarátmi. V zariadení je už deväť rokov, má ich teda dosť. Doma má aj zopár starých kamarátov z detstva, polovicu svojho doterajšieho života totiž strávila v Richnave, nie tam, kde je dnes.

Medzi plánmi do budúcnosti teda figuruje ďalšie štúdium. "Na vysokú školu však nemyslím, stačí mi ta trojročná praktická. Potom by som bola rada krajčírkou, počula som, že sa tuto v zariadení má otvoriť nejaká špeciálna škola s dielňou. Do tej dielne by som šla rada," úprimne priznala Klaudia.

Slavo

Slavo Džudža je ôsmak na špeciálnej škole. Do zariadenia sa dostal ešte keď bol škôlkar. Jeho diagnóza je detská mozgová obrna (DMO). Tá na ňom nechala stopy - slabšiu mentálnu retardáciu a problémy pri chôdzi, zle došľapuje. On sám sa však o svoj stav nikdy nezaujímal. "Nepotrebujem to vedieť. Načo? Ja si pripadám normálny taký, aký som," hovorí Slavo. Rodičia sa o neho nestarali, pochádzal zo zlých sociálnych pomerov. Bol umiestnený v detskom domove, z ktorého ho pred deviatimi rokmi premiestnili do ústavu Lux, kde je dodnes.

Momentálne mu takmer celý čas zaberá učenie. No ako priznáva, štúdium ho príliš nebaví. "Učenie je na figu," tvrdí. "Nikdy som to nemal rád. Omnoho radšej športujem. Často chodím behať a plávať. V športe sa chcem zdokonaľovať. Je to pre mňa priorita." Kvôli tejto láske si nehľadá ani frajerku. "Načo by mi bola? Nechcem mať žiadnu. Keby som ju mal, nemohol by som behať."

To, že je dlhé roky bez rodiny, už Slava netrápi. Rodičia sa o neho dlho nezaujímali, nemal si tým prečo zamestnávať hlavu. "Nechodia ma tu navštevovať a ani nechcem, aby tu chodili. Skúšal som ísť za nimi. Bol som s nimi na Vianoce, no nikdy viac. Žijú strašným životom, hrabali sa v odpadkových bedniach. Podobní sú aj moji súrodenci. Skutočne ich už nechcem vidieť. Navštívil som ich vtedy prvý a posledný raz."

Slavo si pripadá normálny a nevidí žiadny rozdiel medzi sebou a ostatnými deťmi. Nájsť si kamarátov nemá problém, navštevuje školu ako každý iný. "Hoci ma učenie nebaví, keď skončím základnú školu, chcem ísť na SOU. Viem, že dnes treba mať nejakú školu." Ani práca mu nesmrdí. Už teraz má istú predstavu o tom, čo by chcel v budúcnosti robiť. "Chcel by som byť záhradníkom tu v zariadení. Dúfam, že sa mi to podarí." Jeho sny a plány do budúcnosti sa spájajú aj s jeho športovou záľubou. "Veľa trénujem. Chcel by som si potom zabehnúť niektorý z budúcich ročníkov košického MMM."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári