Odchovanec košickej hádzanej Martin Farkašovský verí, že sa jeho meno v nemeckej bundeslige ešte objaví

Ani relatívne bohatá nemecká hádzanárska bundesliga nedokázala zamknúť dvere a schovať sa pred ekonomickou krízou, ktorá sužuje celú zemeguľu.

Napriek tomu svoj vysoký kredit nestratila a túžba hráčov obliecť si dres niektorého z osemnástich celkov elitnej európskej súťaže stále pretrváva. Aj pre košického odchovanca Martina Farkašovského bola pocta, keď ho oslovil kedysi slávny klub Tusem Essen. Hoci to bolo v čase, keď balansoval nad priepasťou bankrotu. Do Essenu prišiel s bývalým košickým spoluhráčom Patrikom Hruščákom na prelome minulej sezóny, čím sa počet Slovákov, ktorí si zahrali v nemeckej bundeslige, rozšíril na tucet.

Do legionárskeho chlebíka sa Martin Farkašovský zahryzol v Karvinej, ktorá sa rok čo rok pohybovala v európskych pohárových vodách. Aj na konci sezóny 2007/08 sa v baníckom meste hovorilo o Lige majstrov, kde sa už zeleno-čierni cítili ako doma. "V ligovom play-off sme si počínali suverénne, keď sme semifinálovú i finálovú sériu vyhrali 3:0. Karviná bola opäť potenciálnym mužstvom pre európsku pohárovú súťaž číslo jeden. Aj ja som tam prišiel s tým, že budem pravidelne hrávať Ligu majstrov. Ale po rozhovoroch s hlavným akcionárom klubu, pánom Pelechom, som vedel, že tak zrejme nebude. Nedokázal zaručiť, akými finančnými prostriedkami budú disponovať, a napokon sa do Ligy majstrov neprihlásili."

Pomocnú ruku mu podali z maďarského Debrecína. "Po tom, ako sa mi ozvali z Maďarska, som čakal ešte dva týždne, či sa Karvinčania predsa len neodhodlajú podať prihlášku do Ligy majstrov, a keď sa tak nestalo, rozhodol som sa odísť. Urobili tak aj dvaja Srbi. Vedel som, že maďarská liga je kvalitnejšia ako česká, veď Veszprém, Szeged či Dunaferr sú mužstvá, ktoré pravidelne štartujú v Lige majstrov. Povedal som si - prečo nie? Aj domov to budem mať bližšie, veď z Debrecína do Košíc to nie je ani dvesto kilometrov..."

Kríza však poznačila aj maďarské ligové tímy. A neobišla ani Debrecín. Vedenie klubu nevedelo hráčom zaručiť výplaty v zmluvne dohodnutej výške. "Začiatkom januára nám oznámili, že nám siahnu na platy a znížia ich o päťdesiat percent. Buď to budeme akceptovať a ostaneme v Debrecíne hrať ďalej, alebo, keď si nájdeme iné angažmán, môžeme odísť, nik nám v tom nebude brániť."

Ponuka z bundesligového Essenu vraj prišla ako blesk z jasného neba. "Bola to príležitosť, ktorá sa neodmieta. Podľa odozvy hráčov, ktorí tam pôsobili, je to stále najkvalitnejšia ligová súťaž na svete. Neváhal som ani chvíľu, aj keď som vedel, že Essen má veľké problémy a najväčšie opory z mužstva odišli. Bol som tam iba na jedinej skúške a poľskému trénerovi Szargiejovi, ktorý v Essene pôsobí už dvadsať rokov, som sa hneď zapáčil. S Paťom Hruščákom, ktorý na hosťovaní v Emsdettene nedostával veľa príležitostí, sme boli v Essene od 8. januára."

Trojnásobný nemecký majster, trojnásobný víťaz nemeckého pohára a trojnásobný držiteľ európskeho Pohára víťazov pohárov bol v tom čase na pokraji finančného kolapsu a pri živote ho udržiavala iba túžba čestne dohrať celý ligový ročník najvyyššej súťaže, aby mohol byť v novej sezóne aspoň regulárnym účastníkom 2. bundesligy. "Klub musel prežiť sezónu, aby neprišiel o licenciu. To sa nám podarilo, aj keď sme súťaž dokončili iba s tými tromi bodmi, ktoré mužstvo získalo v prvej polovici ligového ročníka. Šanca získať nejaké body navyše sa rozplynula po tom, ako si naša ľavá spojka odtrhla krížne väzy a v kľúčovom zápase so Stralsunderom už chýbala. No úprimne povedané, na lepšie umiestnenie to mužstvo nemalo, ani kondične, ani herne."

Nečudo, keď základ tvorili prakticky traja Angličania. "Nechcem ich podceňovať, ale boli to také typy hráčov, ktorí by aj v našej lige mohli hrať iba v slabších mužstvách. Dopĺňali ich mladí nemeckí sedemnásť- až osemnásťroční hádzanári, zväčša študenti, na poste pivota bol kadetský reprezentant z Gummersbachu. Vedenie klubu sa snažilo získať na pravé krídlo jedného Rakúšana, najlepšieho hráča rakúskej ligy, ale z legionárov zostali iba brankári, Holanďan na poste dvojky, a jednotkou bol Čech Kulhánek."

Oddaní fanúšikovia svoj klub ani v najťažších chvíľach neopustili. Hala v športovom parku Am Hallo bývala väčšinou plná. "Najmä na zápasy s lepšími súpermi bola takmer zaplnená. Aj napriek ťažkej situácii, v ktorej sa náš klub nachádzal, bol každý zápas pre divákov veľkou šou. Po zápase nám vždy trvalo desať až pätnásť minút, kým sme sa dostali do šatne. Ľudia chceli od nás podpisy, deti sa s nami fotili. V hale bolo vždy takmer tritisíc divákov, len málokedy sa stalo, že ich prišlo menej."

V mestskej Gruga Halle, ktorá bola určená iba na slávnostné chvíle a veľké medzinárodné duely, hral Essen proti "zebrám" z Kielu, novému nemeckému majstrovi. "Prišlo päťtisícpäťsto divákov. Aj preto, že to bola rozlúčka s viacerými hráčmi." Popularita hádzanej vo westfálskom meste ani po vypadnutí z najvyššej súťaže určite neopadne, ale prím, tak ako v celom Nemecku, hrá aj tam futbal. "V Nemecku je dvanásť futbalových líg, a keďže tamojší mančaft hrá v štvrtej najvyššej súťaži, finančne je na vysokej úrovni, má oveľa vyšší rozpočet ako hádzanári, v kádri sú všetko profesionálni hráči. No v Essene má aj hádzaná svoje meno, o divákov nie je núdza."

Martinovi sa v Essene páčilo. "Je to krásne mesto, ležiace asi sedemdesiat kilometrov od Kolína. Ale tá sieť veľkých miest je tam taká hustá, že ani nezbadáte, kedy ste prešli z jedného do druhého. Je to doslova mesto na meste." S nemčinou, ktorá mu uľahčila pobyt v srdci Westfálska, si poradil pomerne rýchlo. "Aj keď som mal nemčinu na strednej škole, boli to pre mňa úplné začiatky. Rozumel som iba to, keď sa ma spýtali - ako sa voláš, či koľko máš rokov. Ale po dvoch-troch týždňoch to už bolo celkom v pohode. Aj na ihrisku, kde sme mali príkaz dorozumievať sa po nemecky. Inak to bol multinárodný mančaft. Rus s Lotyšom sa zhovárali po rusky, my s Paťom po slovensky, a po príchode Britov bolo počuť najmä angličtinu. V mužstve sa hovorilo všetkými jazykmi."

Červený dres Essenu obliekal necelé štyri mesiace, zvyšok kontraktu, ktorý znel do konca sezóny, nemohol naplniť pre vážne zranenie ramena. "Pred desiatimi týždňami, ba viem to celkom presne, 23. apríla, som sa zranil. Počas tréningu sme na rozcvičenie hrali s fitloptou, o ktorú som pri zrážke so spoluhráčom zavadil tak nešťastne, že som si roztrhol puzdro ramenného kĺbu. Tamojší expert na ramená mi povedal, že jediným východiskom je, ak nechcem skončiť s hádzanou, že rameno musí ísť pod skalpel. Neviem, či to mám vrodené, alebo som k tomu dospel časom, ale to kĺbové puzdro je oveľa väčšie, ako má byť, preto v ňom kĺb behal hore-dole, a rameno bolo nestabilné."

Kapsula musela byť zmenšená a šľachy poskracované. Po operácii by mala byť ruka šesť týždňov fixovaná. "Našťastie, nemusím ju mať zafixovanú celý deň, stačí, keď na nej mám bandáž," maróduje Martin začiatkom leta v rodných Košiciach. "Momentálne čakám na vyjadrenie poisťovne, či budú ochotní platiť mi rehabilitáciu, a vyzerá to tak, že by som mal od nemeckého klubu dostať ešte aj plat vo výške 78 až 80 percent," o ktorý herným výpadkom prišiel.

Martin je momentálne hráč na voľnej nohe. "S Essenom nemám už nič spoločné, pretože som tam mal zmluvu iba do 30. júna, kým dohrajú ligový ročník. S funkcionármi som sa totiž nedohodol na podmienkach nového kontraktu. Čakal som, že budú trochu lepšie. No priznám sa, rád by som pokračoval v kariére v Nemecku. Aj keď viem, že momentálne nemôžem mať veľké oči, žiaden klub by nepodpísal zmluvu so zraneným hráčom. Preto nemám dôvod nejako to siliť, ponáhľať sa za novým kontraktom..."

Napriek kríze je nemecká bundesliga pre hráčov stále veľkým lákadlom. "Kríza zasiahla hádzanú v celej Európe, ale v Nemecku je to predsa len stabilnejšie, ako v iných krajinách. Niektoré kluby išli s výplatami o dvadsať až tridsať percent dole, ale stále je to lepšie ako trebárs v Španielsku či Maďarsku. Mne sa veľmi páči, ako to v Nemecku okolo hádzanej funguje. Bundesliga je najlepšia súťaž na svete, aj najnáročnejšia. Ani nie tak tréningmi, ako skôr zápasmi. S Paťom Hruščákom sme boli po každom súboji maximálne unavení, ale úplne inak ako po zápasoch v iných ligových súťažiach. Je to veľmi ťažká liga. Mužstvá majú dokonale prešpekulované obranné i útočné systémy, aj preto sme sa v Essene spočiatku nevedeli zapojiť do útočnej fázy."

Pred dobre stavanou ľavou spojkou nezavreli v Essene dvere, aj keď ďalšie pôsobenie v tíme účastníka druholigovej "Süd-Gruppe" stroskotalo na rozdielnosti názorov na nový kontrakt. "S vedením klubu i trénerom Szargiejom sme sa rozišli v dobrom. A mám možnosť absolvovať prakticky celú rehabilitáciu v Essene. Od trénera mám dokonca povolenie, že s mužstvom budem môcť trénovať. A celkom pokojne sa môže stať, že si za Tusem Essen ešte niekedy zahrám. Čo keď sa im niekto zraní? Nikde nie je napísané, že by som s nimi zmluvu nemohol obnoviť."

Šesť mesiacov nutných na rehabilitáciu je však dlhý čas. A vrátiť sa na pľac, navyše do bundesligy, po takom vážnom zranení nebude vôbec jednoduché. "Mám v Nemecku jedného manažéra, ktorý je zainteresovaný v celom procese, preto verím, že sa mi to ešte podarí. To zranenie ma postihlo v ideálnom hádzanárskom veku, ale hráči dozrievajú aj po dvadsaťpäťke, takže dúfam, že mám ešte čosi pred sebou. Rád by som si ešte zahral v bundeslige, ale nevylučujem ani možnosť rozohrať sa v nejakej inej ligovej súťaži. A keď mi Nemecko nevyjde, nevadí, aspoň si môžem povedať, že patrím k hŕstke slovenských hráčov, ktorí chuť bundesligy okúsili."

Martin Farkašovský prišiel do Essenu vtedy, keď sa náš národný tím chystal na svetový šampionát v Chorvátsku. Bez neho. "Prirodzene, že ma štvalo, keď ma tréner Heister prehliadol a na majstrovstvá sveta som nešiel. Ale je to vec trénera, ktorých hádzanárov vyberie, takže s tým nič neurobím. Ja som ochotný vždy reprezentovať, do národného mužstva prídem kedykoľvek, a verím, že európsky šampionát vo Švajčiarsku pred troma rokmi nebol v mojej kariére jediný."