Andrea dala svoje srdce Mexičanovi Jarimu v takmer tristotisícovom meste Pachuca, metropole štátu Hidalgo, ležiacom vo vnútrozemí krajiny, necelých sto kilometrov od hlavného mesta Mexico City. S Jorge Jarillom sa zoznámila v Prahe, a vďaka internetu si našla prácu v Mexiku. Aby mohli byť čo najbližšie. Získala miesto učiteľky matematiky na americkom gymnáziu priamo v Pachuce.

Do Mexika vyrazili v čase, keď ešte nikto netušil, že nejaká prasacia chrípka zbrojí do útoku proti celému svetu. "Povedali sme, kam ideme, a v akých oblastiach sa budeme pohybovať, takže sme boli zaočkovaní proti všetkému. Dostali sme toľko injekcií, že sme už imúnni do konca života. Asi aj voči tej prasacej chrípke," smeje sa Tonka.

Let cez oceán bol dlhý, ale pristávací manéver nad mnohomiliónovým Mexico City sa im zdal priam nekonečný. "Vznášali sme sa nad ním viac ako pol hodinu, kým sme dosadli na zem. Prileteli sme v noci, všetko pod nami žiarilo. Svetlám nebolo konca-kraja, lebo je to obrovské mesto. Veď má stošesťdesiat obvodov."

"Nalodenie" do dopravného prostriedku, ktorým po nich prišiel na letisko Andrein nádejný svokor Jorge, prebehlo bez problémov, lebo bol dobre informovaný, že musí natankovať svoj robustný džíp. Útlejšie autíčko by sa so štyrmi obrovskými kuframi asi nedokázalo vyrovnať. "Tie naše kufre boli naozaj ako ´loďáky´. Ale inak sa nedalo, lebo sme tam niesli množstvo darčekov pre mladomanželov, aj pre početnú Jariho rodinu. Veď len jeho mamka Jolanda pochádza z deviatich súrodencov. Pribalila som ešte aj ´kvašnu´ kapustu i údené mäso, lebo sme tam pricestovali tesne pred vianočnými sviatkami. A keďže sme mali, ešte pred svadobným obradom, naplánovaný i malý výlet do Minnesoty za mojím bratom Markom, v kufroch bola aj kopa zimného oblečenia. V Amerike nás totiž čakali dvadsaťstupňové mrazy," vraví nevestina mama.

Po nekonečnom lete cez Atlantik im ubehli dve hodiny autom z Mexico City do Pachucy ako voda. "Chvíľu sme išli autostrádou, potom obyčajnou cestou, a všade navôkol bola nejaká zástavba, až po predmestie Pachucy. Prešli sme pár kopcov, a boli sme ´doma´..." Tým domovom bol Andrein dvojizbový byt, ktorý jej dala k dispozícii škola. "Rozhodne sa tam nemala zle. Škola jej platila všetko. Mohla si to dovoliť, lebo do nej chodili deti miestnych milionárov."

Ani Jariho rodina nepatrí k tým, čo by smrdeli grošom. "Otec je podnikateľ, mama ekonómka. Bývajú na kopci nad mestom, v luxusnej štvrti, kde stoja domy miestnej smotánky. Väčšinou sú to nízke, jednoposchodové vily, s garážou pre dve či tri autá, a peknou záhradou. Páčil sa mi ten poriadok v ich dome, stále tam mali vzorne upratané. Ale nevidela som, že by sa tým zapodievali oni." Na to si platia upratovačky, ktoré ich dom komplet vymetú. "Keď sme k nim išli na návštevu, vždy po nás prišiel zať autom. Cítili sme sa u nich veľmi príjemne. Mexičania sú milí, mimoriadne pohostinní ľudia. A veľmi rodinne založení. Každý víkend trávia spolu, v sobotu sa zídu všetci u ich starej mamy, a v nedeľu pokračujú u ďalšieho člena rodiny. Vždy je tam kopec jedla i pitia, a sedia až do piatej-šiestej ráno. Andrea však na to nemala nervy, že každý víkend niekam musela ísť, a byť hore dlho do noci, lebo na to nebola zvyknutá."

V Pachuce prežili aj vianočné sviatky. "Boli také, ako u nás doma. Mesto bolo nádherne vysvietené, ľudia obdivovali jasličky a chystali sa na omše, v domoch nechýbali vyzdobené stromčeky, a pod nimi darčeky. Štedrý večer sme chceli stráviť s Andreou, aby jej to pripomínalo domov. Na večeru sme mali klasickú kapustnicu, klobásku, údenú šunku. A po nej sme si rozdali darčeky. Akurát sneh nám k Vianociam chýbal. Aj tam bola síce kalendárne zima, ale cez deň sa vyšplhala teplota aj na dvadsaťpäť stupňov. Domáci sú zvyknutí obliekať sa viacvrstvovo, každý deň môžete chodiť v tričku a krátkych nohaviciach, ale potrebujete aj sveter. Počas dňa je tam až pätnásťstupňový teplotný rozdiel," spomína Tonka.

Na Silvestra im svetre nebolo treba, lebo ho trávili na polostrove Yucatan, ktorý sa celý rok kúpe v teplých vodách Mexického zálivu. Vybrali sa tam s Andreou. Tešila sa, že im môže ukázať aj jeden zo siedmich divov sveta, slnečnú a mesačnú pyramídu v Teotihuacane, pár kilometrov od Mexico City. Keď za nimi priletel aj syn Tomáš, zamierili do chýrneho Acapulca, kde si kedysi užíval aj populárny Belmondo. "Kúpali sme sa v Tichom oceáne a bývali sme v štvorhviezdičkovom hoteli. Tomi bol však trošku sklamaný, vravel mi, že vyzerá ako u nás dvojhviezdičkový."

V pláne bola aj návšteva Tonkinho brata Marka v Minnesote. "S ním nás tam vítali naozaj poriadne mrazy. Synovec sa čudoval, prečo máme také modré nosy, lebo až na takú kosu sme neboli pripravení."

"Mariachi" boli darčekom

Do Pachucy sa vrátili plní zážitkov. Ale ten vrcholný, sobáš Andrey s Jarim, ich ešte len čakal. Aj keď sú Mexičania pobožný národ, ženích s nevestou si povedali "áno" počas civilného obradu. "V luxusnom podniku, v tej štvrti, kde Jari býval. Zaujímavé je, že obrad sa začínal až o desiatej večer, ale zábava trvala až do neskorého rána. Pred Andrein dom prišla po nás o trištvrte na desať čierna limuzína, a keď sme z nej pred hotelom, kde bol obrad i hostina, vystupovali, cítila som sa ako filmová hviezda. Oslepovali nás blesky fotoaparátov, akoby sme prišli na odovzdávanie Oscarov..." Keď tam rodičia s nevestou dorazili, čakalo ich vari stopäťdesiat svadobčanov.

Hoci počas obradu nezaznelo - Čo Boh spojil, človek nerozdelí, matrikárka dala mladomanželom jasne najavo, že má s nimi podobné úmysly. Skutočnosť, že budú navždy svoji, v dobrom i zlom, museli spečatiť nielen podpisom, ale aj odtlačkami prstov. Rovnakou procedúrou prešli aj svedkovia. A mohlo sa začať veselie...

"Andrea hodila za seba kyticu, ako v tých romantických amerických filmoch. Bolo tam dosť dievčat, ktoré túžili po tom, aby sa do roka vydali. V Mexiku však nie je zvykom unášať nevestu. No ženícha mladí chytia, a vyhadzujú ho do vzduchu čo najvyššie, až po strop. Nálada bola perfektná, tancovalo sa a jedlo až do rána, chodov bolo neúrekom. O hudbu sa postaral náš nový zať, bola to jeho parketa. Prirodzene, mladí frčali na modernej, ale vybláznili sa aj pri ľudovkách." Jari dostal darček od Elis, jednej z jeho dvoch sestier, prišli mu zahrať "mariachi". A to veru vôbec nie je lacná záležitosť.

Nevestini rodičia sa na pravej mexickej "veselke" cítili vynikajúco. Aj keď ich komunikácia s ostatnými svadobčanmi bola obmedzená na pár známych slov, ako ´ola, ola´, či ´Buenas tardes´. "Viac ani nebolo treba," vraví Tomáš. "Rukami-nohami sme si povedali viac, ako by sme sa mali namáhať so španielčinou." Svojím výzorom medzi Mexičanov celkom zapadol. "Iba ja som tam, so svojimi červenými vlasmi svietila. Vraj u nich také nosia... No veď viete kto," smeje sa Tonka. "Muž je tmavý, ja zas červená, akoby sme Mexičanom z oka vypadli. Až na tú výšku, lebo takých vysokých ľudí, ako sme my, sme tam nestretli."

Cudzinca oberú aj o gate

S pohostinnou Pachucou sa im lúčilo ťažko. "Aj keď sa tam našej dcére nič nepáčilo, mňa to mesto celkom očarilo," tvrdí Tonka. "Je tam veľa kostolov, katedrál, spústa historických pamiatok. Rada som sa potulovala aj po obchodíkoch s miestnymi suvenírmi, šperkami, bižutériou. Dolu, do centra, som sa vybrala často aj pešo, sama. Manžel si radšej zavolal taxík. Aj tak mi ho pri nákupoch nebolo treba, aby nevedel čo kupujem. Inak by som neprivliekla domov päťsto kíl bižutérie, ktorú zbožňujem."

Tomáš mal jedinú starosť, dopĺňať zásoby potravín. "Chodieval som do veľkého nákupného centra ´Liverpool´, čo je americká obchodná sieť. Počnúc špendlíkom ste tam dostali všetko, čo ste chceli. Čo bolo treba pre domácnosť, to som odtiaľ priniesol. Ale potraviny, ovocie i zeleninu, som najradšej nakupoval na miestnom trhovisku. Bol to obrovský pľac a predajné stánky sa nachádzali vo viacerých halách. Neriskoval som, že kúpim niečo závadné, lebo mäso bolo uskladnené v chladiacich boxoch. Problém bol však, keď ste sa tam vybrali sami. Keď videli, že ste cudzinec, tak vás obrali aj o gate. Keď niečo stálo tridsať pesos, vám to predali za päťdesiat. Tak sme tam radšej chodili s Jarim, jeho ošklbať sa neodvážili."

Po tortille z kukuričnej múky, či vynikajúcich bagetách, si išli prsty oblízať, ale správne predvídali, že sa im časom zacnie po vôni tunajšieho chleba. "Kvôli tomu, že si ho tam sama upečiem, som vliekla z domu droždie i múku," vraví Tonka. "Od Andrey som vedela, že tam dostať iba jeden druh múky. Žiadna hladká, hrubá, polohrubá, proste múka, a hotovo. Z nej robia všetko. Ale inak som varila a piekla z miestnych surovín. Najmä moja sviečková na smotane mala u zaťa veľký úspech. On ju doslova miluje."

Tomáš si zas prišiel na svoje na ranči jeho otca, kde sa piekli jahňatá zabalené v listoch agáve. S božskou tequilou vraj chutili náramne. "Aj šťavnaté stejky v argentínskej rešturácii, kde sme občas zašli. A tie obrovské porcie... Mal som problém, aby som to zvládol."

Vytráviť sa dalo trebárs na futbale. "Miestny klub je v Mexiku veľmi slávny. Nie je to tak dávno, čo bol aj majstrom krajiny. Boli sme sa pozrieť na ligu i finále dorasteneckého pohára." Tomáš sa dozvedel, že Jariho ujo je maratónec. A občas si vyrazí zabehať aj do Európy. Nedávno bol v Berlíne. "A čosi už vie od nás aj o košickom maratóne. Vraj, keď bude príležitosť, určite sa naň prihlási." Asi to bude skôr, ako sa Fuksziovci opäť vyberú do Mexika. Aj keď sa im tam veľmi páčilo, v najbližších rokoch na to ani nebude dôvod. Andrea s Jarim sa totiž usídlili v Španielsku..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári