František Spišák vyhral pred desiatimi rokmi svoj takmer tridsaťročný boj s alkoholom

Hovorí sa, že najväčším spisovateľom, je sám život. Mnoho ľudí má totiž za sebou také životné príbehy, že ani najlepší spisovatelia, si niečo také nedokážu vymyslieť. A ak aj áno, nevyzerá to vierohodne.

František Spišák by o svojom živote mohol napísať knihu. Hlavne o tom, ako vďaka alkoholu spadol až na samé dno. Našťastie, po dlhom boji sa od neho odrazil a doteraz sa mu darí opäť neklesať. Väčšinu príbehov, kde hlavnú rolu hrá alkohol, rozprávajú ženy, ktoré prežili život s alkoholikom. My dnes ponúkame pohľad z opačnej strany. Spoveď bývalého alkoholika - otca a manžela.

F. Spišák má 53 rokov. Narodil sa v obci Hrhov, neskôr žil v Moldave nad Bodvou a od roku 1974 býva v Košiciach. Má prácu a dve dospelé deti. Na prvý pohľad bežný človek zažil situácie, vďaka ktorým prišiel o byt, prácu, rodinu i postavenie. Od 15 do 40 rokov riadila jeho život "metla ľudstva". Kým sa zbavil alkoholickej závislosti, striedali sa u neho obdobia pitia, nepitia, ambulantných i ústavných liečení. Koľko ich absolvoval, už ani sám nevie.

"Môj príbeh by som začal výrokom istého slávneho generála, ktorý povedal: ´Nie je hanba padnúť, hanba je nevstať´," začína František rozprávať svoj životný príbeh. "Tento výrok by mohol byť aj názvom môjho príbehu, keďže ja som spadol z dosť veľkej výšky a to priamo do blata, z ktorého východisko nájde možno jeden z milióna. Ja patrím medzi ľudí, ktorí zažili peklo, zvané alkoholizmus. S Božou pomocou sa mi podarilo dostať sa z neho von."

Detstvo aj tínedžerské roky mal František šťastné. Už v tých sa však po prvý raz zoznámil s alkoholom. Začalo to nevinným vyťahovaním sa pred kamarátmi i dievčatami. "Bolo to v ôsmej triede na základnej škole, mal som asi 14 - 15 rokov. V tom čase som sa zamiloval do jednej slečny, ktorú som si neskôr aj vzal za manželku. Frajerské príležitostné pitie však časom rástlo. Mladý organizmus je silný, človek si teda neuvedomuje, že alkohol je v podstate návyková látka. Navyknúť si je jednoduché, no vyslobodiť sa z toho je ťažká a tŕnistá cesta. A jediný dôvod, prečo som to všetko robil, je iba obyčajnou výhovorkou."

Oženil sa, mal dve deti a krásne manželstvo. Aj lukratívnu prácu. Pracoval ako profesionálny diskžokej a okrem toho bol aj opravár spotrebnej elektroniky pre bývalý Tuzex. "Keďže som bol veľmi bojazlivý chlapec a navyše trémista, musel som sa nejako naučiť zvládať trému pred tým, než som sa postavil za mixážny pult. Jediná možnosť, ako sa ´neklepať´, keď som šiel na javisko, bola niečo si vypiť. To sa stupňovalo, až som sa stal závislým. Neskôr sa už nestalo, že by som si denne nevypil. Pokračovalo to aj v práci. Dopoludnia, popoludní aj večer. Neodmietal som žiadny alkohol, no najviac som pil víno. A množstvo. Tri - štyri litre denne a aj po nich som ešte bez problémov vedel komunikovať. Prešiel som však aj rôznymi stavmi, cez ´okno´, stratu pamäti i vymýšľanie."

Vďaka dvom lukratívnym prácam si František žil nad úroveň rovesníkov. Ako 20-ročný mal športové auto a družstevný byt. Zvuková aparatúra, ktorú vlastnil, mala vtedy hodnotu niekoľkých družstevných bytov. Patril teda v tom čase do tzv. vyššej triedy. Alkohol mu však pomaly rozbíjal celý život.

"Po svadbe a vlastne už aj pred ňou, som pil viac, ako bolo dobré. Alkohol sa zo dňa na deň stal súčasťou môjho života. Dokonca som nemal problém sadnúť si za volant opitý. Nepýšim sa s tým, no trikrát mi vzali kvôli alkoholu vodičák. Tretíkrát som už dostal aj ´podmienku´. Ďakujem Bohu, že za ten čas, čo som jazdil opitý, som nespôsobil žiadnu haváriu a nikomu neublížil. Keď boli deti menšie a ja som prišiel domov opitý, manželka ich vzala prenocovať k rodine. Tiež sa mi viackrát vyhrážala, že ma opustí, no ja som to nebral vážne. Nepripustil by som, že sa to môže stať."

Ďalšie väčšie problémy nastali, keď sa v opitom stave vyhrážal manželke samovraždou. Zavolala záchranku i políciu a František sa dostal na psychiatrii do zariadenia, nazývaného klietka. "Dostal som sa tam, lebo som v stave ´po opici´ nechcel spolupracovať a bol som nezvládnuteľný. V podstate je to ako veľká detská postieľka, na ktorej je natiahnutá látková výpleť, sieť. Tam ma nechali, kým som poriadne nevytriezvel. Je to najväčšie poníženie ľudskej dôstojnosti, byť tam. Nie lekármi, ale samým sebou."

V roku 1992 po liečení na psychiatrii v Košiciach mu rodina dala podmienku. Musí absolvovať liečenie na Prednej Hore. "Bojoval som proti tomu tým, že ja tam nepatrím. Typická výhovorka alkoholika. Lieči sa tam rôzne. V poslednom štádiu lekári podávajú tabletky. Tie neliečia, ale ak si človek na ne vypije, je mu zle alebo odpadne. Organizmus vytvorí reakciu. Je to ako lakmusový papier, ktorý ukáže, či človek pil alebo nepil. Nasadzujú sa tam rôzne terapie, diéty a vitamíny, aby sa telo liečilo. Tiež sme si museli písať denník a do neho svoje pocity a predsavzatia. A tiež sme si mali určiť motto. Moje znelo: ´Keď človeka nútia, nedosiahne nič, len ak sám chce.´"

Najhoršia vec, ktorá tam Františka čakala, bolo odlúčenie od rodiny. Preto po mesiaci podpísal reverz a vrátil sa domov. No vzťah bol už narušený. "Dcéra ma ľutovala a syn nenávidel. Manželka sa s deťmi odsťahovala na ubytovňu. Zároveň podala žiadosť o rozvod. Spoločný byt sme predali a peniaze si rozdelili. Manželka dostala dve tretiny, ja jednu. Peniaze som za necelé dva roky prepil. Býval som po podnájmoch, neskôr som získal opustenú chatu pri istej dedinke pri Košiciach. V blízkosti boli opustené byty, v ktorých žili Rómovia. S nimi som nadviazal kontakt. Povedal by som, že toto bolo moje najhlbšie ponorenie do toho blata. Dostal som sa na perifériu spoločnosti a ešte viac sa ´opustil´. Zanedbával som svoj výzor i hygienu. Ostalo mi už len to každodenné pitie." S financiami problém nemal. Niečo dostával ako invalidný dôchodok, keďže mal od detstva astmu, niečo zarobil na príležitostných fuškách, pri oprave elektroniky. Všetko, čo zarobil, premenil na alkohol.

Toto obdobie našťastie trvalo krátko. František sa pozbieral a odišiel do Košíc do podnájmu. Rozvod sa nakoniec nekonal, keďže manželka je katolíčka a rozvodom by už nemohla absolvovať niektoré sviatosti. Vzťah oboch detí k svojmu otcovi bol rozdielny. "Dcéra Dianka so mnou mala dobrý vzťah. Keď som si ju na nejaký čas vzal k sebe, bola asi tretiačka, štvrtáčka na základnej škole. Samozrejme, zo sociálky ma chodili kontrolovať. Dcéra žila so mnou asi pol roka. Staral som sa o ňu, vodil ju do školy, navaril jej, atď. Bol to veľmi pekný čas. V tom čase som sa snažil držať, menej som pil. Potom som sa však opil tak, že som bol tri dni v bezvedomí. Dcérku mi vzali a mohol si ju brávať iba v súdom určené dni. Syn Norbert nemal ku mne dobrý vzťah. Trpel tým, aký je jeho otec. Bol ku mne chladný."

To najhoršie obdobie trvalo posledné štyri roky, ktoré František strávil pitím. Posledný rok sa odsťahoval do rodičovského domu, kde pitie pokračovalo. "Raz som cestoval do Košíc a stretol bývalú susedku. Začala mi hovoriť o Bohu. Vzala ma na bohoslužby a kúpila mi Bibliu. Vtedy som pochopil, že konám veľký hriech. Voči sebe, blízkym i Bohu. Začal som sa modliť a premýšľať nad tým. Znova som sa prihlásil na ambulantné liečenie v Moldave aj v Košiciach. Prestal som piť a deti si časom našli ku mne cestu."

V tom čase si v Moldave našiel priateľku. Alkoholičkou však bola ona i jej dcéra. "Všetko sa mi vrátilo. Všetko to, čo prežívala moja žena. Vtedy som už nepil, ale vedel som na prvý pohľad odhadnúť, kedy pila ona. Hoci si dala žuvačky alebo bola ďaleko. Pracoval som vtedy ako prevádzkar na kúpalisku v Moldave. Raz tam prišla za mnou moja manželka a hovorila so mnou o všetkom, čo si pri mne kedysi vytrpela a čo musela preskákať. Znova sme spolu začali ´chodiť´ a neskôr som sa presťahoval späť domov. Od 2. augusta 1999 až do dnes som nič nevypil. Prvé mesiace sa mi kamaráti v krčme smiali, že koľko vydržím, keď som pil vodu alebo džús. Časom sa výsmech zmenil na ich obdiv."

Františkovi sa podarilo nielen poraziť alkohol, ale znovu sa začleniť do normálneho života, získať priazeň rodiny. Synova nenávisť sa tiež zmenila, hoci obdiv k otcovi vyjdaril len esemeskou. "Pred siedmimi rokmi mi poslal ´sms´, že si veľmi váži, že má takého otca. Prijal ma späť. Bol to ďalší rozhodujúci faktor, prečo už nikdy nepiť. Aj zamestnanie sa neskôr vyriešilo. Uvoľnilo sa miesto zvukára na Technickej univerzite v Košiciach a ja som ho dostal."

František Spišák si teda prešiel peklom, o ktorom necháva svedectvo a tým aj varovanie pre ostatných. Natočil dokument s moldavskou televíziou o tom, čo všetko prežil. Staral sa aj o ľudí, ktorí idú po tej ceste, po ktorej kedysi sám šiel. Pred siedmimi rokmi hovoril v Slovenskom rozhlase o svojom probléme. Okrem toho chodil prednášať na Prednú Horu a vybavoval tam pobyty tým, ktorí to potrebovali.

"Tiež chodím pomáhať bezdomovcom do krízových centier. Keby som mal nejaký zázračný prútik, celé to svoje zlé obdobie by som vymazal. Mám však aspoň ponaučenie. Všetko, čo teraz robím, aj tento článok, robím preto, aby som ľuďom pomohol. Tým, ktorí majú taký problém, ktorý som mal ja. Aby sa ponaučili. Vďaka tomu, čo mám za sebou, ma dodnes mátajú sny, ktoré nikomu neprajem. V tých snoch vidím na vysokom mieste fľašu a chcem ju dosiahnuť, ale nemôžem. Sadám za volant opitý a vedľa seba mám fľašu pálenky. Sú to najhoršie sny, aké človek môže mať..." dodal František na záver.