Košický Paraklub funguje vyše šesťdesiat rokov

Okrem nezvyčajného pocitu slobody prežívajú parašutisti pocit adrenalínu z voľného pádu, či vychutnávanie krajiny z vtáčej perspektívy. O ich záľube sa síce hovorí, že je pre ľudí bez pudu sebazáchovy, no podľa nich je omnoho nebezpečnejšia napríklad jazd

a autom. Aké sú v parašutizme trendy, o čom je pocit voľného pádu z výšky štyroch kilometrov, ale aj o tom, čo im prvé napadne, keď sa im neotvorí padák, sme sa pozhovárali s predsedom košického Paraklubu Antonom Dzuričkom a členom Vladimírom Kučerom.

A. Dzuričko má 49 rokov a parašutizmu sa venuje od osemnástky. "Prvýkrát som si to vyskúšal na strednej škole. Aeroklub Poprad robil na našej škole nábor. Ja som sa s kamarátmi stavil, že to skúsim. Zapáčilo sa mi to a zoskoky ma bavia dodnes." Dnes je už vysokokvalifikovaným odborníkom. Má povolenia, ktoré ho oprávňujú byť inštruktorom B kategórie, klubovým inšpektorom či tandemovým pilotom.

Košický Paraklub má vyše 60 rokov. "Prvé zoskoky tu boli niekedy okolo roku 1947. Počas tejto bohatej histórie klub vychoval niekoľko generácií parašutistov. Venujeme sa aj športovému parašutizmu, no zameriavame sa najmä na prvý kontakt ľudí s parašutizmom, je to pre nás hobby." Paraklub Košice je najmä skupina nadšencov. Nezameriavajú sa na naháňanie ziskov z komerčných zoskokov. Všetci majú svoje vlastné zamestnania, neživia sa tým.

Podobných klubov je na Slovensku asi 20. "Centrami východného Slovenska sú najmä Košice, Prešov a Spišská Nová Ves. Tu je naša komunita najväčšia." Okrem stabilných členov klubu sa každý rok nazbiera asi 60 záujemcov o kurz. Okrem nich sa prihlási aj približne 50 záujemcov o tandemové zoskoky. Pri tomto hobby neexistujú vekové obmedzenia. Samostatný zoskok je možný od 15 rokov, tandemový dokonca od 8 rokov. "Do 18 rokov je potrebný súhlas zákonného zástupcu. Tandemový zoskok som skákal aj s desaťročným dieťaťom. Najstarším bol 88-ročný bývalý pilot a ´aeroklubák´, ktorý skákal tandem s kolegom."

Pred prvým skokom neexistuje veľa obmedzení. Záujemca však musí podstúpiť lekársku prehliadku. Stopercentný zdravotný stav však nie je podmienkou. "Kolega už robil tandemový zoskok napríklad aj s postihnutým chlapcom. Človek, ktorý chce skákať samostatne, by však mal mať aspoň akú-takú kondíciu, nemal by byť drevo. Pri zoskokoch totiž trpí napríklad svalstvo chrbtice. Stačí však, ak niekto pravidelne pláva, či bicykluje." Ak sa chce parašutista stať inštruktorom, musí zložiť skúšky, byť vo veku aspoň 21 rokov a mať za sebou aspoň 200 zoskokov. Základný parašutistický výcvik pozostáva najmä z teoretickej prípravy. "Človek sa oboznámi s technickými vlastnosťamia, postupmi pri zoskoku, ktoré musí ovládať aj s tým, čo robiť v prípade, že niečo nefunguje."

Základný zoskok začína ešte na zemi. "Pustíme si inštruktážne video, v ktorom je zopakovaný celý postup zoskoku aj činností po pristáti. Základný zoskok sa skáče z výšky 1 200 metrov. Parašutista vyskočí z lietadla a zhruba po troch sekundách sa mu automaticky otvorí padák. Potom by mal cca 8 - 10 minút plachtiť vzduchom, až pristane." Skúsenejší parašutisti skáču z väčších výšok. "Keď skáčeme z troj- či štvorkilometrovej výšky, padák nevyťahujeme hneď. Voľným pádom padáme niekedy aj minútu, pričom letíme 200- až 300-kilometrovou rýchlosťou." Skáče sa najmä v lete, no ako parašutisti hovoria, niekoľko zoskokov absolvujú aj v zime. Jednoducho to potrebujú ako tzv. prevetrávací zoskok.

Najťažší je vraj prvý "krok do prázdna". "Niektorí ľudia majú problém z lietadla vyskočiť. Je to prirodzené, veď kto sa nebojí, nie je normálny. Preto niekedy musíme človeka aj postrčiť, ako my hovoríme - poskytnúť mu prvú pomoc. Na zemi po pristátí je nám potom vďačný," hovorí s úsmevom skúsený inštruktor. Stalo sa však aj to, že si to človek pred výskokom rozmyslel a skalopevne trval na tom, že nevyskočí. Stáva sa to však len veľmi zriedka.

Aj taký skúsený parašutista ako A. Dzuričko, ktorý absolvoval vyše 2 300 zoskokov, priznáva, že má občas trému a rešpekt. "Je to predsa len rizikové hobby. O strachu z výšok by som však nehovoril. Keď je človek na desiatom poschodí budovy, môže sa mu zatočiť hlava, no ak skáče z vyše kilometrovej výšky, vidí pod sebou len akúsi plastickú mapu."

Zrejme každý sa najviac obáva predstavy, že sa mu neotvorí padák. Hoci sú dnešné na vysokej úrovni, predsa je to len technológia, ktorá môže zlyhať. "Stáva sa to len veľmi zriedkavo. Mne sa to stalo štyrikrát. Hlavné je nespanikáriť a konať rýchlo." Padák sa otvára na impulz uvoľňovača, po ktorého vytiahnutí sa uvoľnia zámky padáka. Ten sa náporom vzduchu vytiahne von a rozprestrie. Ak systém zlyhá, parašutista má po ruke ďalší spúšťač na menší, záložný padák. Dôležité je konať čo najrýchlejšie.

"Výnimočne sa môže stať, že sa neotvorí ani záložný padák," pripúšťa A. Dzuričko. "Najčastejšie preto, že si parašutista pred zoskokom neskontroloval detailne padák a šnúra, na ktorej je spúšťač, sa mu zamotala, prípadne ju nevie nahmatať alebo vytiahnuť. V takom prípade je padák vybavený ešte jednou poistkou - bezpečnostným prístrojom, ktorý v núdzovej situácii vystrelí padák automaticky. Meria pádovú rýchlosť a výšku, pričom ak v kritickej výške (cca 300 metrov nad terénom) je pádová rýchlosť príliš vysoká, vystrelí padák sám."

V apríli sa stala tragédia práve v ich klube. 42-ročnému parašutistovi zo Zlatých Moraviec sa pri zoskoku z 1 200-metrovej výšky neotvoril padák a po voľnom páde zahynul. "Počas vyše 60-ročnej histórie klubu sa to tu stalo prvýkrát. Okolnosti, ako k tomu mohlo dôjsť, sa ešte vyšetrujú. Isté je však to, že nefungovalo iba to, čo nefungovať mohlo. Bola to veľká smola. Záchranný prístroj mu síce fungoval, no padák nevystrelil, navyše ten muž zrejme padal chrbtom k zemi." Pravdepodobne teda došlo aj k pochybeniu ľudského faktora.

• Vladimír Kučera dvakrát zažil situáciu, že sa mu pri zoskoku z výšky štyroch kilometrov neotvoril hlavný padák

Namiesto posedenia pri pive si chodí radšej skočiť...

Vladimír Kučera si parašutizmus vyskúšal pred mnohými rokmi. Upustil však od tejto záľuby a vrátil sa k nej až v ostatných mesiacoch. "Skákal som pred 20 rokmi. Potom mi to nejako nevychádzalo. Nemal som na to čas, nevedel sa k tomu dostať. Podarilo sa mi to až pred dvomi rokmi, odkedy som spravil zhruba 200 zoskokov," hovorí 42-ročný nadšenec parašutizmu.

Tým, že skákal pred rokmi a skáče aj dnes, môže porovnávať. Uvedomuje si hlavne veľký pokrok. "Dnes to už nevoláme parašutizmus, ale skôr skydiving (potápanie sa v oblohe). Aj technológie šli výrazne dopredu. Padáky už nie sú len na to, aby človeka zachránili pred pádom z lietadla, ale aj na to, aby mu umožnili dokonale si vychutnať pocit voľného pádu a následného plachtenia vo vzduchu." Skáče najmä zo štvorkilometrovej výšky. "Niekedy sa ide aj do piatich kilometrov a kolegovia z klubu mali rekord, keď skákali z vyše sedemtisícmetrovej výšky. To už však museli použiť dýchacie prístroje a ďalšiu výbavu. Pri bežných zoskokoch máme okrem padáka len kombinézu, prilbu a výškomer."

Pred 20 rokmi prežíval podobné pocity ako dnes. "Ten strach a rešpekt je tam stále, tomu sa nedá zabrániť. Robím však aj horolezectvo. Som na to zvyknutý." Hoci ide o rizikové hobby, myslí si, že laická verejnosť to dramatizuje. "Ak niekto zomrie pri zoskoku s padákom, hovorí sa o tom všade. Nikde sa však nevedú štatistiky, koľko ľudí zomrie pri jazde na koni, či bicykli. Riziko je, samozrejme, oproti iným činnostiam zvýšené, no myslím si, že v dnešných časoch je nebezpečnejšie napríklad jazdenie autom."

Keď sme sa V. Kučeru opýtali na zoskoky, na ktoré spomína najradšej, odpovedal diplomaticky. "Mojimi najobľúbenejšími je posledných 200 zoskokov. Stále si na tom-ktorom skoku nájdem niečo výnimočné, zažívam pekné pocity. Svoje čaro má skákanie ráno aj podvečer, v zime aj v lete, keď je slnečno, aj keď sú podo mnou mraky." Mraky vraj vyzerajú zhora pekne, no keď cez ne letí, je to trocha nuda. "Je to, akoby som letel cez mlieko. Nikdy to však netrvá dlho. Pri rýchlosti, ktorú pri zoskoku dosahujeme, mrakmi preletíme zvyčajne asi za desať sekúnd."

V. Kučera tvrdí, že parašutisti skáču preto, lebo sú závislí. "Potrebujeme totiž neustály prísun endorfínov a adrenalínu. Ten pociťujeme najmä v prvej fáze zoskoku, ale je to taký príjemný, športový pocit. Po pristátí zas príde euforický pocit spôsobený hormónmi šťastia." Samostatný zoskok však nie je len o užívaní si. "Musím byť neustále plne sústredený, najmä pred zoskokom a v jeho prvej fáze. Na padáku je to už potom kľudnejšie." Pri zoskoku musí byť opatrný, držať sa pokynov. "Od ostatných parašutistov musím dodržiavať odstup, aby sme sa do seba nezamotali. Nebezpečné je aj to, ak je podo mnou niekto, kto sa práve chystá otvoriť padák. V tom prípade by som do neho vletel dvestokilometrovou rýchlosťou."

Dvakrát zažil, že sa mu hlavný padák neotvoril. "Vtedy je to najmä o rýchlosti reakcií. Človek musí byť pripravený, sústrediť sa a vedieť, čo má spraviť." Jedinými zraneniami, ktoré kedy utrpel, len menšie poranenia pri nepohodlnom pristátí. "Sú rôzne padáky a rôzne spôsoby pristátia. Dá sa pristáť staticky na miesto, ale aj do behu. Záleží to od typu padáka. Dnešné padáky a tie, ktoré boli pred 20 rokmi, keď som skákal prvýkrát, sú rozdielne asi ako Škoda 120 a najnovšie mercedesy..."

Parašutizmus je však aj o zábave. Inak by to nerobili. "Raz si nás objednali na školskú akciu, kde sme mali zoskočiť na ihrisko. Leteli sme nad školou, vyskočili a pristáli tak, ako bolo dohodnuté. Do mikrofónu nám potom natešení poďakovali za krásne prekvapenie. Až potom sme sa dozvedeli, že sme zoskočili na ihrisko v úplne inej škole," spomína so smiechom. Vo vzduchu je to zas drsný čierny humor. "Ten si nováčikovia nedovolia. Skúsenejší však niekedy stvárajú veci, ako napríklad držanie kolegu na doraz - t. j. do poslednej chvíle, keď už treba padák otvoriť. Čas totiž s klesajúcou výškou neúprosne uteká..."

Do budúcnosti má V. Kučera skromné plány. "Dúfam, že budem zdravý a budem mať dosť peňazí, aby som mohol skákať aj ďalej. Rodina si už na to zvykla. Peniaze sa nájdu, jednoducho namiesto toho, aby som šiel niekam na pivo, radšej našetrím peniaze a pôjdem niekam skočiť," uzavrel V. Kučera.