Veriaci ľudia mali na Slovensku dlhé roky ťažkú pozíciu. Komunistický režim tvrdo bojoval proti každej ideológii, ktorá oslabovala jeho postavenie. Mnohí ľudia chodili do kostolov tajne, niektorí dokonca kvôli strachu z toho, že prídu o zamestnanie, či iné výhody, svoju vieru zapierali. Najťažšie to mali kňazi a tí, o ktorých sa vedelo, že ich duchovný život bližšie zaujíma. Teológov režim vytláčal na okraj spoločnosti, mnohí boli prenasledovaní či vypočúvaní. Tieto časy poznačili aj život 84-ročného gréckokatolíckeho košického kňaza Jozefa Tótha.

Narodil sa v roku 1925 v Haniske pri Košiciach. "Rodičia slúžili u grófa Zichyho v miestnom kaštieli, ktorý po 2. svetovej vojne zbúrali. Otec bol navyše grófov gazda, čo bola veľká česť. Nebol totiž vzdelaný," spomína J. Tóth. Hoci vyrastal v chudobných pomeroch, na detstvo sa nesťažuje. "Rád hovorím, že som vyrastal v symbióze viery, poézie a chudoby. Stále som pociťoval očarenie z krásy, dobra a pravdy. V tom som sa udomácnil."

V Haniske pri Košiciach navštevoval malý Jozef ľudovú školu. "V roku 1938 som začal chodiť na Gymnázium na Kováčskej ulici. V tomto roku však došlo k zmene. Rozpadla sa Československá republika a väčšinu škôl začali ovládať Maďari." V štúdiu teda pokračoval na jednej z mála slovenských škôl - osemročnom gymnáziu na Poštovej (bývalej Šmeralovej) ulici.

V roku 1944 sa ako sextán dostal do vojenského pracovného tábora v Maďarsku. "Tam nás spolu s kamarátmi obvinili z toho, že máme kontakty s partizánmi. Hrozil nám trest smrti. Bolo to zložité, nerád na to spomínam. Riadili sme sa podľa latinského scenára ´Salus in fuga´, čo znamená ´Záchrana je v úteku´. A tak sa aj stalo, vojna sa totiž chýlila ku koncu a boli v nej ´diery´." Mladému Jozefovi sa teda podarilo ujsť. Vrátil sa späť na gymnázium, kde si dokončil posledné dva ročníky a v roku 1946 zmaturoval.

Hoci J. Tóth pochádzal z proletárskej rodiny, študoval veľa filozofií, náboženstiev. "Nemali sme peniaze, nasával som preto vedomosti z kníh. Veľmi citlivo som vnímal spoločenskú situáciu a to, čo sa okolo mňa dialo. Uvedomoval som si, že ak chce človek ostať človekom, musí sa riadiť základnými princípmi Biblie. Len to funguje." Preto sa rozhodol študovať teológiu a chcel odísť študovať do Ríma. "Odišlo tam mnoho osobností. Mne s kamarátom sa to však nepodarilo. Písal sa rok 1948, keď už mali v rukách moc komunisti, ktorí teológom zakázali akékoľvek zahraničné študijné pobyty." Zakotvil teda v Bratislave, no v roku 1950 komunisti zrušili všetky bohoslovecké fakulty, vysoké školy, inštitúty i kláštory.

Štúdium nedokončil a musel s ďalšími teológmi nastúpiť do vojenských pomocných technických práporov (PTP). Boli to vojenské tábory nútených prác. Tam sa stretol s mnohými česko - slovenskými intelektuálmi. "Boli tam mládenci, ktorých vyhodili zo školy pred promóciami alebo maturitami, až po štyridsiatnikov. Okrem nás, teológov aj vysokoškolskí profesori a lekári. Tiež režiséri, herci, spisovatelia, matematici, jazykovedci. Jednoducho výkvet spoločnosti." Rád hovorí o tom, že to, čo sa tam naučil, by mu nedala ani parížska Sorbona. "Nikdy nezabudnem na tie debaty, ktoré sme v dierach počas kopania kanálov viedli. Stretol som sa tam ozaj s fenomenálnymi osobnosťami."

J. Tóth pracoval v ťažkom priemysle, baniach, železiarňach, staval letiská, kanalizácie, pracovali ako drevorubači. Stále šlo o tvrdú manuálnu prácu. "Najskôr sme v útvare pracovali samí bohoslovci. Neskôr nás začali premiešavať s inými intelektuálmi, v ďalších rokoch k nám pridávali aj prepustených väzňov a kriminálnikov. Chceli, aby sme neboli pokope dlho a netvorili homogénny celok. Ďalšou zásadou bolo, že nás neustále premiestňovali z tábora do tábora. Iba v malých skupinách alebo jednotlivo. Nechceli, aby sme sa spoznali a aby sa medzi nami vytvorili priateľstvá."

Počas prác mali oblečené uniformy z 2. svetovej vojny. "Boli to uniformy, ktoré armáda ukoristila alebo jednoducho našla. V zime sme mali oblečené americké zimné bundy, v lete anglické košieľky. Pamätám sa aj na to, ako som pracoval v nemeckej uniforme s ríšskou orlicou na hrudi." Československú uniformu dostali len na vychádzku. "Bola však bez visačiek, každý vedel, kto sme. Vychádzky sme navyše dostávali len výnimočne, keď sme plnili plán nad očakávania. A to bolo ťažké. Pracovali sme celé dni, no šlo o veľmi tvrdú prácu." Mzdy inkasovala vojenská správa a zrážala im z nich poplatky za stravu, bývanie, šaty a podobne. "Prízvukovali nám, že sme normálni vojaci, no po štyroch rokoch práce som mal na vkladnej knižke len 2 000 Kčs."

Pochvaľuje si však ústretovosť niektorých lekárov. "Aj medzi vojenskými lekármi boli inteligentní a humánni ľudia. Keď som mal problémy s obličkami, pamätám si ako mi v nemocnici český lekár povedal, že vie, kto som a nech mu poviem, dokedy chcem v nemocnici ostať. A on to zariadi. Rovnako ma zachránil pred najťažšími prácami v baniach." Nie všetci však mali také šťastie. V útvare sa riadili pravidlom "Kto vládze stáť na nohách, môže pracovať."

V drevených barakoch sa tlačilo mnoho ľudí s podlomeným zdravím. Mnohí ťažkú prácu nezvládali a v tábore skonali. J. Tóth bol výnimočným prípadom. "Odmalička som bol chorľavý a mal som veľké problémy s obličkami. Keď som študoval, bol som viackrát v nemocnici. Lekári si so mnou nevedeli dať rady. Bol som doslova zelený, myslel som si, že sa nedožijem ani tridsiatky." Keď v tábore začínal pracovať, nevládal držať v ruke lopatu, museli za neho robiť kamaráti. "Paradoxne sa to však časom zlepšovalo a zrejme ma tá práca svojím spôsobom ‚napravila'," spomína nadnesene s úsmevom. Po práci bývali pravidelné politické školenia, ktoré obvykle trvali dve hodiny.

Nočná mora v pracovných táboroch sa skončila v roku 1954. Po smrti Stalina a Gottvalda boli tieto lágre zrušené, čím sa do ulíc dostalo množstvo politických väzňov. Život však nemali vo svojich rukách. Boli nepretržite monitorovaní, nesmeli sa dostať na dobré pracovné miesta. "Pracoval som v rôznych podnikoch, stále však len bežnú robotnícku prácu. Zrejme najlepšie mi bolo, keď som sa zamestnal vo Východoslovenských tlačiarňach. Vedúci tam bol dobrý človek, chcel nám pomôcť."

Popri práci J. Tóth naďalej rozširoval svoje filozofické a teologické vedomosti, tajne si dokončil štúdium. "Celé to prebiehalo formou tajných stretnutí. Existovali totiž tajní kňazi, ktorí vyučovali teológiu potajomky." V tomto období sa zoznámil aj s manželkou. Zamilovali sa do seba a vzali. Tým spĺňal ďalšiu podmienku, ktorú musia splniť gréckokatolícki bohoslovci k tomu, aby mohli podstúpiť vysviacku. "Poslednú skúšku som spravil počas jazdy v starom aute a vysvätený v roku 1956 som bol takisto tajne. Nesmeli sme sa stretať oficiálne. Takto si školu dokončilo viacero bohoslovcov, niektorí sa pokúšali dostať na iné odbory vysokých škôl, no väčšinou ich nechcel prijať nikto."

Po vysvätení vykonával J. Tóth tajné sväté omše. Najčastejšie u seba doma. "Na sv. omšiach sa nikdy nestretlo veľa ľudí. Muselo to byť všetko nenápadné. Spovedať sa za mnou chodili napríklad niektorí lekári, či ďalší vyššie postavení ľudia, ktorí mali dobré zamestnanie a báli sa, že by oň prišli, keby sa ľudia dozvedeli, že sú veriaci." Všetko, čo sa okolo neho dialo, sa snažil vypovedať aj v písanom slove, a tak vznikli jeho autorské knižné diela, ktoré sú obrazom vnútorného sveta podlosti i svätosti, dobra aj zla.

J. Tóth navyše školil ďalších teológov a tajne pripravoval ďalších záujemcov, ktorí sa chceli stať kňazmi. "Stále to muselo byť nenápadné. Stretávali sme sa v rôznych mestách. Muselo však ísť o naoko náhodné stretnutia. Ja, aj ten, s ktorým som sa stretol, sme museli ísť na dané miesto zdanlivo z úplne iných, na sebe nezávislých dôvodov. Takto sme sa stretávali na prechádzkach či v reštauráciách. S niektorými známymi sme sa stretávali aj v práci. Zamestnali sme sa vo Východoslovenských tlačiarňach, kde sme niekedy počas nočných zmien ostávali sami. Vedúci o tom zrejme vedel, no bola to dobrá duša."

O tom, že ho sledovali, J. Tóth dobre vedel. "Sledovali každého, kto v minulosti študoval teológiu. Navyše na mňa zrejme donášali známi, ´kamaráti´ i susedia. Mal som podozrenie aj na niektorých blízkych. Príslušníci ŠTB ma chodili pravidelne kontrolovať, pýtali sa susedov, aké som mal návštevy, odpočúvali nás a podobne." Od jeho aktivít ho to však neodradilo. Situácia sa zhoršila tesne pred pádom komunizmu. "Niekedy okolo roku 1986 nás niekto musel ´bonznúť´. Podozrenie voči nám mali príslušníci ŠTB stále, no vtedy nás musel niekto pristihnúť a zistiť aj to, že som tajným kňazom."

Viackrát ho spolu s jeho najlepším kamarátom vypočúvali. "Boli to tvrdé a rafinované vypočúvania. To isté robili aj s tými, ktorých sme tajne privádzali ku kňažstvu. Zrejme ŠTB získala aj nejaký dôkaz. V roku 1987 sme už totiž vedeli, že sa nás chcú komunisti zbaviť. Kamarátovi počas výletu do Herlian niekto odmontoval skrutky na kolesách auta. Zastavili ho až ľudia, ktorí ho na to upozornili, inak by zrejme došlo k tragédii."

J. Tóth žil v neustálom strachu. Vedel, že môže každú chvíľu dôjsť k pokusu o jeho zabitie. "Našťastie však došlo v roku 1989 k zmene režimu, inak by som tu už dnes zrejme nebol. Známy vypýtal z Ústavu pamätí národa spisy, týkajúce sa nášho prípadu. Len môj spis mal približne 900 strán a obsahoval podrobné detaily, kde kedy a s kým som sa stretol, dokonca aj to, čo som kedy presne jedol." Tomuto napätiu a neistote bola vystavená celá jeho rodina.

Po zmene režimov stál J. Tóth pri založení Gréckokatolíckej Bohosloveckej Fakulty v Prešove, kde mohol konečne prednášať slobodne. "Nikdy som však nebol na žiadnej fare, pracoval som tam, kam sa kňazi nemohli dostať. Nie som totiž klerika, celý život som bol robotníkom, mal som bližšie k ľuďom. Vo viere vnímam nielen duchovnú, ale aj ľudskú stránku." O tom, že bežným ľuďom rozumie a žije ako oni, svedčí aj fakt, že je dvojnásobným otcom a starým otcom.

J. Tóth o svojom živote nerozpráva rád. "Na Slovensku je mnoho ľudí, ktorí prežili omnoho horšie veci ako ja. Navyše tomu, čo sa v tých časoch dialo, dnešné generácie nerozumejú. Moje vnúčatá to vnímajú len ako akési rozprávky a nie niečo, čo sa skutočne stalo." Dodáva však, že šlo o ťažké časy, na ktoré nemožno zabúdať, a preto je potrebné stále ich pripomínať. "Ľudstvo sa totiž stále opakuje. Opakuje tie isté chyby a dejú sa udalosti, ktoré sú podobné a pozostávajú z tých istých zložiek - dobra alebo zla."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári