rii mužov sa to hemžilo exotikou. India sa dokonca dostala do finále, kde poriadne potrápila mančaft hostiteľskej krajiny. Slováci si odniesli bronz. Aj baby s nápisom Slovakia na dresoch mali medailové ambície. Získali striebro, čo bolo v konkurencii zámorských tímov tak trochu nadplán. V zostave vicemajsteriek sveta figurovali aj dve Košičanky, Lucia Petrovičová a Petra Jurčová.

"Žiadna hokejbalová liga žien u nás neexistuje. Po jedinom turnaji majstrovstiev republiky bolo vybraných asi tridsať dievčat, a po kratučkom víkendovom sústredení sa išlo na majstrovstvá sveta. Aj tak sme však dúfali v nejakú medailu," vraví jedna z najskúsenejších hráčok v slovenskom tíme Lucia Petrovičová.

V Plzni ich čakalo šesť súperov, s ktorými sa mali pobiť o tri sady medailí. Na začiatok dostali slabučké Grécko, výsledok 20:0 je veľavravný. "Bol to naozaj súper na rozohratie. Počuli sme, že prileteli do Prahy, kde si kúpili výstroj, a s ním dorazili na šampionát. Bez urážky, výkonnosť Grékyň bola asi na takej úrovni, akú mali tie Bulharky, ktoré naše dievčatá - hokejistky vyprášili na majstrovstvách sveta 82:0..."

Organizátori šampionátu vyhútali taký systém, ktorý bol pre mnohých účastníkov záhadou. "Pravdu povediac, doteraz nechápem, akým systémom sa ten turnaj v Plzni hral. Všetkých sedem účastníkov absolvovalo najskôr základnú skupinu, kde každý odohral štyri zápasy. Ale nemám potuchy, akým spôsobom sa žrebovali jednotlivé dvojice." Po Grékyniach im žreb prisúdil Švajčiarky, ktorým nadelili poltucet, a rovnakým výsledkom (6:0) vyprášili Slovenky aj Rakúsko. Prvou vážnejšou previerkou na turnaji bolo domáce Česko (2:2). "Výhodou bolo, že sme začínali so slabým Gréckom, a že sme s Češkami hrali až posledný zápas. Keby bolo naopak, možno by sme celkovo skončili horšie. Potrebovali sme totiž nejaký čas na zohratie, trojdňové sústredenie pred šampionátom bolo veľmi málo."

Remíza s Českom Slovenkám náladu nepokazila. Odčiniť ju mohli hneď na druhý deň, lebo vďaka tabuľkovému postaveniu sa obe družstvá stretli aj v semifinále. V ňom českého leva priklincovali na slovenský dvojkríž, a víťazstvo 2:0 znamenalo otvorenú cestu do finále, kde sa zo zámorského derby s USA prebojovali aj Kanaďanky. A to bol už poriadne tvrdý oriešok. Po prehre 2:5 však naše dievčatá nemuseli chodiť po kanáloch, pretože javorové listy sú aj v hokejbale svetovou extratriedou. Lucia vo finále otvorila skóre. Bola to strela takmer od červenej čiary. Aj keď sa do nej oprela, málokto čakal, že loptička rozvlní sieť kanadskej bránky. "Hokejbalová loptička je totiž trochu zvláštna, pri strele z diaľky dostáva falš, čo mnohé brankárky prekvapí. Aj preto som strieľala z takej diaľky, lebo do obranného pásma Kanaďaniek sme sa v podstate ani nevedeli dostať. A keď sme sa tam dostali, dlho sme sa v ňom neudržali," priznáva Lucia, že výkonnostný rozdiel medzi oboma družstvami bol zreteľný.

Problém bol aj v kondičke, pretože družstvá zohrali v rozpätí piatich dní šesť náročných zápasov. "Navyše, Kanaďanky hrali na viac formácií, kým my sme absolvovali finále s troma útokmi a dvoma obrannými dvojicami. Všetky zápasy základnej skupiny i semifinále sa hrali v menšej hale. Aj názov mala - ´Malá´. Povrch v nej bol úplne iný ako na zimnom štadióne, kde prebiehal turnaj mužov, a kde sa uskutočnili iba ženské zápasy o medaily. Bol vytvorený z takých umelohmotných štvorcov, a keď ste spadli, tak ste sa poriadne popálili. Ale malo to aj svoje výhody, pretože aj rozmery ihriska boli oveľa menšie ako na hlavnom štadióne. Preto sa tam dobre strieľalo, a hlavne, nebolo treba toľko behať..." smeje sa Lucia. "Vo finále, na veľkej ploche, sme mali problémy, aj s kondičkou. Kanaďanky vôbec nepotrebovali chodiť do kontaktov, pretože boli jednoznačne lepšie."

Lucia patrila medzi hráčky s najvyšším "ice tajmom" v striebornom tíme. Aj keď v šampionátových štatistikách sú pred ňou iné. "Som skôr defenzívny obranca, spoluhráčke, keď je v lepšej šanci, radšej prihrám, ako by som mala vystreliť." Tie dva góly proti Grécku boli skôr výnimkou ako pravidlom. "Kartón piva a krištáľovú vázu, ktoré dostávali najlepšie hráčky zápasu, mi dali asi preto, že som nebola sebecká, a mala som niekoľko gólových prihrávok." Možno aj pre tú nenápadnosť sa jej meno neobjavilo v "All Stars" šampionátu, kde dostala prednosť jej kolegyňa v obrane Michaela Matejová.

Krištáľ putoval domov, medzi zbierku trofejí, pivo sa vypilo na mieste. "Veď sme boli v Plzni, meste piva. A dobré plzenské, prečo nie? Aké by to bolo, keby sme si ho sem-tam nedali. Po každom dobrom výkone sme mali nejaké to pivko povolené." Pravdaže, s mierou, aj keď dobrých výkonov bolo neúrekom.

Zápasy hokejbalových majstrovstiev sveta sa stretli s veľkým diváckym záujmom, veď je to hra blízka hokeju. A naň je český fanúšik labužník. "Najmä na zápasy mužov chodilo dosť ľudí, na finálový duel Česka s Indiou bolo hľadisko takmer plné. I na lepšie zápasy bol plný štadión." Pravda, ženský turnaj bol trochu v ústraní. "Malá hala" neposkytovala divákom najideálnejšie zázemie. "Iba na jednej strane boli asi štyri rady sedadiel, ktoré na našich zápasoch aj tak zväčša zívali prázdnotou. Sem-tam nás však prišli naši muži povzbudiť. Zato my sme chodili na zápasy mužského turnaja veľmi často. Chceli sme vidieť dobrý hokejbal. Mne sa napríklad veľmi páčili Indovia. Aj keď ich reprezentačný tím tvoria väčšinou Indovia žijúci v Kanade. Preto majú hokejbal v krvi, aj keď to bola na majstrovstvách sveta jedna z exotických krajín."

Pre Luciu Petrovičovú to bol prvý štart na svetovom šampionáte v hokejbale. Dlhé roky totiž patrila k oporám ženskej hokejovej reprezentácie. Až kým neprišlo vážne zranenie, ktoré jej skomplikovalo ďalšiu kariéru. "Bolo to vo februári pred dvoma rokmi. Okrem ženskej ligy hrám aj s mužmi amatérsku ligu. V jednom zápase, za jasného stavu 15:0, ma jeden chlapík narazil tak na mantinel, že mi odtrhlo kľúčnu kosť. Bolo to tesne pred svetovým šampionátom v Číne. Prirodzene, nikam som nešla, a spomienkou na Čínu sú iba víza, ktoré mi zostali v pase. Odvtedy, čo som vypadla z reprezentácie, baby na môj úkor žartujú, že náš národiak ide stále hore, veď postúpili na olympijské hry, aj do A-kategórie majstrovstiev sveta..."

Do hokeja sa zamilovala pred šestnástimi rokmi. "Dovtedy som robila zjazdové lyžovanie, dvakrát som bola tretia na majstrovstvách Slovenska. Úspechy som mala najmä v slalome, pretože zjazd a Super-G sa tu vlastne ani nejazdili. Lyžovanie sa však finančne nedalo zvládnuť. Kým väčšie kluby si mohli dovoliť chodiť trénovať na ľadovec, my sme sa dostali do Rakúska na prípravu iba raz, aj to na vlastné náklady. Keď som kvôli tomu s lyžovaním skončila, veľmi som to oplakala."

Náplasťou na boľavú dušu sa stali aspoň vodné lyže. "Odkedy na Jazere postavili vlek, odvtedy som tam bola v lete, aj s ďalšími deťmi, od rána do večera. Dokonca nám vytvorili klub, aby sme mohli štartovať na pretekoch. Mne imponovali najmä skoky. Skoky na lyžiach boli totiž jediným športom, pri ktorom som počas televíznych prenosov dokázala vydržať. Vždy som túžila byť skokankou na lyžiach, ale žiaľ, v tých časoch ženy ešte neskákali. Až teraz, počas majstrovstiev sveta v Liberci, som videla ženské preteky. A nevedela som od televízora oči odtrhnúť."

Na začiatku bola však šachovnica. Od staršej sestry Eleny sa naučila, ako po nej majú behať figúrky. Dotiahla to síce až k titulu žiackej majsterky Slovenska, ale na šachu jej čosi vadilo, že sa pri tých partiách nemohla hýbať. "Rýchlo ma to prestalo baviť, pretože pri šachovnici som nedokázala obsedieť."

Pohybu si užila na ľade. "Nemala som síce ani korčule, a tie ženské, sestrine ma aj tak tlačili, lebo boli príliš úzke. Navyše, hanbila som sa ich obuť, kvôli tomu škaredému opätku. Jedného dňa som sa však rozhodla, že budem hrať hokej. Aj keď som nevedela korčuľovať, bola som presvedčená, že to zvládnem." Tréner ju šupol do obrany, aj keď sa zdráhala. "Nikdy som nechcela byť v obrane, ale uvedomila som si, že tak sa dá ľahšie dostať do zostavy. Najprv som bola z toho nešťastná, lebo som chcela dávať góly, ale potom som si našla útechu v tom, že môžem súperke prekaziť radosť, že môžem tým gólom aspoň zabraňovať."

Postupne sa vypracovala na špičkovú "zadáčku", bez ktorej si reprezentační tréneri nevedeli predstaviť zostavu. V jej rodných Košiciach však ženský hokej nemal životný priestor. "A tak som putovala po rôznych kluboch. Hrávala som aj v Prešove, Poprade, Spišskej Novej Vsi, Martine... Každý rok niekde inde."

Po nešťastnom zranení nevie, či sa do hokejovej reprezentácie ešte niekedy vráti. "Pochybujem, pretože ma čaká ešte jedna operácia, aby som bola stopercentne v poriadku, ešte mi tam majú dať nejaké šrúbky. Ale ja to stále odkladám, na operáciu sa mi nechce ísť, pretože potom by ma čakala polročná rehabilitácia." A ona odmieta zabiť pol roka nečinnosťou. Poranená ruka jej nebráni v tom, aby sa prihlásila na preteky na kolieskových korčuliach, či vytiahla bicykel a vybrala sa na horskú cyklotúru. A popri tom si občas zahrá aj squash alebo tenis.

Hokejbal je pre ňu spríjemnením letnej prípravy. A momentálne ho berie vážnejšie ako ľadový hokej. "Aj keď naň určite ešte nie som stará. Veď keď som videla na majstrovstvách sveta v Plzni tie Američanky, zdali sa mi oveľa staršie ako ja. Schválne som si pozrela ich súpisku, a naozaj ich vekový priemer bol štyridsať rokov. No do hokejovej reprezentácie ma už asi nezoberú, ani na tú olympiádu sa zrejme nedostanem, tak nech tam budú mladšie, perspektívnejšie hráčky."

Plány má už s iným športom. Aj ten je však blízky hokeju. "Chcela by som dostať ženský tím v in line hokeji na majstrovstvá sveta. Muži tuším vypadli z A-kategórie, a ženské družstvo zatiaľ neexistuje. Mali by v ňom byť väčšinou dievčatá, ktoré hrajú hokej alebo hokejbal. Už sme robili medzi nimi prieskum, zisťovali sme, ktorá z nich by bola ochotná skúsiť si aj in line hokej. Nie je to totiž až také jednoduché ako v klasickom hokeji, na kolieskových korčuliach je problém zastaviť. Všetko je zatiaľ v štádiu príprav, ale ja verím, že ženskú reprezentáciu v in line hokeji postavíme. A pôjdem s ňou aj na majstrovstvá sveta."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári