že by to nebolo ľahké a kvalitu života by to markantne znížilo. Košičan Jakub Boldižár však tvrdí, že aj život ťažko telesne postihnutého človeka môže mať svoju kvalitu, chuť a korenie. On sa narodil so sériou diagnóz, ktoré ho obmedzujú nielen pri pohybe, ale aj základných ľudských potrebách. Napriek tomu nestratil chuť do života, má svoje sny i plány. A dokonca aj priateľku...

"Nikdy som si nepripadal iný. Stále som bral môj stav taký, aký je a nejako vážnejšie sa nad ním nezamýšľal," hovorí 19-ročný Jakub. Narodil sa v Košiciach, no v rodičovskom byte na Sídlisku KVP nikdy nebýval. Z pôrodnice ho totiž preniesli priamo do dojčenského ústavu a následne do špecializovaného zariadenia pre postihnutých ľudí vo Vyšnom Opátskom. Diagnóz, ktoré mu lekári určili hneď po jeho príchode na svet, je požehnane. "Ani by som všetky podrobne popísať nevedel. To by som sa musel pozrieť do papierov, čo nerobím. Zrejme najvážnejšími problémami však bude rázštep chrbtice, ventil v hlave či necitlivosť v chodidlách." Najväčšiu oštaru má práve s nohami. "Neviem nimi hýbať ako iní ľudia. Necítim si chodidlá, viem hýbať len pätou. S barlami by som sa ako-tak dokázal pohybovať, no väčšinu času som radšej na vozíku. Je to totiž pohodlnejšie."

Ďalšou vecou, na ktorú nie je pyšný, no berie ju takú, aká je, je to, že musí aj vo svojom veku nosiť plienky. "Nefunguje mi to tak, ako by malo. Zdraví ľudia vedia potrebu zadržať. Čiastočne to dokážem aj ja, no nie tak dlho. Plienku potrebujem najmä ak idem na prechádzku do väčšej diaľky. Keď som v zariadení, kde bývam, chodím pravidelne na cievkovanie." Tento problém spôsobujú jeho obličky. Pred niekoľkými rokmi sa mu naskytla možnosť liečby, no nevyužil ju. "Mohol som podstúpiť chirurgický zákrok, no existovalo riziko, že ostanem celý ochrnutý. Možnosť operovať tu je aj dnes. Musel by som to však hradiť zo svojich peňazí. Dávať peniaze za to, že sa mi možno ešte zhorší stav, určite nebudem. Som rád, že som aspoň v takom stave v akom som."

Jakub sa narodil ako druhý syn. Jeho starší brat je zdravý. Nad tým, aké by bolo vyrastať v riadnom domácom prostredí a s rodinou, nepremýšľal. V špeciálnom zariadení je od svojich troch rokov. "Nevnímal som to tak, že ma niekam odložili alebo podobne. Mne tu bolo a je dobre. Rodičom som to nikdy nezazlieval. Možno aj to raz príde, no doteraz som to nikdy nepociťoval ako nejakú krivdu."

Základné vzdelanie absolvoval v budove zariadenia, kde býva. "Je tu základná aj stredná škola. Vyhovovalo mi to. Veď kvôli bariéram som ani nemal na výber. Podobná škola existuje aj v Bratislave. Bol som sa tam pozrieť, no povedal som si, že ostanem radšej doma." Stredná škola ponúka študentom s hendikepom dva druhy vzdelania - obchodnú akadémiu a odborné učilište, kde sa môžu vyučiť za remenárov. "Vybral som si to druhé. Mám rád školu, kde je teória spojená s praxou. Okrem toho nemám rád matematiku, na ktorú sa v obchodnej akadémii kladie dôraz," hovorí s úsmevom. Páči sa mu, že si sám dokáže vyrobiť opasky či iné kožené predmety. Jednou zo svojich kožených tašiek sa pochválil aj nám.

To, že je kvôli svojmu telesnému hendikepu ukrátený o možnosť študovať na dobrej škole, by netvrdil. "Bol som sa niekoľkokrát na rôznych akciách pozrieť aj do škôl pre zdravé deti. Jediný rozdiel je podľa mňa v rýchlosti, akou sa preberá učivo. U nás je to o čosi pomalšie. Iné odlišnosti však veľmi nevidím." Jakuba nemrzí ani to, že prišiel o klasické detstvo, aké poznali jeho zdraví rovesníci. "Som ten typ, ktorý veci neprežíva vážne. Stále som svoj stav bral taký, aký bol. Nielen teraz, ale aj v detstve." Necíti sa ani ochudobnený o kamarátov. V zariadení ich má kopu. "Nemám však len postihnutých kamarátov. Mnohí sú zdraví. Spoznal som ich najmä na výletoch. S niektorými sa stretávam dodnes."

Rodičia na Jakuba neho nezanevreli. Ich starostlivosť sa neskončila tým, že ho priniesli do špeciálneho zariadenia. "Určite nemôžem tvrdiť, že sú zlí a na mňa kašlú. Keď som bol malý, stále ma navštevovali. Dnes to už nie je také časté, ale je to normálne, keďže som už dospelý, mám invalidný dôchodok a dokážem sa o seba postarať aj sám." Rovnaké je to s jeho bratom. Navštevujú sa už len sporadicky. "Máme svoje vlastné životy. Ak niečo potrebujem, ozvem sa im a bez problémov mi pomôžu. Naše vzťahy fungujú, ako majú." Trápi ho len to, že do ich rodinného domčeka zavíta len málokedy.

Keď bol Jakub menší, z úst rovesníkov si vypočul aj nejaké to posmešné slovíčko. "Stále som to však bral s rezervou. Dnes už chápem, že to boli len deti a nevedeli sa správať. Je to normálne. Včera sa mi napríklad stalo, že na mňa ukazovalo maličké dieťa a vykrikovalo pri tom na mamu: ´Aha! Ten ujo nemá nohy!´. Nohy pritom mám, len ich nevidelo. Nechcelo sa mi tým zaoberať." Horšie však je, keď si z Jakubovho stavu robia posmech dospelí ľudia. "Aj takí sa nájdu. Nedávno sa mi posmievala partia opitých mladíkov. Beriem to však tak, že boli opití a za triezveho stavu by sa asi správali inak." Nevychovanosť niektorých ľudí ho teda nedokáže vykoľajiť. "Keď chodievam po meste, stále si poviem, že na tom nie som až tak zle. Stretajúc spoluobčanov, z ktorých nejeden fetuje či pije, viem, že som na tom lepšie."

Spoločnosť sa však podľa Jakuba zlepšuje. Ľudí s hendikepom vníma lepšie ako kedysi. "Sú rôzne kluby vozičkárov, so zdravými ľuďmi sa stretávame na rôznych akciách. V televízii je kopa programov, venujúcich pozornosť tejto tematike. Ľudia už o nás jednoducho vedia viac." Bariéra medzi bežnými a postihnutými ľuďmi však stále nie je úplne zborená. "Niekedy cítim, že ma berú s rezervou. Správajú sa ku mne slušne, zdvorilo, no viem, že so mnou nechcú nič mať."

Stáva sa aj to, že ho zdraví ľudia vyhľadávajú, či obdivujú. "Nedávno som bol v meste na prechádzku. Spravil som fintu, ktorú ma naučil kamarát - postavil som sa na vozíku na zadné kolesá. Neďaleko sedeli staršie ženy a začali jedna druhej hovoriť niečo ako: ´Aha, pozrite sa, čo ten človek dokáže...´." To Jakuba motivovalo k ešte väčšiemu predvádzaniu a začal sa okolo nich premávať "na zadných". "Páčilo sa im to a pýtali sa ma, ako to dokážem. Odpovedal som len: ´Treba byť na vozíku a vedieť to´," spomína Jakub, ako frajeroval.

Niečo podobné zažil s malými deťmi. Na jednej akcii ho obkolesili a obdivovali jeho vozík. "Neústupčivo ma prosili, či si ho nemôžu vyskúšať. Presadol som si vedľa k známemu a rozprával sa s ním, zatiaľ čo okolo mňa premávali decká na mojom vozíku." Mali z toho ohromnú radosť, pre ne to bola veľká zábava. "Musel som im prízvukovať, aby boli len pri mne. Bál som sa, že ho poškodia. Na to, že mám na vozíčku brzdu, totiž niektoré z detí prišli až o čosi neskôr..."

S vozíčkom sa teda Jakub dokáže aj zabávať. Stále však tvorí najväčšiu bariéru medzi ním a okolitým svetom. "Najhoršie je to cestovanie autobusmi. Sám do nich nedokážem nastúpiť. Našťastie, mám kamaráta, ktorý je zatiaľ stále ochotný pomôcť mi s tým. Vždy, keď idem do mesta, musím ho zavolať. Správne by mi s nastupovaním mali pomáhať autobusári, no máloktorý to dodržiava."
Nedávno však zo strany vodičov pocítil miernu protekciu. "Na Námestí osloboditeľov bola autonehoda. Sedeli sme v električke, vodič odmietol ísť ďalej. Cestujúcim oznámil, nech vystúpia, lebo sa kvôli časovému sklzu rovno otočí a pôjde celú trať odznova. Mne jedinému dovolil v električke ostať a po odstránení nehody ma zaviezol na najbližšiu zastávku."

Napriek občasným problémom s nastupovaním však Jakub cestuje rád. "Cestujem totiž zadarmo," hovorí so smiechom. Pokračuje však, že na väčšie vzdialenosti je to už kvôli jeho zdravotným ťažkostiam problém. Preto nemá svoju vysnenú krajinu, ktorú by chcel navštíviť. "Rozmýšľal som nad tým, no je to nereálne. Stálo by ma to príliš veľa. Musel by som si totiž pripraviť špeciálnu cestu. More ma zas neláka kvôli mojím problémom s obličkami." Musí totiž nosiť plienku. "Existuje jedna špeciálna utesnená, s ktorou môžu do mora aj ľudia s mojim problémom. Jeden známy ju raz použil. Nie je to však ľahké. Musel ju objednať až z Holandska. Bolo by s tým veľa problémov."


Od septembra čaká Jakuba posledný maturitný ročník na strednej škole. "Ďalej som uvažoval o tom, že by som si spravil nadstavbu na špeciálnu strednú školu v Žiline. Bol by to však kvôli cestovaniu problém. Na internáte by som mohol byť len cez týždeň a pravidelný odvoz do Košíc by bolo ťažké zohnať. Brat študuje na vysokej škole, rodičia pracujú." Rozhodol sa teda pre reálnejší plán. "Asi dva roky by som chcel ostať v tomto zariadení. Potom by som si našiel nejakú prácu a vybavil si sociálny byt. O práci som počul, jeden známy mi nedávno sľuboval niečo v istom obchodnom centre. Problém však bude najmä s tým sociálnym bytom. Sú na neho veľké rady čakateľov."

Jakub sa teda chce postaviť "na vlastné nohy". Nie je ten typ, ktorého by bavilo žiť len z invalidného dôchodku. Chuť do života mu nechýba. Má aj svoje sny. "Najradšej by som pracoval s počítačmi. Tie ma bavia najviac. Potreboval by som si však spraviť zopár certifikátov, ktoré sú veľmi drahé." Počítačová záľuba mu zaberá aj väčšinu jeho voľného času. "Okrem toho rád chodím do mesta. Bol som aj v divadle, kine či na hokeji. Množstvo mojich aktivít, keď som doma, sa však spája aj s klasickými starosťami, rovnakými aké majú zdraví ľudia. Musím sa starať o domácnosť, upratovať si."

Na záver nám Jakub prezradil aj jednu perličku. Po menšej pauze sa vrátil k svojej partnerke. "Sme spolu, ak nerátam dve pauzy, už dva roky. Je z Vranova nad Topľou a býva v rovnakom zariadení ako ja. Navyše má aj rovnaké zdravotné problémy." Boli spolu aj na klasickom rande v meste, väčšinu času však trávia v zariadení. Ak je teda človek hendikepovaný, nemusí to znamenať, že sa musí automaticky vzdať aj svojho citového života. Veď ako hovorí Jakub: "Sme úplne normálni. Jediný rozdiel medzi nami a zdravými ľuďmi je len ten vozíček..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári