No niekedy tá námaha stojí za to. Keď sa niektorý z jeho zverencov prebojuje na majstrovstvá sveta, Európy, alebo aspoň univerziádu. Že tam tohto roku dostal prsiarku Zuzanu Mimovičovú, považuje za jeden zo svojich trénerských vrcholov.

Juraj Skála mal k vode veľmi blízko. Doslova, pretože s rodičmi býval na Rooseveltovej ulici, odkiaľ bolo na starú "čeháčku" čo by kameňom dohodil. "Odmalička ma to tam ťahalo." Nevybral si však vodné pólo, ktoré malo v Košiciach vynikajúce zázemie, ale učarovalo mu monotónne plávanie. "Skôr som inklinoval k individuálnym športom ako kolektívnym. Mal som vari sedem či osem rokov, keď sa ma ujal pán Kontratovič, ktorý sa poznal s mojím otcom. Bol trénerom a zaoberal sa aj výučbou plávania a on mi odporučil tento šport, aj ma naučil plávať."

Neskôr prešiel k trénerovi Téglássimu, potom ku Kerestešovi, ktorý si ho vybral do družstva. "On mal najsilnejšiu skupinu plavcov. Bol v nej napríklad reprezentant Atilla Tőczik či vynikajúci krauliari Peter Tkáč a Milan Hrouda. Tkáč bol aj vo výbere na olympijské hry v Mníchove, ale, žiaľ, nedostal sa tam, pretože pred olympiádou zomrel na leukémiu. Milan Hrouda bol zas prvý krauliar v Československu, ktorý sa na 100 metrov voľným spôsobom dostal pod 55 i 54 sekúnd. Aj jemu olympiáda v Mníchove ušla, pretože tesne pred ňou dostal nejakú virózu. Hrouda s Tőczikom tvorili známu plaveckú dvojicu. Až kým Tőczik neemigroval. Odvtedy sa naňho v plaveckých análoch zabúdalo... Bol to však naozaj špičkový reprezentant, polohovkár."

Boli to zlaté časy košického plávania. "V krytej dvadsaťpäťke, ktorú otvorili v roku 1961, sa tiesnilo sto až stodvadsať plavcov od žiakov po dospelých. Stále boli problémy s miestom, s priestorom na tréning. Ale trénovalo sa dvakrát denne. Od šiestej, niekedy aj o pol šiestej ráno. Ale tak je vlastne až dodnes. A to je jeden z mínusov, ktoré odrádzajú mládež."

Juraj Skála bol priemerný plavec. "Nikdy som nepatril medzi nejakú špičku. Ešte v dorasteneckej kategórii sa mi celkom darilo aj na slovenskej úrovni. Ako policajný oddiel sme mávali aj majstrovstvá vnútra a
sem-tam mi odtiaľ zacinkala nejaká medaila." Možno aj neuskutočnené ambície rozhodli o tom, že sa dal na trénerskú dráhu. "Mal som osemnásť rokov, keď som skončil s plávaním. V roku 1967 som nastúpil na vysokú školu."

Na vodu na nejaký čas trošku zanevrel. "Viete, človek mal už plné zuby tých tréningov, snažil som sa na tú drinu zabudnúť, takže som si dal pauzu." K plávaniu sa vrátil o desať rokov. "Po rokoch som sa stretol s pánom Laskovským, vtedajším trénerom v Červenej hviezde. On ma navnadil na to, že by som to mohol s trénerstvom skúsiť. V tom čase sa už uvažovalo aj o zriadení športového gymnázia." Črtala sa šanca, že by sa tam mohol uplatniť.

V roku 1989 ukončil diaľkové štúdium trénera prvej triedy v Bratislave. "Tri roky predtým v Košiciach otvorili krytú päťdesiatku. Historické skúsenosti dokazujú, že vždy, keď sa otvorilo niečo nové, nový bazén, úroveň plávania prudko stúpla. To obdobie bolo pre košické plávanie naozaj veľmi dobré. Pán Laskovský bol mojím trénerským učiteľom, akýmsi vzorom. Aj keď v roku 1983 zomrel, mal napríklad vybudované výborné kontakty s maďarskými trénermi, z ktorých sme potom profitovali my aj naši zverenci."

Trénerov i plavcov bolo neúrekom. "V škole nás bolo vari osem či desať a každý mal svoju tréningovú skupinu. Nedá sa povedať, že by sme mali pretlak pretekárov, ale v začiatkoch bolo v škole aj sedemdesiat plavcov, čo sa s dneškom nedá porovnať." Najmä však ich kvalitatívna úroveň, akú vtedy predstavovali jeho zverenkyne Zuzana Kupčíková či Ivana Kernáčová. Prvá bola znakárka, druhá prsiarka. Ako jej tréner. "Niekto tvrdí, že prsia sú najľahší plavecký štýl. Ja tvrdím opak, čo sa techniky týka, prsia patria medzi najnáročnejšie disciplíny."

Juraj Skála najradšej spomína na "deblové" obdobie s trénerskou kolegyňou Denisou Pollákovou. "Bola s ňou veľmi príjemná spolupráca. Ale aj s Júliusom Samuelisom, s ktorým to ťaháme prakticky dodnes. Aj keď už oficiálne nie je mojím trénerským partnerom, stále napríklad riešime spolu prípravu, vždy, keď treba na tréningu zaskočiť, je ochotný pomôcť."

Bolo to obdobie, keď na juniorskej úrovni slávila úspechy Radka Kandráčová, Peter Novysedlák, Miriam Takáčová či Michal Parnahaj. Ten dokonca štartoval na seniorských majstrovstvách Európy v krátkom bazéne v Antverpách. Každý z nich sa však vytratil z bazéna v pomerne mladom veku. "Žiaľbohu. Chýbalo im to, čo im terajší systém nedokázal zabezpečiť. Keď chceli ísť študovať na vysokú školu, potrebovali nejaké financie, a štúdium s vrcholovým športom nebolo možné zladiť. Je smutné, že u nás absentuje univerzitný systém športu, tak ako je trebárs v Amerike."

Aj to ostrieľaného trénera odrádzalo, aby pokračoval v ďalšej kariére. "Poviem úprimne, mal som v úmysle skončiť. Nebyť toho, že sa situácia tento rok tak zvráti, že Zuzka Mimovičová výkonnostne tak poskočí, asi by som tak aj urobil. Mal som totiž trošku iný názor na celé fungovanie košického plávania. Chýbala mi väčšia koncentrácia na tú vážnu prácu, nielen u plavcov, ale aj u trénerov. Moje rozhodnutie naozaj ovplyvnila Zuzka."

Aj preňho boli jej seniorské národné rekordy na Veľkej cene Slovenska v bratislavskom bazéne malým šokom. "V júni ich ešte trochu prikrášlila. Mohla aj skôr, nebyť toho, že ju na Orka Cupe diskvalifikovali pri obrátke. V prsiarskych disciplínach sa totiž vyžaduje súčasný dotyk oboch rúk a u nás to berú rozhodcovia oveľa úzkoprsejšie ako v zahraničí. Ale samozrejme, že na tom pracujeme."

Ich vzťah je veľmi dobrý. "Pravda, sú chvíle, keď na ňu musím byť trošku prísnejší. Zuzka je totiž dosť impulzívna. Vidieť, že plávanie je jej srdcovou záležitosťou, v čom sa odzrkadľujú aj jej reakcie, plač, hnev. Ale musím povedať, že medzi nami panujú korektné vzťahy. Vážim si na nej najmä to, že je naozaj ochotná pre plávanie urobiť všetko. Ani neviem, po koľkých rokoch máme v Košiciach takú dobrú plavkyňu. A chcel by som dosiahnuť, aby sme ich mali ešte viac. V skupine už zopár takých máme. Vlani v auguste, na začiatku prípravného obdobia, sme si vytýčili tri ciele - s Mimovičovou sa dostať na univerziádu, so Stanom Szabom na juniorské majstrovstvá Európy a so Zuzkou Tencerovou na EYOF v Tampere. Iba jedno sa nám nepodarilo, limit nesplnil Szabo. Ale chýbalo mu veľmi málo. V decembri ho však operovali, čo sa trochu podpísalo pod jeho výkonnosť."

Juraj Skála si dosť sľubuje aj od Róberta Nalevanka, ktorý sa vrátil zo štúdií v Kanade. "Prišiel až po majstrovstvách republiky, takže sa na pretekoch ešte neukázal, ale má predpoklad výkonnostného rastu. Prirodzene, nie je to len toto kvarteto, aj v tréningovej skupine Ivana Šuleka sú šikovní plavci, ako Farkašová či Vovčko."

Škoda len, že to nadšenie trvá len po istú vekovú hranicu. Uchytiť sa medzi seniormi je pre košických plavcov stále veľký problém. Aj preto má Juraj Skála osobnú skúsenosť iba s juniorskými šampionátmi. "Bol som so svojimi zverencami v Linzi i Budapešti. Ale najkrajšie spomienky mám predsa len na seniorský európsky šampionát, kde sa pred troma rokmi prebojovala Zuzka Mimovičová. Aj keď sme do Maďarska s kolegom Samuelisom museli cestovať za vlastné. Naša plavecká federácia nám vybavila iba akreditáciu, takže sme nemuseli platiť aspoň vstupné. Aj tak sme si ten šampionát vedeli dokonale vychutnať."

Nevynechali žiadnu plaveckú disciplínu, ba zažili aj neuveriteľnú búrku, ktorá paralyzovala nielen celý informačný systém šampionátu, ale aj vysielanie televízie. "Kvôli tej búrke sme takmer nestihli vlak, ktorým sme dochádzali do šesťdesiat kilometrov vzdialeného rekreačného strediska. Samozrejme, boli sme sa pozrieť aj na skoky do vody či synchronizované plávanie. To už ožilo aj v Košiciach, a robí ho aj jedna naša bývalá zverenkyňa, Janka Pisančinová, dcéra populárneho Andera z Košíc. Veľmi im fandíme..."

Nedávna univerziáda v Belehrade bola plná podnetov. Pre Juraja Skálu, aj jeho zverenkyňu Mimovičovú. "Ona veľmi rada pozoruje všetko, čo sa deje okolo bazéna. Spolu sme napríklad sledovali prípravu japonských plavcov. Upútala nás trebárs ich boxerská rozcvička. Každý meraný úsek na tréningu bol zaznamenávaný kamerou a vyhodnocovaný. Obrovský dôraz kládli najmä na techniku, čo bol pre nás taký príklad, ako to robiť, pretože tu sa to dosť zanedbáva. Videli sme jedného ich znakára, čo bola učebnicová ukážka plaveckej techniky."

Plavecké súťaže letnej univerziády mali vysokú úroveň. "Myslím, že zo všetkých športov asi najvyššiu. Aj keď tam tesne pred majstrovstvami sveta nebolo zo špičky všetko, niektorí pretekári to brali ako dobrú príležitosť otestovať svoju výkonnosť pred Rímom."

A tam je predpoklad, že opäť budú padať rekordy. Veľa sa hovorí o tom, že ich majú na svedomí najmä plavky. Svetové firmy sa v alchýmii, akou ich privádzajú na svet, doslova predháňajú. "Prirodzene, plavky majú vplyv na rekordy, ale niekedy sa to až zbytočne zveličuje. FINA však už určila nejaké mantinely, medzi ktorými by sa výrobcovia mali pohybovať, z akej hrúbky môže byť materiál."

Aj tie najmodernejšie plavky majú však svoje muchy, ktoré treba ešte vychytať. "Napríklad Rakúšanovi Roganovi praskli v priebehu finále, zásluhou čoho skončil až štvrtý. Alebo Slovinke Izakovičovej sa rozišiel zips na chrbte. Maďarovi Takácsovi zas praskli plavky v rozkroku, a keď si zobral pod ne pred štartom druhé plavky, aby tú dieru zakryli, rozhodcovia ho diskvalifikovali, pretože plavec nemôže mať na sebe dve vrstvy." S plaveckou módou kráča aj Zuzka Mimovičová. "Aj keď na tie najmodernejšie, ´žakedy´, ktoré sú až po členky, ešte nemá. V Belehrade plávala v plavkách, čo sú aspoň po kolená, objednala si ich zo zahraničia."

So Zuzkou má Juraj Skála opäť väčšiu chuť do roboty. "Chcel by som, aby tu raz fungoval taký systém, ktorý by mohol produkovať takých plavcov, ako je ona. Aby po skončení strednej školy tu pretekári mohli zostať, aby boli tak zabezpečení, že nemusia ísť inde. Mám už také kontakty v Maďarsku i Česku, aby sme spoluprácou s tými krajinami mohli posunúť naše plávanie na vyššiu úroveň."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári