K takým končinám patrí aj exotický Karibik. Cvičiteľka Zora Ochodnická tam strávila pár nádherných, nezabudnuteľných dní. "Prihlásila som sa na študijný pobyt na lodi, v ktorom bola zahrnutá oblasť marketingu i rôzne komunikačné záležitosti. Bola to nevšedná príležitosť dostať sa tak ďaleko za relatívne malý peniaz. Pobyt na lodi i štúdium boli lacné, najväčšou položkou bola letenka. Som taký typ človeka, ktorý musí mať aktívnu dovolenku, získať aj nejaké poznatky o tej-ktorej krajine, niečo si naštudovať."

Rozhodla sa pre tú cestu, aj keď má panický strach z lietania. "Pre mňa je to doslova utrpenie, lietanie mi zoberie sto rokov zo života. Aj keď musím povedať, že do Karibiku sme leteli pohodlne, obrovským dvojposchodovým airbusom. V živote som také veľké lietadlo nevidela." Strach bol ešte väčší, keď sa okrídlený kolos ocitol v turbulencii. "V tej chvíli sa mi zastavilo srdce." Mrákoty na ňu opäť prišli nad Curacaom. Nenápadné miestne letisko bolo cieľovou stanicou pre dobre vycvičenú posádku. "Aj tak som mala pocit, že pilot na tú pristávaciu plochu nemôže trafiť."

Oveľa bezpečnejšie sa cítila po nalodení na študijnú loď s poetickým názvom Freewind, ktorá na nich čakala v prístave. "Lietadlo ma desí, ale s loďou nemám žiaden problém. Z auta viem vyskočiť, lebo dopadnem na zem, aj z lode, lebo k brehu môžem doplávať, ale načo by som skákala z lietadla? Človek predsa lietať nevie..." Na lodi sa ocitla v pestrej medzinárodnej spoločnosti. "Išla som tam s malou skupinkou Slovákov, ale našu spoločnosť tvorili ľudia z rôznych končín sveta, boli tam Gréci, Juhoafričania, Taliani, Švédi, Holanďania, ba aj Kórejčania a Číňania."

Z robustného Freewindu zostala celá paf. "Na tej lodi ma zaujali dve veci - bezpečnosť a dôvera. Hneď na začiatku sme mali školenie, ako postupovať v prípade, keby bol vyhlásený alarm, ako si navliecť záchranné vesty, akým smerom sa pohybovať, aby sme sa dostali k záchranným člnom. Kvôli tomu sme podstúpili prehliadku celej lode. Ale uistili nás, že ešte nikdy nemala žiadnu nehodu. Cítila som sa tam veľmi bezpečne, pretože kvalitná, výborne školená posádka na mňa urobila veľký dojem."

Najväčšie prekvapenie čakalo na pasažierov na kapitánskom mostíku. Ohromná loď i bezpečnosť cestujúcich a posádky boli totiž v rukách ženy. Kapitánkou bola vyše päťdesiatročná Američanka. "Tá žena vyzerala úžasne, bola vo fantastickej kondícii, vyžarovala z nej rozvaha, pokoj, bezpečie."

Na palube luxusnej lode sa cestujúci cítili nielen pohodlne, ale aj maximálne bezpečne. "Dôvera, to bol ďalší faktor, ktorý ma tam zaujal. Na tej lodi sa nikdy nič nezamkýnalo. Keď ste niekde nechali peniaze alebo peňaženku, na druhý deň ste ich tam našli. Nezamkýnala sa dokonca ani kasa v bare. Keď vám v noci napadlo ísť si kúpiť niečo pod zub, nebolo tam ani živej duše. Každý mal čipovú kartu, na ktorú ste mohli nakupovať, a bolo len na vás, či ju priložíte k automatu, ktorý vám to z karty odpočíta, alebo nie. Raz v noci sme s kamarátkou dostali chuť na nejaké sušienky a pitie, a keď som chcela takým spôsobom v ľudoprázdnom bare zaplatiť, z karty mi ani na tretí pokus nechcelo odrátať tú sumu." Skúšala to dovtedy, kým sa jej to nepodarilo. Svedomie jej nedovolilo odísť bez zaplatenia.

Každý deň o deviatej ráno sa "školáci" schádzali v študijnej miestnosti. "Tam boli prednášky, pohovory, tam sme študovali. Od rána dlho do noci. Keď sme v prvý deň skončili o pol jedenástej večer, pýtala som sa sama seba, či si tam okrem štúdia aj niečo užijem." Stihla toho neúrekom. "Dokázala som totiž dobre naložiť s voľným časom. Vstávali sme už o šiestej ráno a vždy sme sa z kotviacej lode najprv vybrali na pláž. Prirodzene, museli sme mať priepustky, aby o nás vedeli, kde sa budeme pohybovať. Kontrolovali nás prakticky celých dvadsaťštyri hodín. Aby sa nám nič nestalo. No bezpečnejšie miesto, ako boli tie Karibské ostrovy, som ešte nevidela."

Spočiatku sa im dve hodiny na pláži málili, ale pod horúcim slnkom, ktoré už od rána premieňalo piesok na žeravé uhlíky, sa viac nedalo vydržať. "Vždy presviedčam ľudí, že prvý deň stačí byť na pláži hodinku, že opaľovať sa treba postupne, a sama som tam doslova zhorela za pätnásť minút," smeje sa Zora. "Také bolo to slnko silné."

Neuveriteľným zážitkom bolo potápanie v priezračných vodách Karibiku. "Číre more, to preň ani nie je správny výraz, voda bola priezračná ako sklo. Nikdy sa nepotápam do veľkej hĺbky, ale tam som prvý raz prekonala strach. Či sa zadusím, alebo nie, tú podmorskú faunu musím vidieť. Nikde inde som nemala k tým čudesným rybám tak blízko ako tam. Videla som murény i raje, ktoré boli veľmi pokojné, takmer som sa ich mohla dotknúť, pretože sú na to zvyknuté. Nechodia tam totiž haldy turistov, pred ktorými by sa mali ukrývať. Videla som žlté, modré i červené ryby, ryby s veľkými modrými očami i veľkými zubmi, boli presne také, ako v tom kreslenom filme o Nemovi."

Po plážových dobrodružstvách škŕkalo výletníkom v žalúdku prázdnotou. Tých, ktorí nelenili a boli hore s východom slnka i tých, ktorí radšej dali prednosť pohodlnej posteli pred akoukoľvek pohybovou aktivitou, čakali vari päťmetrové stoly, na ktorých bolo jedla i pitia, čo sa hrdlu i žalúdku ráči. "Počnúc jahodami, melónmi či kadejakým exotickým ovocím až po špeciálne pripravované zákusky. Všetky jedlá boli na loď dovážané, všetko bolo čerstvé. Počas obeda či večere sme sedávali pri stole piati a obskakovali nás štyria čašníci. Jeden bol na pitie, ďalší na predjedlo, hlavné jedlo, iný zas na odnášanie tanierov."

Obedňajšie prestávky Zora rada trávila v "Sky lounge", akejsi nebeskej terase. "Kde bolo všetko biele, stoly, sedačky, ba ešte aj klavír. Vždy tam bolo nejaké občerstvenie. Kam sme len prišli, okamžite sa u nás pristavil niekto z obsluhujúceho personálu s otázkou čo si želáme alebo ako nám môže pomôcť."

Po náročnom dni čakala, že večer padne do postele únavou. Ale opak bol pravdou. S východom mesiačika ožila. "O jedenástej sa iba začínala zábava. Dlho do noci sa na lodi spievalo, tancovalo. Ja som si užila najmä s Grékmi, lebo aj priateľa mám z Cypru. Ba najlepšie som zvládla aj ten ich divoký tanec ´buzuki´, ktorý sa tancuje v kruhu až dovtedy, kým všetci neodpadnú, a zostane iba víťaz. Dokázala som umoriť aj toho Gréka s Grékyňou, ktorí so mnou vydržali takmer do konca. Asi je to mojou dobrou kondičkou..."

Uchvátili ju aj ľudia odveky žijúci na ostrovoch Curacao, Aruba či Bonaire, kde sa pristavili. "Žijú z turistiky, z predaja suvenírov, ktoré celý deň vyrábajú. Mám tiež umeleckú školu, takže som s nimi akosi cítila, a čosi pri nich som aj utratila. Musela som sa s jednou domorodkyňou aj vyfotiť, na pamiatku, pretože takú jemnú pokožku, akú mala tá žena, som jakživ nevidela. Ani jediný záhyb, skrátka bábika. Bola veľmi pekná. Ale hanbila sa, a dlho som ju musela prehovárať na spoločnú fotografiu. Tvrdila mi, že nie ona je pekná, ale ja som krásna, že sa mám odfotiť sama."

Medzi domorodcami sa Zora cítila bezpečne, aj keď okolo Karibských ostrovov plávajú kadejaké chýry. "Neviem, ako je na Jamajke či Portoriku, ale na tých ostrovoch, kde sme sa vylodili, nebolo o žiadnej kriminalite ani chýru, ani slychu. Nevidela som žiadnych nadrogovaných alebo opitých ľudí. Alkohol dokonca nebol k dispozícii ani na našej lodi. Podávali sa iba nealkoholické nápoje a káva."

Farebná škála, akou miestni obyvatelia skrášľujú svoje domovy, bola neuveriteľne pestrá. "Nielen tá farebnosť budov ma upútala, ale aj ich nízkosť. Budova s troma poschodiami bola naozaj zriedkavosťou. Zrejme je to z bezpečnostných dôvodov pred prírodnými živlami."

Aj keď náplňou desaťdňového pobytu v karibských vodách bolo najmä štúdium, nechýbali ani ponuky na rôzne atrakcie. Keď sa Zora dozvedela, že v Curacau je delfinárium, zaumienila si, že odtiaľ bez jeho návštevy neodíde. "Vždy bolo mojím snom, že sa raz dotknem delfína. Preto som poprosila jednu ženu z personálu, ktorý sa o nás staral, či to nemôže nejako zariadiť. Povedala mi, že tam zavolá."

Vrátila sa s tým, že ju musí sklamať, ale že tam majú taký nápor turistov, že je vypredané až do konca týždňa. "Pomyslela som si - som iba pár metrov od delfína, po ktorom som toľko túžila, a nedotknem sa ho? Chytila som sa toho, čo mi tá žena povedala - ak ste schopnejšia ako ja, možno si to dokážete zariadiť..."

Tak to skúsila na vlastnú päsť. "Pustila som sa do jedného z ľudí, ktorí mali na starosti turistov, či by sa predsa jedno miestečko pre mňa medzi nimi nenašlo. Slušne odmietol s tým, že si veľmi vážia, že som u nich, že mám záujem o návštevu ich delfinária, ale bude to možné najskôr o týždeň. Darmo som vysvetľovala, že ráno odchádzame preč a nikdy viac takú príležitosť možno už nebudem mať."

Tvárila sa ako dieťa, ktorému odmietajú kúpiť zmrzlinu, čím si vydobyla, že za ňou prišiel vedúci delfinária. "Ten zredukoval tú možnosť na tri dni, že sa potom môžem prísť opýtať. Vy mi asi nerozumiete, vravím, mám na to iba tento deň. Sme posledný deň v Curacau, takže to delfinárium musím vidieť dnes. Nebolo mi to nič platné, ale vytrvalo som pred jeho bránou postávala ďalej. Napokon ten zamestnanec prišiel ku mne, že je tu predsa nejaká možnosť, že by som sa mohla dostať do jednej nemeckej skupiny... Bola som taká šťastná, že keď som zbadala tuleňa, ktorý si len tak vykračoval vo vestibule, kde som čakala na svoju šancu, podišla som k nemu a pobozkala som ho."

V bazéne, v spoločnosti delfínov, mala zimomriavky po tele. "Až tam som totiž zistila, aké je to pre nich utrpenie, keď sa ich človek dotýka. Videla som to delfínie oko, ako to neznáša. Oni človeka len trpia. Len na plutvu nie sú také citlivé. Počula som, že delfín môže človeka aj zraniť, preto som doňho hučala, aby sa nebál, že ja mu nič neurobím, keď som sa ho dotýkala. Rozprávala som mu všetko možné i nemožné, len aby ma tým chvostom nešvacol."

Na tie miesta by sa Zora veľmi rada niekedy ešte vrátila. "Nestihla som jeden geniálny kurz, ktorý bol zameraný na vodcovstvo, kde vás mali naučiť, ako byť správnym lídrom. Fascinovalo ma na tom, že aj ženy tam čakala ťažká fyzická práca, trebárs v lodnej strojovni. Teraz mi to časovo nevyšlo, ale už vedia o mne, že tam chcem ísť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári