Interviev s nami urobila, a to doslova, lebo na naše otázky odpovedala po slovensky, 19-ročná Ava Hoegl z Kanady. Pravda, nerozprávala plynulo, taká ľahká, aby sa ju za rok naučila, totiž slovenčina nie je, ale na "Neslovanku" to bol výkon hodný uznania. V rýdzo slovenskom rozhovore nám Ava prezradila, odkiaľ konkrétne pochádza, ako sa jej u nás páčilo i čo všetko si zo Slovenska odnáša.

"Volám sa Ava a som z Kanady," začala svoje predstavovanie gymnazistka Ava. "Hrám na klavíri, komponujem hudbu, skladám, píšem si skladby, veľa čítam a v Kanade robím aj step. Okrem toho doma učím súkromne deti i mladých ľudí hrať na klavíri. Na klavíri hrám od piatich rokov, teda spolu 14 rokov. Doma hrávam na rôznych koncertoch. V Kanade som už získala niekoľko ocenení." Hrať ju naučil otec, po ktorom zdedila hudobné nadanie. Aby sa zdokonalila, chodila na klavír k súkromnému učiteľovi, u ktorého zložila skúšky z klasickej hudby. Teraz môže sama učiť.

Ava pochádza z vidieka, teda prísť na rok do relatívne veľkého mesta musela byť pre ňu zmena. O to väčšia, že Avina rodina vlastní farmu. Okrem toho aj dvetisíc hektárov pôdy, na ktorých pestujú obilie a hrozno. Kedysi chovali 30 kráv, no momentálne majú iba šesť. Ava priznáva, že ona kravy nedojí, chovajú ich totiž kvôli mäsu a na predaj. Predávajú a kupujú ich každú jar.

Slovensko a Kanadu neoddeľuje iba oceán a veľká diaľka. Rozdiel je aj v zriadení. Kým u nás je republika, štát, do ktorého by sa Slovensko rozlohou vošlo asi 200-krát, je konštitučná monarchia. "Po Rusku sme druhá najväčšia krajina na svete. Za nami je aj USA, hoci iba o niekoľkostotisíc štvorcových kilometrov. Počtom obyvateľov však za ňou zaostávame, je nás ´iba´ 33 miliónov," opisuje Ava svoju rodnú zem. "Na rozdiel od Slovenska máme rôznorodé jedlo. Vy len slovenské, no my aj ukrajinské, nemecké, mexické, anglické a rôzne iné..."

Pred tým, než prišla Ava na Slovensko, nevedela o ňom vôbec nič. Poznala len výraz Československo, ktorý používajú Američania vo svojich filmoch. Aby sa o nás dozvedela viac, využila internet. Až vďaka nemu zistila, že Československo už neexistuje, kde sa vlastne Slovensko nachádza a kde konkrétne ležia Košice. Ale tiež to, že máme krásne hory, je tu veľa možností turistiky aj lyžovania.

Na Slovensko prišla Ava v lete minulého roka. Aké boli jej prvé pocity po príchode do úplne neznámej krajiny? "Vôbec som sa nebála sem prísť, lebo rada spoznávam nové miesta. Všetko tu bolo pre mňa zaujímavé. Nudiť sa som sa tu určite nemohla. Ako všetci z Rotary Clubu, aj ja som prešla dvoma hostiteľskými rodinami. Najprv som bývala v Košiciach, teraz som v Prešove. Tá rodina má dve deti, z ktorých Frederika je momentálne na podobnom študijnom pobyte vo Washingtone. Takže jej rodičom akoby nahrádzam dcéru. Ja mám troch súrodencov. Daria má 14, Marah 20 a Jonas 23 rokov."

Študentka spoza Atlantiku si pobyt na gymnáziu Šrobárova pochvaľovala. "Mám tu množstvo kamarátok. Sú super a vždy, keď potrebujem, sú ochotné pomôcť mi. Okrem toho, v Prešove nemám klavír, preto som rada, že v škole si môžem zahrať. Sú tu veľmi dobré učiteľky. Čo sa týka vyučovania, väčšinou píšem, čítam alebo robím prezentáciu. Učím sa v angličtie, no niektoré predmety v slovenčine. Ale vtedy nerobím toho tak veľa, ako moje spolužiačky." Rozdiely medzi kanadským a slovenským školstvom opísala jednoducho. "V prvom rade máte rôzne typy stredných škôl: gymnáziá, odborné, umelecké... V Kanade je len jeden typ high school (stredná škola) s dvanástimi triedami."

Ďalším rozdielom sú predmety. Ava a jej kanadské spolužiačky si v svojej škole všetky predmety vyberajú. Na začiatku roka sa zapíšu a povinne ich absolvujú počas celého roka. Teda nemajú rovnakých spolužiakov, ale v každej triede sa na inom predmete stretávajú s inými ľuďmi. U nás je to inak. Každá trieda má rovnaký rozvrh, študenti si môžu predmety voliť až v poslednom ročníku, a aj to len jeden, najviac dva.

"Predmety máme niektoré úplne iné ako vy," pokračuje Ava vo vymenovaní rozdielov. "Máme viac praktických predmetov, ako napríklad práca s drevom a podobne. Tiež predmety ako hudba, právo, architektúra, história Indiánov a podobne. Nemáme u nás ekonomiku, samozrejme slovenčinu a v Kanade nechodím ani na fyziku. Ak by som mohla niečo z moje domácej školy zaviesť na ´Šrobárke´, tak by to bol výber predmetov. Každý študent by si sám vybral tie, na ktoré bude celý rok chodiť. A podľa toho, na aké vysokoškolské štúdium sa chystá. Aby sa napríklad ten, kto chce byť zubárom, nemusel tak dopodrobna a možno zbytočne ´drviť´ napríklad matematiku. Čo by som trošku zmenila, sú vaši učitelia. Sú prísnejší ako naši. Aj keď, v podstate je to dobré, že sú prísni, no niekedy je to veľa. Mali by sa viac snažiť priblížiť k študentom a neudržiavať si až taký odstup..."

Okrem rozdielnych predmetov má Ava pocit, že slovenskí žiaci sú usilovnejší a ctižiadostivejší, ako kanadskí. "Všetci, ktorí chodia na ´Šrobárku´, sa veľa učia, lebo chcú ísť na vysokú. U nás to nie je tak. Nie všetci pokračujú v štúdiu. Tiež vyučovanie je tu ťažšie ako u nás. Kanadskí študenti to tak vážne neberú, keďže nie všetci chcú študovať ďalej. Čo sa týka oblečenia, rovnošaty sa u nás nenosia, no to neznamená, že nemáme nejaké predpisy. Naše študentky nesmú napríklad nosiť tričká na tenkých ramienkach. Tie môžu byť, ale širšie. Tiež nemôžeme nosiť do školy minisukne ani žiadne čiapky a šiltovky. Skrátka, žiadne pokrývky hlavy."

Slovenčina je veľmi ťažký jazyk. To tvrdí nielen Ava, ale aj väčšina cudzincov. Napriek tomu je ich veľa, čo sa našu reč naučili. Podľa Avy je ťažká hlavne gramatika. "Teraz viem omnoho viac, ako keď som prišla. No stále viac rozumiem, ako viem povedať. Rozumiem, čo mi kto hovorí, no niekedy mám problém správne odpovedať. Ešte mám slabú slovnú zásobu. Na začiatku sme všetci výmenní študenti absolvovali trojmesačný jazykový kurz. S mojou rodinou sa rozprávam iba po slovensky. Zo začiatku bolo veľmi ťažké dorozumieť sa, no ľudia okolo mňa boli vždy trpezliví. Bolo to pre mňa dôležité, naučiť sa po slovensky. Ťažko sa mi učili vety ako: ´Strč prst skrz krk´ a podobne. Okrem toho som si musela zvyknúť na to, že vyslovujete každé slovo a písmeno. Hlavne to ´a´ medzi slovami, ktoré my nevyslovujeme."

Svoje vedomosti zo slovenského jazyka potvrdila Ava aj náhodným rozhovorom s okoloidúcou profesorkou, ktorý vyzeral a aj po slovensky znel ako rozhovor s bežnou slovenskou školáčkou. Ani samotná profesorka nechcela uveriť, že takto po slovensky rozpráva Kanaďanka. V rozhovore sa Avy opýtala, odkiaľ je a či je to ďaleko od Edmontonu. Ava vykríkla, že nie, sú to len tri hodiny. Na to profesorka povedala, že tam má brata. Táto informácia Avu veľmi potešila. Povedala, že jej musí dať adresu, že aspoň bude mať s kým v Kanade hovoriť po slovensky. Mimochodom, na každú profesorkinu otázku (a to vôbec nehovorila pomaly), ale ako so slovenskou žiačkou, reagovala Ava okamžite a vždy správne.

V Košiciach Ava navštívila mnoho miest a správala sa ako bežní turisti. Bola v divadle, v kine i v múzeu. Zvlášť sa jej páčilo na Hlavnej ulici. Oboznámila sa aj so zvieratami v zoo v Kavečanoch. Minulý rok v októbri si pozrela aj slávny košický Medzinárodný maratón mieru. Najradšej však chodila do filharmónie, keďže v hre na klavíri sa špecializuje na klasickú hudbu. Mimo Košíc zašla vykúpať sa do Bešeňovej. Okrem toho všetkého jej špeciálne učarilo aj niečo iné. "Slovensko má nádherné lesy. Bola som v Slovenskom raji i vo Vysokých Tatrách a musím povedať, že tu máte nádhernú prírodu. Slovensko je krásna a úžasná krajina. Okrem toho som bola aj v Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Bola som prekvapená, aké je tam všetko krásne. Nikdy som v takej jaskyni nebola."

Všetko, čo u nás Kanaďanka ochutnala, jej veľmi chutilo. "Bryndzové halušky boli skvelé, napísala som si recept a doma sa ich pokúsim pripraviť tiež. Pravda, ak sa mi podarí zohnať to najhlavnejšie - bryndzu. Rovnako tak sa pokúsim pripraviť zemiakové placky. Chutil mi aj guláš, lebo aj my máme podobné jedlo, rovnako tak pirohy. Chutila mi aj vaša cesnaková polievka. Tu som sa toho naučila variť veľa. Čo ma prekvapilo, bolo veľa chleba, ktorý tu zjete na raňajky." Prvé jedlo dňa na farme je iné ako u nás. A rozhodne väčšie. Ava a jej rodina jedia toastový chlieb, klobásu, vajíčka, niekedy cornflakesy, palacinky s javorovým sirupom a džúsy či ovocné šťavy.

Okrem turistických zážitkov si Ava odnáša aj iné. Na zlé si dlho nevedela spomenúť, no nakoniec sa jej to podarilo. "Stratila som sa, lebo som nastúpila na zlú električku. Tam som si označila lístok, no potom som musela prestúpiť. V tej druhej električke som označila ten istý lístok. Bol 30-minútový, no ja som nevedela, že ho už netreba označiť. Samozrejme, prišiel kontrolór. Mala som ďalšie lístky i peniaze, no on povedal, že musím zaplatiť pokutu tisíc korún. Nebral ohľad na to, že som cudzinka a že som to nevedela. Navyše som sa s ním len veľmi ťažko dohadovala, lebo to bolo ešte v čase, keď som nevedela poriadne po slovensky. No a ani kontrolór veľmi angličtinu neovládal." Po dlhšej ťažkej jazykovej debate bol výsledok stále rovnaký. Či chcela, alebo nie, musela Ava pokutu zaplatiť.

Napriek spomínanej príhode s neodbytným revízorom Ava na Slovensko nezanevrela. Okrem toho, že ju očarili naše lesy a Hlavná ulica, veľmi sa jej páčia naše domy, hlavne tie staršie. Američania nemajú takú architektúru ako my. Domy sú u nich väčšinou nové alebo rovnaké, zatiaľ čo z väčšiny košických dýcha história. "Máme úplne iné domy ako vy. Tiež ma u vás prekvapili plastové okná, môžete ich otvoriť normálne, aj ako vetrák," smeje sa. "Ja vlastne už nič nevnímam ako niečo nové. Už sa tu cítim ako doma..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári