Sľubom sa zriekli manželskej lásky, za rodinu považujú sesterstvo

Rehoľný život nie je práve tým, o čom snívajú mladé dievčatá. V dnešnom svete sa už pokoj a čistota nenosí, do popredia sa dostáva kariéra a imidž. Niektoré ženy zas odmietajú nastúpiť duchovnú cestu aj preto, že by sa museli zriecť pomyslenia na mileneck

ú lásku či rodinný život. Zasvätiť svoj život Bohu sa odváži len hŕstka dievčat. Väčšina spoločnosti ich nedokáže pochopiť a pokladá ich za akési čudácke svätuškárky. O tom, že rehoľnými sestrami sa stávajú aj úplne bežné mladé ženy, sa nás pokúsili presvedčiť dve členky rehole Dcéry Márie Pomocnice - sestra Henrieta a sestra Viera.

Rehoľa Dcéry Márie Pomocnice (u nás nazývaná aj saleziánky) vznikla v roku 1872 v talianskom mestečku Mornese. Založil ju kňaz don Bosco a Mária Dominika Mazzarellová. Rehoľa vznikla najmä kvôli potrebe pomoci mladým ľuďom, čomu zodpovedajú aj dnešné aktivity. Rehoľa má dnes asi 15 000 členiek po celom svete. "V našej provincii sme začali sláviť rok vďačnosti. 16. júna 2010 si totiž pripomenieme 70. výročie nášho príchodu na Slovensko. Máme tu 13 komunít, košická je najmladšia," hovorí sestra Henrieta, ktorá je direktorkou, čiže akousi vedúcou košickej komunity.

Do Košíc prišli prvé saleziánky počas komunizmu. Tvrdá doba však spôsobila to, že museli odísť. "Boli to ťažké časy, lebo svoje aktivity nemohli vykonávať otvorene. Všetko robili tajne, napokon však aj tak vznikli problémy, ktoré ich donútili odsťahovať sa. Vrátili sme sa až po rokoch. Oficiálne sa tu nachádzame siedmy rok." Ako už bolo povedané, zameriavajú sa najmä na mládež. "Nie je to také, ako si mnohí ľudia myslia. Že nič nerobíme, len sa modlíme. Máme pravidelné stretnutia s mladými, organizujeme prímestské tábory, ´chatovačky´. Stále sa zameriavame najmä na pomoc deťom z chudobnejších rodín, prípadne deťom chudobným na rodičovskú lásku." Dve sestry napríklad pomáhajú v škole na Luniku IX.

Miesto, kam sestry prídu, si nevyberajú. Určuje ich matka predstavená. "Okrem toho nás na dané miesto musí pozvať nejaký kňaz, ktorý cíti, že mládež v jeho farnosti potrebuje pomoc." V Košiciach pôsobí sedem sestier, z ktorých ani jedna nie je Košičankou. Nebývajú v kláštore, ale v klasickom byte na Sídlisku KVP. "Väčšinou sú členky nášho sesterstva umiestnené v rodinných domoch. Panelák nie je vhodný, lebo v ňom nie je dostatok miesta pre apoštolské stretnutia či iné aktivity. My sme zatiaľ v bytoch kvôli tomu, že nás tu je málo." Stretnutia s mladými organizujú v neďalekých priestoroch fary a klubovne na KVP.

Mnoho ľudí má predstavu, že sestričky nemusia okrem návštev kostola pohnúť prstom. "Nie je to ako napríklad u kňazov, ktorí dostávajú mzdu už len z titulu, že sú kňazi. Náklady na prevádzkovanie fary im hradí cirkev. My si musíme platiť všetko samy." Z toho dôvodu každá z nich pracuje v normálnom zamestnaní. Z peňazí, ktoré zarobia, potom hradia nájomné, stravu, všetky ostatné nevyhnutnosti, aj svoje rehoľné aktivity. "Väčšina sestier je opatrovateľkami vo škôlkach, či učiteľkami na základných a stredných školách."

Nové členky nezháňajú prostredníctvom oznamov v kostoloch, či podobne. "Novou členkou sa väčšinou stane dievča, ktoré chodí na stretnutia našej komunity a pomáha nám. Niektoré z nich si po čase uvedomia, že je tento život práve pre ne." Rehoľnou sestrou sa však nestane hneď potom, čo sa pre toto poslanie rozhodne. Musí prejsť prípravou, ktorá trvá minimálne štyri roky. "Musí podstúpiť jednotlivé prípravné fázy - aspirantát, postulát a noviciát. Dievča sa počas týchto štádií oboznamuje so všetkým, čo náš život obnáša. Až do posledných sľubov má možnosť rozmyslieť si to." Počas prípravy totiž skladá len dočasné sľuby, na isté obdobie.

Rehoľa sa zameriava na mladšie dievčatá. "Ženy nad 30 rokov prijímame vo výnimočných prípadoch. Zameriavame sa na mladé dievčatá, ktoré maturujú alebo promujú. Vtedy sa zvyknú zamýšľať na budúcnosťou, robia prvé vážne kroky." Niekedy prejavujú záujem o vstup do rehole aj mladšie ročníky. "Aj 15 či 16-ročné dievčatá. Najprv však čakáme. Necháme ich prežiť dospievanie, nech sa prvýkrát zaľúbia a podobne, až potom sa rozhodnú." Pri skladaní sľubov musia mať minimálne 18 rokov. "Často sa stretávame s tým, že k nám prídu rodičia dievčaťa a začnú nás odhovárať od toho, aby sme ho prijali. Máloktorý rodič si totiž pre dcéru predstavuje takú budúcnosť. Po čase však už vidí, že je u nás spokojná a šťastná, zvykne si."

Ďalšou podmienkou je, že dievča musí byť pannou. V niektorých krajinách sa robia výnimky, no na Slovensku je to jednou z hlavných podmienok. Na rozdiel od iných rehôľ, saleziánky neprijímajú napríklad ani vdovy. Po štyroch rokoch prípravy nasleduje zloženie celoživotného sľubu. V ňom sa žena zaväzuje k akémusi manželstvu s Bohom. "Je to celoživotný sľub, ktorým sa okrem iného zrieka manželskej lásky, či prirodzenej rodiny a za svoju rodinu prijíma sesterstvo."

Ak by sa sestra po zložení večného sľubu rozhodla svoje poslanie prerušiť, musela by podniknúť oficiálne kroky. "Stáva sa to len veľmi zriedka. V takom prípade by musela o uvoľnenie písomne požiadať pápeža, ktorý by posúdil, či sú jej dôvody dostatočne vážne. V minulosti sa stávalo, že o túto výnimku žiadali sestry, žijúce v komunistických krajinách. Nedokázali žiť rehoľným životom, bolo to zakázané." Ak by sestra z rehole odišla bez toho, aby o to požiadala pápeža, trpela by ťažkým hriechom. "Pochybujem, že by tak niektorá spravila. Každá z nás si totiž uvedomuje, aký je to vážny záväzok. Trpelo by tým jej svedomie, cítila by to. Ak nie, tak by to musel byť veľký pokrytec a viera by pre ňu nemohla nič znamenať."

V súčasnosti sa saleziánky venujú najmä práci v komunite na KVP, organizovaniu rôznych táborov pre chudobné deti, či pomoci na Luniku IX. "Do budúcnosti by sme našu komunitu radi zväčšili. Hovorí sa, že naše poslanie v tej ktorej lokalite má význam a je požehnané vtedy, keď sa k nám pridajú nové dievčatá," dodala sestra Henrieta. Ďalším plánom, alebo skôr snom, je postavenie vlastného komunitného domu.

Rehoľná sestra Viera ako dieťa snívala o tom, že sa stane letuškou. Svoj život napokon zasvätila náboženstvu a výchove detí

Boh jej dal prostredníctvom hokejistov znamenie, aby vstúpila do rehole

Sestra Viera snívala ako dieťa o tom, že sa stane letuškou. "Neskôr som prišla na to, že to asi nepôjde. Moje telo zle znášalo cestovanie už len autom, nieto ešte lietadlom," usmieva sa pri tejto spomienke. Plánu pracovať v oblakoch sa teda vzdala, no už na strednej škole pocítila prvú reálnu predstavu o budúcej profesii. "Mala som dobrú učiteľku. Myšlienka, že by som učila deti aj ja, sa mi celkom pozdávala. Rozhodla som sa teda študovať práve to. V tom čase som neuvažovala o tom, že sa stanem rehoľnou sestrou. Bola som úplne bežné dievča. Ak nám to aj s kamarátkou na gymnáziu napadlo, tak sme si z toho robili žarty typu ´Ak do kláštora, tak len za matku predstavenú´... A schuti sme sa na tom smiali."

Na vysokej škole sa však Vierin názor začal meniť. Na univerzitách v Trnave a Ružomberku študovala učiteľstvo náboženstva a slovenského jazyka. Vstúpiť do rehole sa nerozhodla z ničoho nič. Predchádzalo tomu dlhé obdobie vnútorného boja. "Spustili to vo mne nevydarené vzťahy. Jednoducho som nebola vo vzťahu s chlapcom šťastná, nevyšlo to. Cítila som, že manželstvo nie je pre mňa, nenapĺňalo by ma tak, ako som čakala." Vo vnútri cítila, že myšlienka vstupu do rehole sa stane jej poslaním. "Spočiatku som s tým bojovala a pýtala sa Boha, prečo práve ja. Veď sú aj iní ľudia, ktorí k tomu majú lepšie predpoklady..."

Najintenzívnejšie pocity začala mať vo 4. ročníku vysokej školy. "Stále som sa pýtala samej seba, či si to len nenamýšľam. Či to nie je len akýsi môj útek z citového života, ktorý mi nevychádzal. Prosila som Boha, aby mi dával znamenia. A tie skutočne prišli." Pri niektorých z nich sa dnes zasmeje. "Bol rok 2002 a naša hokejová reprezentácia hrala na MS v hokeji. Povedala som Bohu, že ak tie majstrovstvá vyhráme, čo bolo vtedy úplne nereálne, uverím jeho úmyslom. Skutočne sme sa vtedy stali majstrami sveta," spomína Viera so smiechom.

Po ukončení vysokoškolského štúdia už mal jej vnútorný boj víťaza. Vedela, že už sa to nedá zmeniť, je to jednoducho v nej. "Potom som si len vyberala rehoľu. Lákali ma hlavne františkánky a saleziánky." Kvôli tomu, že saleziánky mali svoje pôsobisko aj v meste, kde žila - v Dubnici, priklonila sa k druhej možnosti. No čakala ju ďalšia mimoriadne ťažká úloha. Musela so svojím rozhodnutím oboznámiť rodinu. "Stále som bola ten tichý a utiahnutý človek. Nikdy ani netušili, že nad niečím podobným uvažujem." Deň, keď im to oznámila, si pamätá dodnes. "Skončila som štúdium a rodičia ma istý čas tlačili do toho, aby som čo najskôr nastúpila do nejakej školy. Jednu som si teda vybrala. Ja som tam ísť nechcela, vo svojej budúcnosti som mala jasno, no stále som nenabrala odvahu povedať to rodine."

Ten deň ale napokon prišiel. "V izbe bol môj mladší brat, mama aj otec. Otec odrazu vypol rádio a brat sa ma opýtal, kedy nastúpim do práce. Cítila som hrobové ticho, čo nastalo a bolo mi jasné, že teraz musím s pravdou von. Sadla som si a opatrne im oznámila, že manželstvo nie je pre mňa a že by som zrejme nastúpila na cestu zasväteného života." Mama sa vtedy, celkom pochopiteľne, rozplakala. "Nastalo ešte horšie ticho. Po chvíli ma však otec podporil. Povedal, že sa za mňa budú modliť a nech sa stane čokoľvek, dvere budem mať domov stále otvorené. Táto veta mi v nasledujúcom období veľmi pomohla."

Neskôr dokonca pocítila, že je na ňu otec hrdý. Pred susedmi sa chválil tým, že má dcéru rehoľnú sestričku. Ani starí kamaráti na ňu nezanevreli. Najprv boli šokovaní, no napokon si zvykli. "Najmä niektorí chlapci to nevedeli pochopiť. Predtým ma možno brali ako potenciálnu partnerku a odrazu som sa stala rehoľnou sestrou. Po čase však za mnou dokonca začali chodievať vyrozprávať sa a podobne. Bolo to pekné." Žiaľ, nájdu sa aj ľudia, ktorí po nej na ulici, keďže je oblečená v rúchu, pokrikujú alebo sa jej vysmievajú. Berie to však s rezervou.

Najťažšou vecou, ktorej sa musela zriecť, bola práve rodina. "Spočiatku sa ma rehoľa snažila od nej akoby odtrhnúť. Chcela, aby som si zvykla na to, že mojou novou rodinou sú sestry." S odstupom času sa už nebojí, že by sa znova zamilovala. "Už sa to aj stalo a určite stane opäť. Sme predsa normálne ženy, s citmi aj pudmi. Dokážem si však povedať, čo je správne, akú voľbu som urobila. Viem sa danému mužovi vyhýbať a podobne." Niekedy jej je trocha smutno, že nebude mať vlastnú rodinu. "Najmä keď vidím bývalé spolužiačky, ktoré majú deti a žijú vo vlastných bytoch. Nie je to však až také silné. Moje poslanie ma napĺňa omnoho viac."

V súčasnosti Viera okrem rehoľných aktivít pracuje ako učiteľka na základnej škole a gymnáziu. S tým sa spájajú jej plány do budúcnosti. "Chcela by som byť nielen dobrou učiteľkou, ale aj dobrým a pravdivým obrazom Krista. Chcela by som, aby vo mne deti videli Krista, aby sa on cezo mňa mohol dotýkať ich srdca, chápal ich, počúval, učil ich správne milovať. Už teraz za mnou chodia za radami kolegovia aj deti. Práve tam by mohlo byť moje poslanie," uzavrela s nádejou sestra Viera.