Pri pohľade na jeho životopis by človek neveril, ako môže všetky aktivity vôbec stíhať. Pozoruhodné je aj to, že napriek relatívne mladému veku stihol zožať viac úspechov ako nejeden jeho starší kolega. O tom, čo pokladá za začiatok svojej kariéry, ale aj o tom, či má radšej hudobné pódiá, alebo divadelné dosky, sme sa s ním nedávno pozhovárali.

Ak chce novinár, s ktorým robí R. Krajčo rozhovor, v úvode článku napísať, kde tento umelec býva, má to zložité. Je to zrejme typ človeka, ktorý je doma všade. Nie je však typickým českým prominentom, nežije v Prahe. "Ak by som mal povedať, kde momentálne bývam, tak v Moravskoslezskom kraji. Bývam v Havířove, Orlovej a v Ostrave," hovorí R. Krajčo.

Začínal najmä ako hudobník. "Mama hrala na gitare. Stále ma na nej chcela naučiť hrať, preto sa vo mne k tomu vybudoval akýsi odpor. Až v pätnástich rokoch som na gitare začal hrať sám a vtedy som si uvedomil, akú som urobil chybu, že som sa tomu nezačal venovať v minulosti." Rodičia však na neho okrem maminej hry na gitare nemali žiadny umelecký vplyv. "Otec bol horár, mama pracovala na pošte. Asi keď som mal desať rokov, mama začala so zaujímavou činnosťou, veštila z kariet, čo robí dodnes."

Vyučený elektrikár

Keď bol Richard malý, nesníval o tom, že raz bude stáť na veľkých pódiách a spievať pre masy ľudí. "Miloval som svoju babičku. Chcel som vymyslieť liek, vďaka ktorému by so mnou vydržala čo najdlhšie. Preto som chcel ísť študovať medicínu. Štúdium na gymnáziu však pre mňa bolo pre trojky z češtiny a matematiky nereálne." Rozhodol sa teda, že sa dá na remeslo a vyštudoval za elektrikára. O umení ani po skončení školy príliš neuvažoval. "Predtým som hrával futbal. S tým som v mojich pätnástich skončil, ostalo mi veľa voľného času. Preto som začal hrávať amatérske divadlo. V tom istom čase som si založil amatérsku hudobnú skupinu. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že sa tým raz budem živiť."

Neskôr sa však predsa dostal na školu umeleckého zamerania. A to z rýdzo prozaických dôvodov, keď po dvoch semestroch štúdium elektrotechniky na vysokej škole ukončil. "Nechcel som nastúpiť na vojenskú službu. Ako vyučený elektrikár som nemal veľa možností nájsť si inú vysokú školu, a tak som sa rozhodol, že to skúsim na konzervatóriu v Ostrave. Len tam som mal šancu, že ma prijmú, šlo tam totiž len o talent. Ani tomu som však nedával príliš veľké nádeje." Napokon ho tam vzali, a tak začal rozvíjať najmä svoje umelecké schopnosti.

Na konzervatóriu sa sústredil najmä na herectvo. "Pretože som nepoznal noty. Hrával som síce s kapelou, no bolo to len na amatérskej úrovni." Richardov talent si odborníci všimli hneď na začiatku. Už počas štúdia na konzervatóriu nemal núdzu o angažmány. Zaujímavý je napríklad aj úspech, ktorý zožal hneď v úvode kariéry. Ako 21-ročný sa stal najmladším predstaviteľom Hamleta v histórii českého divadla. "Bolo to v divadle Petra Bezruče v Ostrave. Mal som, samozrejme, trému. Je to ťažká rola, ktorú hrávajú najmä starší herci, viac sa do nej dokážu vcítiť. Mnoho ľudí mi teda neverilo. No napokon sa zdá, že to dopadlo dobre."

Hoci to vyzerá, že hudbu kládol vždy na druhé miesto, nie je to tak. "Som typ, ktorý berie vždy všetko vážne. Hoci som nikdy neveril, že to s hudbou niekam dotiahnem, bral som ju veľmi vážne. Od pätnástich rokov, keď som založil amatérsku kapelu, hrával som osem hodín denne, skúšku sme mali päťkrát týždenne. Musel som to robiť na 150 percent, inak by ma to nebavilo."

Pred Kryštofom nemal žiadne iné kapely. "Je to vlastne tá istá skupina, akú som založil v mojich 15 rokoch. Členovia skupiny sa vymieňali, ja som v nej ostával." K hereckým úspechom sa čoskoro pripojili aj hudobnícke. "V Havířove sme boli známi už dávnejšie. Niekoľko členov kapely hrávalo v divadle, hrali sme koncerty, robili rockotéky. Bola to však taká lokálna sláva. Najväčší prelom prišiel zrejme, keď sme podpísali zmluvu na vydanie troch albumov. Skladba Lolita sa začala hrávať v rádiách a nastal veľký boom." Za zmienku určite stojí aj to, že hneď ich debutový album Magnetické pole získal päť nominácií na prestížne ocenenie Anděl.

Dnes má R. Krajčo s kapelou na konte štyri albumy. Každý z nich bol úspešný, predával sa dobre a získal nejedno významné ocenenie. "Ťažko povedať, ktoré z nich si vážim najviac. Ani to, ktoré z mojich piesní mám najradšej. Je ich veľa. Veď sú to z 90 percent všetko moje deti. Lampión, Cosmos, Jeviště, Plán... Je toho ozaj veľa. Mojím najobľúbenejším albumom z tých, čo sme vydali, je však zrejme Mikrocosmos. Žiaľ, ide zrejme o album, ktorý z tých štyroch zožal najmenej úspechov. Je to taká interná spoveď popretkávaná zložitými kompozíciami. Takáto platňa sa podarí nahrať len raz, dvakrát za život."

Ako teda hovorí, väčšinu piesní skupiny zložil sám. Keďže dodnes nepozná noty, je to pozoruhodné. "Doposiaľ s tým máme v kapele problémy. Niektorí ďalší členovia skupiny, ktorí sú hudobne vzdelaní, mi často hovoria, že tú či onú skladbu nemôžeme hrať tak, ako chcem, lebo je proti kompozičným pravidlám. Ja to však robím svojím srdcom." Pri skladaní piesní sa inšpiruje tým, čo práve prežíva. "Snažím sa skladať najmä piesne o mojich pocitoch. Rovnaké je to aj s textami. Väčšinu si píšem sám. Je však pravda, že sa človek časom ´vypíše´. Nechcem sa opakovať, a tak sa stáva napríklad to, že pieseň len rozpíšem a dokončiť mi ju pomôže niekto iný. Asi 60 percent textov je však stále čisto mojich."

Divadlo ho baví

Je pozoruhodné, ako R. Krajčo dokáže skĺbiť herectvo s hudbou. Jeho herecká kariéra takisto naberala na obrátkach a dodnes je vo vzostupnom trende. "Medzi najžiadanejšie hry, v ktorých účinkujem, patrí zaiste Hamlet, o ktorom sme hovorili. Podobne je na tom aj rola Richarda III. Toho som hral takisto v mladom veku a na tento ťah sa odborníci pozerali tiež ako na risk. Pre moju kariéru boli veľmi dôležité aj účinkovania v hrách Sklenený zverinec či Láska a porozumenie. Za hlavnú rolu v druhej menovanej hre som bol nominovaný na české divadelné ceny Thalie za najlepší herecký mužský výkon." Keď sa hovorí o týchto cenách, treba spomenúť aj jeho nomináciu v kategórii Najlepší herec 2006.

Fanúšikovia jeho hereckého kumštu si ho však okrem divadelných dosiek mohli vychutnať aj na televíznych obrazovkách. Účinkoval vo filmoch ako Udělení milosti se zamítá, Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště, Nuda v Brne, Non plus ultras, Sametoví vrazi či Post Coitum slovenského režiséra Juraja Jakubiska. Vyznávači seriálov ho zas zazreli v seriáli ČT Hraběnky, Comeback či Nemocnice na okraji města po 20 letech, kde stvárnil mladého ambiciózneho lekára na motorke.

R. Krajčo sa však stále považuje skôr za činoherného herca. "Divadlo ma baví najviac. Herectvo pred kamerami beriem len ako bonus a akýsi darček. To, že sa raz objavím na plátnach kín, by mi v minulosti ani vo sne nenapadlo." Pretože mu kopu času zaberá skupina Kryštof, svoje úlohy si vyberá a veľa z nich ich musí odmietať. "Je to smutné. Mrzí ma napríklad to, že som musel odmietnuť úlohu v slovenskom filme Muzika. Miesto mňa tam potom účinkoval Jozef Budar. Vravel mi, že to môžem ľutovať. Natáčanie by sa mi vraj veľmi páčilo."

Mladého, príťažlivého a talentovaného muža si okrem divadelných a filmových režisérov obľúbila aj verejnosť. Jeho koncerty sú dnes už pravidelne zaplnené, stal sa postavou vítanou v každom projekte. Nevyhla sa mu ani skúsenosť v rádiu. Moderoval hitpáradu v českom rozhlase. Bol tvárou aj ďalšej podobnej, ale televíznej hitparády Medúza na ČT. "V televízii som sa okrem toho objavil aj v televíznych inscenáciách. Významnou moderátorskou skúsenosťou a zároveň poctou bolo aj to, že som moderoval odovzdávanie hudobných cien Anděl v roku 2006." Keď sa ho spýtate, ktorý zo svojich životných úspechov pokladá za najväčší, odpovie s úsmevom a diplomaticky. "Uveríte mi, ak poviem, že všetky?"

Dve manželstvá

R. Krajčo si vo filme slovenského režiséra Juraja Jakubiska Post Coitum zahral hudobníka povestného svojím sukničkárstvom. V niektorých českých bulvárnych časopisoch sa však píše mnoho o tom, že táto postava odzrkadľuje aj jeho skutočnú povahu. "Bulvár sú samé nezmysly a ´žvásty´. Nie je k tomu potrebné nič dodávať." O tom, že mu v minulosti bulvár niekoľkokrát ublížil, svedčia aj vyhýbavé reakcie na naše otázky ohľadom súkromia. "Radšej by som to, s dovolením, nekomentoval. Kto chce veľmi zistiť, ako som na tom, môže to nájsť na internete. Od istého času si tieto veci nechávam radšej doma." Tento jeho postoj je možno sčasti na škodu. Dáva totiž príležitosť rôznym výmyslom a dohadom.

Verejnosť však viac-menej vie, že tento 32-ročný umelec zažil jedno nevydarené manželstvo a aj jeho nasledujúci citový život bol ako z filmového bestselleru. V roku 2006 sa rozviedol len po šesťmesačnom manželstve so speváčkou Ivou Frühlingovou. Prakticky v rovnakom čase začal rozvíjať svoj vzťah s bývalou modelkou Martinou Poulíčkovou. Tú si v minulom roku vzal za manželku a to nie hocijako, ale tajne! Nevedeli o tom ani blízki priatelia páru. Ako sa neskôr pre niektoré médiá vyjadril, šlo len o formalitu. Nechceli veľkú svadbu. Jej dôvodom bolo zrejme to, že spolu v tom čase už čakali syna. Jeho príchod na svet sa očakáva v najbližších týždňoch. "To, že som rodinne založený, môžem potvrdiť," povedal aspoň stručne R. Krajčo.

Jeho hlavným súkromným plánom do budúcnosti je najmä to, že chce byť so svojou rodinou čo najčastejšie. Bude mať čo robiť, keďže ho čaká veľa pracovných povinností. "S kapelou chystáme nový album. Na jeseň by sme ho mali dokončiť a na začiatku budúceho roku by sa už mal predávať v obchodoch. Okrem toho pripravujeme budúcoročné turné, skúšam novú hru v Národnom divadle. Práce mám až-až." Možno by mal viac voľného času, keby obmedzil jednu z jeho hlavných aktivít - hudbu alebo divadlo. "Zatiaľ to zvládam. Je však pravda, že divadlo už značne obmedzujem. Možno sa k nemu vrátim neskôr," uzavrel tento vyťažený umelec.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári