Niektorí študenti svoje snaženie dovedú až do úspešného konca a na jeden rok sa stanú súčasťou triedy vzdialenej tisíce kilometrov. K takým patrí aj 17-ročná Košičanka Emília Doničová. Pred mesiacom sa vrátila z ročného pobytu v Mexiku, ktorý vďaka medzinárodnej organizácii Rotary "vymenila" za septimu na Osemročnom gymnáziu na Trebišovskej 12 v Košiciach.

Možno sa niekto opýta, prečo práve Mexiko. Veď na výber mala aj USA, Kanadu, Brazíliu, Austráliu či Nový Zéland. Emília však usúdila, že život v USA či Kanade bude obdoba života v Európe, ale ten v Mexiku bude iný. Tešila sa z možnosti spoznať kultúru, čo sa tak líši od našej. Naviac bola presvedčená, že dokonalé ovládanie španielčiny jej v živote otvorí nové možnosti.

"Pred odchodom si s budúcou rodinou vymenila dva maily v angličtine," spomína Košičanka na obdobie, ktoré predchádzalo baleniu kufrov. "Predstavili sa mi a veľmi sa tešili, že ma budú môcť privítať ako člena rodiny. Pri predstave, že hoci pôjdem sama na druhý koniec zemegule, moja budúca rodina ma bude čakať, sa vytratili akékoľvek obavy. Naopak, veľmi som sa tešila." Emília odletela 4. augusta 2008 ráno. Hoci jej mamka prežívala hotové muky, dcéra naopak. Bola šťastná a plná optimizmu. Letela z Viedne do Frankfurtu a odtiaľ do Mexico city. Tam po náročnej registrácii na imigračnom oddelení pokračovala do Guadalajary. Je to druhé najväčšie mesto v Mexiku a zároveň hlavné mesto najbohatšieho mexického štátu Jalisco. Má sedem miliónov obyvateľov.

Emília nikdy nezabudne na privítanie, ktoré jej nová rodina pripravila. "Keď som ich na letisku zbadala, hneď som vedela, že sú to oni. Ani nie tak preto, že mali veľký pomaľovaný transparent s mojím menom a nápisom Eslovaquia, ale hlavne vďaka úsmevom, s ktorými sa všetci pozerali rovno na mňa." Rodinu tvorila mama Bertha, povolaním zubárka, otec Jaime, ktorý bol psychiatrom, sestra Delia a brat Diego, ktorý odišiel na rok na Slovensko. Dom, v ktorom našla Košičanka prechodný domov, mal jedno poschodie. Postavený bol hlavne z kameňa, všade mal veľa pekných doplnkov. Emíliu prekvapilo, že nad obrovským kozubom stála asi metrová socha Panny Márie. "Pekná bola i záhrada. Bolo príjemné odtrhnúť si doma zo stromu sladkú mandarínku. Okrem toho tam rástli mini pomaranče. Nechápala som, na čo sú, lebo boli večne kyslé. Rodina ma potom naučila, že lekvár sa vyrába prevažne z kôry. Tá je sladká, hoci dužina ostáva kyslá."

Žiadne miniskune

Za rok vystriedala Emília dve školy. Prvá sa volala UNIVA. Bola to katolícka univerzita s prípravkou na vysokú, čosi ako u nás stredná škola. Tam chodila do tretieho semestra, teda do predposledného ročníka. Bola to jedna z najlepších súkromných škôl v meste. Za Košičanku platila hosťovská rodina v prepočte asi 1 600 Sk mesačne. Mimochodom, v Mexiku sú aj také, kde sa platí asi 40 000 Sk mesačne, ale v kvalite sa vraj nelíšia.

"So školou som bola maximálne spokojná," tvrdí Emília. "Mala veľký areál, mnoho ihrísk na veľa rôznych druhov športov, auditórium, kde sa uskutočňovali výstavy alebo rôzne prezentácie. Aj vlastnú kaplnku, kam sa raz za čas šlo počas vyučovania na omšu. Vo vlastnej budove knižnice bolo oddelenie na slovníky, literatúru v španielčine i v angličtine, miestnosť s počítačmi i taká, kde sa dalo kopírovať, skenovať a pod. Tiež miestnosť, kam sa dalo ísť na internet s notebookmi, videotéka s vyše 2 000 DVD a tmavé miestnosti, kde sa dali tie filmy kedykoľvek pozrieť."

Škola začínala vyučovanie už o siedmej, takže Emília musela vstávať o pol šiestej. V prvé dni sa s ňou rozprávali hlavne tí, čo si chceli precvičiť angličtinu. Prekvapilo ju, koľko otázok jej kládli a ako doslova hltali každé slovo o nej aj o Slovensku. "Na hodinách som si písala poznámky a občas mi s neznámymi slovíčkami pomáhal vreckový slovník. Zo začiatku mi učenie zaberalo dosť času, ale výsledok sa dostavil. Už z prvých testov som mala lepšie výsledky než väčšina spolužiakov a neskôr o mne hovorili ako o najlepšej žiačke triedy. So štúdiom som nemala problém, hoci väčšina Mexičanov sa sťažuje, aké majú oproti USA vysoké nároky." Aj s profesormi si Emília rozumela. Niektorí sa kvôli nej naučili pár slov po anglicky. Potrebné to síce nebolo, ale tým ukázali, akí sú Mexičania aj vo všeobecnosti - priateľskí, ochotní a dobrosrdeční.

"Predmety som mala okrem slovenčiny také ako na slovenskom gymnáziu. Okrem základných ešte fotografovanie, kde nás učili pracovať vo photoshope aj fotiť priamo v ateliéri. Mohla som mať aj iné predmety. Boli tam bilingválne triedy, komunikačné, administratívne..." Vo väčšine mexických škôl sa nosia uniformy, ale v tej, ktorú navštevovala Košičanka, neboli. Nejaké pravidlá tam však platili. Dievčatá nesmeli nosiť minisukne, chlapci museli mať dlhé nohavice, a ak mali dlhé vlasy, museli byť zopnuté v gumičke. "Jediné, čo mi vadilo, bolo to, že sme museli mať uzavreté topánky. Žiadne letné šľapky, vsuvky a podobne."

Ako sme už spomenuli, Emília vystriedala dve školy. A hoci tá druhá bola tzv. verejná, teda štátna, Košičanka bola prekvapená jej vysokou úrovňou. "Pre zmenu rodiny som v januári zmenila aj školu. Bývala som v dedinke Jocotepec, necelú hodinu cesty od Guadalajary. Mala som štyri mexické sestry, na mesiac mi pribudla ešte piata z Kalifornie. Rozumeli sme si, akoby sme spolu žili celý život. Mama nepracovala, preto nám každý deň vyvárala. Ja som jej pomáhala, takže ma zasvätila do tajov mexickej kuchyne. Otec bol zubár a zároveň učil biológiu na miestnej škole. Keď som mu raz pomáhala s prípravou prednášky na počítači, povedal mi, že píšem lepšie než väčšina mexických študentov."

Mexičania "bez šance"

Aký by to bol ročný pobyt v Mexiku, keby ho Emília nevyplnila aj cestovaním. Počas roka navštívila takmer každý z mexických štátov. Spoznala rôzne miesta od svetoznámych turistických "vychytávok" ako Mexico city, pyramídy, Cancún či Karibské more, ale aj nádherné historické mesto Zacatecas, ktoré malo kedysi najväčšie náleziská striebra na svete. Cestovala autom aj autobusom a užila si nádherné pohľady na nekonečné moria paliem či kaktusov.

"Každý štát sa pýši okrem svojich typických tancov aj niečím osobitým. Napríklad štát Jalisco je známy hudobníkmi so sombrerami, zvanými mariachi a vo svete obľúbenou tequilou, destilátom, ktorý sa vyrába z výťažku kaktusu agáve." Starobylé banské mestá Zacatecas a Guanajuato, z ktorých pochádzala väčšina mexického striebra a zlata, sú dnes zaradené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Úžasným zážitkom je aj poprechádzať sa po romantických uličkách mesta Guanajuato. Tá najslávnejšia, Ulička bozku, je taká úzka, že podľa legendy si môžu milenci na balkónikoch protiľahlých domov vymieňať bozky.

"Jednou z najzaujímavejších vecí, čo som v Mexiku videla, je ruina neďaleko mesta Uruapan v štáte Michoacán. Pred rokmi tam sopka Paricutín zaliala lávou celé okolie a z dediny pod ňou vidno len vrch kostolnej veže a časť múru, trčiaceho spomedzi stuhnutej lávy." Emíliu prekvapili kobylky v štáte Oaxaca. Osolené a po pridaní čili ich jedia. Aj ona ochutnala, ale do svojho bežného jedálnička by ich vraj nezaradila. "Dozvedela som sa tiež, že ženám patrí ostrov. V najkrajších vodách Karibského mora sa nachádza Ostrov žien, na ktorom je najúžasnejšia pláž, akú by si kto vedel vysnívať..."

Emília sa nerozpamätala iba na neživé atrakcie, ale aj tie živé. Napríklad na mexických chlapcov. Akí sú? Pokúšali sa ju "zbaliť?" "Pre Mexičanov sú blond alebo svetlohnedé vlasy či zelené oči unikát. Takže na cudzinky ´letia´. Bolo bežné, že na ulici sa za mnou, ale aj ostatnými ´výmennými´ študentkami minimálne obzerali alebo nám povedali, že sme krásne. Ja osobne však preferujem Slovákov..." Dievčatá vraj až také štíhle ako Európanky nie sú. Ale pre Mexičanov to nie je také rozhodujúce.

Obavy z chrípky

Samozrejme, na záver sme nemohli vynechať tému prasacej chrípky, ktorá v čase pobytu Košičanky v Amerike vypukla práve v Mexiku. "Jej šírenie vyhlásili médiá, keď sme počas výletu opúšťali Mexico city. Zmocnili sa nás obavy. Náš autobus dezinfikovali, ruky sme si mydlom umývali tak často, ako sa dalo. Keď sme došli do mesta San Christóbal de las Casas, takmer všetci ľudia tam mali na tvárach rúška. To bol pre nás šok. Aj my sme si chceli nejaké kúpiť, ale boli vypredané. Každý bral prevenciu vážne. Pre časté zmeny klímy počas výletu mali mnohí zapchaté nosy, prípadne kašľali alebo ich bolela hlava."

V tom čase sa uvažovalo o zavretí hraníc s USA. Pre niektorých to bola zlá predstava a pocit, že by sa nemohli vrátiť domov. Aj Emíliini rodičia sa báli, dokonca istý čas uvažovali, že by sa mala vrátiť. No uvedomili si, že na letiskách by sa akurát nakazila, preto jej odporučili ostať. "Asi po týždni od vyhlásenia epidémie počty obetí klesli. Vraj preto, lebo predtým na konto prasacej chrípky započítali aj iné úmrtia. Vtedy sa situácia trochu uvoľnila. Ľudia začali žartovať, že kvôli AIDS nikto nechce používať kondómy, ale príde chrípka a zrazu chce nosiť rúška každý. Počula som aj také názory, že chrípka v skutočnosti neexistuje, ale aj také, že vznikla v USA a Mexiko podplatili, aby to vzalo na seba."

Napokon sa všetci študenti vrátili z výletu zdraví. Ešte mali kvôli chrípke dva týždne prázdniny, potom nastúpili do školy, kde si musel každý pred vchodom dezinfikovať ruky a pred začatím vyučovania vypisovať formulár, či má niektorý z príznakov. "Po troch týždňoch boli zrušené všetky opatrenia. Keď som sa koncom júna vracala na Slovensko, bolo už všetko tak, akoby sa nič nestalo. Aj napriek týmto patáliám na pobyt v Mexiku nikdy nezabudnem," dodala na záver Emília Doničová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári