Často len ticho trpia a čakajú, že sa situácia zlepší sama. Taký postoj však môže viesť k tragédii. Svoje by o tom vedel povedať 16-ročný Peter Mesároš. Nielenže musel dlhé roky sledovať, ako jeho otec fyzicky ubližuje matke, no zažil aj otrasnú tragédiu. Videl, ako otec dobil mamu tak, že zomrela. Situáciu mu sťažil fakt, že je hemofilik a že sa prakticky stal bezdomovcom.

O tom, čo Peter zažil, sa mu nehovorilo ľahko. Keď si k nám prisadol, očividne zvážnel a bolo zrejmé, že o čom bude rozprávať, by z pamäti najradšej vymazal. "Otec bil mamu stále. Najprv len zriedka, potom takmer každý druhý deň. Dúfal som, že sa to raz zlepší, no bolo to čím ďalej tým horšie," spomína, aké mal detstvo.

Narodil sa v mestskej časti Košice-Juh a lekári mu okamžite diagnostikovali hemofíliu. "Je to porucha zrážanlivosti krvi. Jednoducho sa mi krv nezráža, čo je nebezpečné. Musím si dávať pozor, aby som sa neporanil alebo neporezal, lebo by som mohol vykrvácať." Nebezpečné sú pre neho aj niektoré fyzické aktivity, napríklad šport. Zlá zrážanlivosť krvi totiž spôsobuje aj to, že sa mu modriny tvoria omnoho ľahšie a vo väčšom rozsahu ako zdravým ľuďom. "Beriem na to lieky. Každý deň si ich pichám do žily. Podporujú zrážanlivosť krvi, trochu mi pomáhajú."

Ako dieťa chodil Peter do bežnej materskej škôlky na Sídlisku nad jazerom. "Na základnú školu som však nastúpil tu, kde som teraz - do špeciálnej školy pre postihnuté deti vo Vyšnom Opátskom. Rozhodla sa tak mama." Tá to spravila preto, že mala so zariadením dobré skúsenosti. Petrov o deväť rokov starší brat sa totiž narodil s rovnakou diagnózou ako on a už predtým navštevoval túto školu. "Je to zvláštne, že sme sa narodili obaja s hemofíliou. Mama ani otec totiž túto chorobu nemali."

Bitka každodennou realitou

V tom čase Peter do školy ešte len klasicky dochádzal a nebýval tam. "Bývali sme stále na Juhu. No po niekoľkých rokoch som zo školy pre postihnuté deti odišiel a začal chodiť na klasickú základnú školu na Staničnej ulici." Chvíľu teda rodina vyzerala, že si aj napriek hendikepu dvoch jej členov nažíva šťastne, bez problémov. Nebola to však pravda. Petrov otec pracoval na rôznych stavbách, bral fušky. Zrejme na nich sa stretol so stavbárskymi partiami, ktoré sú známe tým, ako trávia voľný čas. Teda s alkoholom. "Otec niekedy udrel mamu, potom ju začal vyslovene biť. Keď prišiel z práce opitý, začali sa hádať a veľakrát mamu napadol." Situácia sa zhoršovala, keď Petrova mama prestala pracovať a ostala doma. Hádky a bitky boli na dennom poriadku. Niekedy to boli len facky, inokedy tvrdé zápasy, ktoré mali vopred jasného víťaza...

Situácia sa zhoršovala, naberala na obrátkach. Petrov brat sa odsťahoval k starým rodičom, on sa musel domácemu šialenstvu prizerať sám. "Na nás s bratom otec nikdy nesiahol. Bil len mamu. Nevedel som, čo robiť." Peter bol ešte malý, nevedel v tom otcovi zabrániť. Nemal ani mobilný telefón, aby zavolal pomoc. "Mama sa neskôr pokúšala brániť aspoň tak, že volala políciu. Nemalo to však žiadny význam. Policajti otca zobrali na jeden deň preč, keď sa vrátil, bolo to ešte horšie."

Od volania policajnej pomoci tak mama pomaly upustila. Možno práve to sa jej stalo osudným. Prišiel totiž deň, ktorý zmaril jej život a nezmazateľne poznačil životy ostatných členov rodiny. Keď bol Peter doma, spustila sa obvyklá hádka a následná bitka. Nebolo by na tom pre Petra nič nové, no zarazila ho najmä intenzita otcovho útoku. Videl, že je zle, keď zbadal, že z toho mama zrejme nevyviazne len s modrinami či odreninami...

"Nemal som telefón a nevedel, čo mám robiť. V panike som vybehol z bytu a utekal k susedovi vo vedľajšom bloku, ktorého poznám. Ten zavolal sanitku aj políciu." Bolo však neskoro. Čo sa presne dialo, si Peter nedokáže alebo nechce spomenúť. Na mamino bezvládne telo sa už radšej nešiel ani pozrieť. "Stačilo mi to, čo som videl predtým. Viem len to, že sanitka prišla zbytočne. Lekári skonštatovali, že mama je mŕtva. Ani ju nebrali do nemocnice." Otca zobrala polícia do väzby.

V byte, kde sa hororový zážitok odohral, Peter neostal ani o minútu viac, ako musel. S bratom ich k sebe zobral strýko - brat ich nebohej mamy. "Potreboval som čas na to, aby som sa pozbieral," stručne hovorí o nasledujúcom období. Súd pridelil opatrovníctvo jeho už v tom čase dospelému bratovi. Bolo to dobré rozhodnutie, s bratom mali stále dobrý vzťah, chceli to tak obaja. Rozhodli sa, že začnú život odznova. Do rodičovského bytu sa nechceli vrátiť hneď. "Všetky veci, ktoré sme tam mali, sme vyhodili. Rovnako aj fotky. Nebolo ich veľa, no zbavili sme sa všetkého, čo nám pripomínalo minulosť."

Peter sa rozhodol zmeniť aj školské prostredie. Začal opäť navštevovať špeciálnu školu vo Vyšnom Opátskom. Istý čas aj s bratom bývali u strýka. Garsónku na Južnej triede, kde sa tragédia odohrala, prerobili a po niekoľkých mesiacoch sa do nej vrátili. "Bolo to v poriadku. Brat pracoval, ja som chodil do školy. Po čase sme sa však chceli presťahovať inde, kúpiť si niečo väčšie." Po piatich rokoch sa tak rozhodli garsónku predať a kúpili lepší trojizbový byt v Turni nad Bodvou. Bolo to síce ďaleko, mali však viac miesta i súkromia. Nielenže sa zvýšila kvalita ich bývania, ale zbavili sa tak aj posledných spomienok na tragédiu, ktorá sa odohrala na Južnej triede.

Spočiatku sa tam obom bratom páčilo, neskôr však prišlo to, s čím nerátali. "Ale míňali sa nám peniaze. Brat sa snažil pracovať, nedokázal však vykryť všetky náklady, ktoré sme mali. Okrem základných výdavkov sa zvýšila aj suma na cestovné. Museli sme každý deň cestovať do školy či práce vlakom. Viedlo to až k tomu, že sme nestíhali platiť vodu, kúrenie, elektrinu." Po polroku sa dlh začal markantne zvyšovať. Dospelo to tak ďaleko že im vodu a elektrinu vypli. Kým vraj nezaplatia dlh,vzniknutý na inkase, byt bude neobývateľný.

S bytom na ulici

Takto sa iba nedávno stal Peter spolu s bratom sociálnym prípadom. "Ja som sa presťahoval do zariadenia Lux vo Vyšnom Opátskom, kam som dovtedy len dochádzal do školy. Odteraz tu aj bývam, som tu takmer stále." Brat sa odsťahoval do bytu, v ktorom sa o nájomné delí s dvoma spolubývajúcimi.

Rozmýšľali aj o tom, že by byt v Turni nad Bodvou prenajali. "Na zaplatenie dlhu nemáme, no takto by sa to možno nejako dalo vyriešiť. Je to však príliš komplikované. Som totiž polovičným vlastníkom. Keď chceme byt prenajať, musíme to potvrdiť obaja. Nemám osemnásť rokov, nemôžem to teda podpísať. Vybavovanie splnomocnenia pre brata by zas trvalo príliš dlho. Žiaden nájomník by tak dlho nečakal." Naráža teda aj na byrokratickú bariéru.

Peter sa nachádza vo zvláštnej situácii. Býva v zariadení pre hendikepované deti, je sociálny prípad a pritom vlastní polovičný podiel trojizbového bytu. Ako hemofilik má nárok na invalidný dôchodok, no keďže ešte nemá 18 rokov, dostáva len malé príspevky. "Hradia mi ubytovanie v zariadení kde som, nejaké peniaze dostávam aj na vlastný účet."

V septembri Peter nastúpi do 9. ročníka základnej školy. "Čo bude potom, neviem. Na strednú školu však už určite nechcem chodiť tu, kde som. Nemám jasno v tom, aký obor by som chcel študovať. Zatiaľ ma však zaujala možnosť učiť sa za počítačového technika na SOU." Spoločnosť hendikepovaných detí vo Vyšnom Opátskom mu nevadí, no na miestnej strednej škole by mohol študovať len obchodnú akadémiu alebo odbor remenár.

S bratom sa stále často vída. Nielenže za ním do zariadenia chodí na návštevy, často ho vezme na víkend k sebe. "Snaží sa, pracuje. Ako hovoril, neskôr by chcel byt v Turni Nad Bodvou predať a kúpiť iný v Košiciach. Tam by som sa k nemu nasťahoval a opäť by sme žili spolu."

Jeho zdravotný stav síce nie je dobrý, no aspoň dokáže byť samostatný. Vie sa voľne pohybovať, ísť na prechádzku, s pohybom to však nesmie preháňať. To ho na tom trápi najviac. Miluje totiž šport. "Tri roky som hrával pingpong. Veľmi ma to bavilo. V kolene sa mi však vytvorila krvná zrazenina, ktorá mi ho zdeformovala. Musel som s tým prestať, koleno mi robí problémy aj pri iných činnostiach."

Peter sa teda snaží venovať iným športom. Menej náročným, takým, ktoré mu neubližujú. V poslednom čase je to najmä tanec na invalidnom vozíčku. "Tancovať normálne by som nemohol. Moje koleno by tie pohyby nezvládalo. Naučil som sa teda tanec na vozíčku, pravidelne to trénujem. Chodíme po rôznych vystúpeniach, robím to aj súťažne." Súťažiť v tomto športe má povolené, aj keď nie je ochrnutý. Lekár potvrdil, že je na tom s pohybovými schopnosťami zle a inému tancu sa venovať nemôže.

Niekedy myslí aj na otca. Nikdy však nie pozitívnymi myšlienkami. "Ani neviem, ako dlho ešte bude v ´base´. Myslím, že deväť rokov. Keď ho však pustia na slobodu, určite sa s ním nestretnem. Nechcem ho už nikdy vidieť. Rád by som mu odpustil, no jednoducho sa to nedá." Peter sa nestretáva ani so zvyškom rodiny. Starí rodičia už nežijú, má však niekoľko strýkov a tiet z oboch rodičovských strán. "Po tom, čo sa to celé stalo, sme sa už veľmi nevídali. Stále k nám boli všetci dobrí. Aj otcovi súrodenci, no teraz sa už nikdy nestretávame." Súrodenci Peťovej mamy sú zrejme zdrvení tragédiou, otcovi súrodenci sa za jeho čin hanbia, stretnutie so synovcami by zrejme nezvládli.

Peter sa už nechce obzerať späť, chce sa v živote posunúť ďalej. Nečudo, že chce na pekelné detstvo zabudnúť. "Po osemnástke by som sa rád vrátil k bratovi a istý čas s ním býval. Potom, ak všetko pôjde ako má, by som rád skončil strednú školu a našiel si dobrú prácu. Ak by sa darilo, našiel by som si vlastný byt a možno založil vlastnú rodinu," uzavrel optimisticky 16-ročný Peter.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári