V konečnom dôsledku, každý má občas chuť navštíviť nejakú divokú či nebezpečnú krajinu. Tak ako členovia expedície, ktorej sa zúčastnil aj Košičan Miroslav Genda. Šestnásť ľudí si mesiac užívalo argentínsky život a podrobilo svoje telo veľkej skúške - výstupu na najvyšší vrch Ánd - Aconcaguu.

Keď sa povie Argentína, každému sa v hlave blysne nálepka - krajina futbalu a telenoviel. Tie nekonečné sladké seriály pozná azda každý. No nielen to je typické pre túto krajinu. Savany, stepi, lesy a, samozrejme, pohorie Andy. Na tejto krajine sa dá toho teda obdivovať naozaj veľa. Miro Genda sa do Argentíny a na Aconcaguu dostal v januári 2008 ako jeden z vedúcich expedície.

Horolezecké sny

Košičan si vysokohorskú turistiku zamiloval už v roku 2002. Odvtedy sa snaží každý víkend zbrázdiť nejaký kopec. V roku 2006 si splnil jeden sen, podarilo sa mu zdolať najvyššiu horu v Rusku - Elbrus v pohorí Kaukaz. Práve tam sa zrodil jeho ďalší sen - hora Aconcagua v pohorí Andy. Hôr je na svete veľa, prečo teda práve táto? Odpoveď je jednoduchá. Patrí do akéhosi súboru hôr s názvom Seven summits. To je pomenovanie pre sedem najvyšších hôr siedmich kontinentov. Patrí tam v Afrike Kilimandžáro s 5 895 m, v Európe hora Elbrus s 5 642 m, v Antarktíde Mount Vinson s 4 897 m, v Južnej Amerike spomínaná Aconcagua s 6 962 m, v Severnej Amerike vrch Mount Mc Kinley s 6 194 m, v Austrálii/Oceánii je to Carstenz s 4 884 m a v Ázii najvyšší vrch sveta Mount Everest, vysoký 8 850 m. Keďže Elbrus už M. Genda zdolal, ako ďalšiu si vybral horu v Andách. V pláne má ešte aspoň ďalšie dve: Kilimandžáro a Mount Mc Kinley.

Dosť bolo teda faktov. Ako sa vlastne Košičan na túto expedíciu dostal? "Bola riadne organizovaná ako zájazd jednej cestovnej kancelárie. Tú vlastní môj známy a ten bol aj vedúcim cesty do Argentíny. Expedícia pozostávala zo 16 ľudí. Ja som tam pôvodne vôbec nemal ísť. Dva dni pred odchodom mi však známy volal, že mu vypadol jeden člen tímu. Potreboval náhradu a ja som to vzal. Hovorilo sa, že sme boli najväčšia expedícia z východnej Európy, ktorá šla na Aconcaguu. Jeden vedúci by to teda s tými ostatnými ľuďmi sám nezvládol."

Expedícia teda nepozostávala len z horolezcov či zdatných vysokohorských turistov. Cestovné kancelárie totiž v súčasnosti ponúkajú naozaj pestrú paletu dovoleniek. Jednou z nich bola aj táto expedícia na Aconcaguu. Ísť tam však nemôže každý. Také jednouché to zase nie je. "Najprv musia záujemcovia absolvovať cvičnú túru v Tatrách. Vedúci na prvý pohľad vidí, kto na to nemá. Vidieť to už pri tom, ako sa na tú túru oblečie, čo si obuje, ako to zvláda. V tomto prípade sa však pozbierala dobrá skupina."

Zo zimy do leta

Skupina Slovákov, ktorá sa rozhodla dobyť najvyšší vrch Ánd, cestovala letecky z Košíc cez Madrid a pristála priamo v rodisku telenoviel, v hlavnom meste, Buenos Aires. Prvým a hlavným rozdielom, ktorí si musel každý všimnúť a aj pocítiť, bol obrovský teplotný rozdiel. Zo Slovenska odchádzala skupinka naobliekaná v hrubých vetrovkách, tam vystúpili priamo do horúceho leta. Teplomer ukazoval 35 °C.

Buenos Aires bolo ich prvou zastávkou. Strávili tu niekoľko hodín a potom ich čakal prestup na diaľkový autobus. Jednou zo zaujímavostí tohto mesta je hlavne jeho názov. Pôvodne sa totiž volalo "Cuidad de la Santissima Trinidad y Puerto de Nuestra Seňora de Santa Maria de los Buenos Aires", čo v preklade znamená: "Mesto Najsvätejšej Trojice a prístav Našej panej Svätej Márie dobrých vetrov (ochrankyne námorníkov)". Našťastie sa tento názov skrátil len na Buenos Aires (priaznivé vetry). Rozkladá sa na území veľkom 203 km, a má vyše 2,5 milióna obyvateľov.

"Buenos Aires je naozaj obrovské mesto, nad ktorým sme leteli neskutočne dlho. Kým sme pristáli, pilot hlásil bežné informácie a medzi iným sme sa od neho dozvedeli aj to, že na severe mesta svieti slnko a na juhu zasa prší. Toto mesto by mohlo dostať aj názov ´Krajina stejkov´. Argentínčania sú totiž najväčšími vývozcami hovädzieho mäsa na svete. V meste sme síce mali čas navštíviť len najužšie centrum okolo sochy Krištofa Kolumba, no zašli sme si aspoň na ten stejk (krvavé, skoro surové mäso s rôznymi omáčkami). V Buenos Aires sú zvláštne reštaurácie, tzv. stejkárne. Dať si tam niečo iné ako stejk sa nepatrí. Práve do stejkov sú Argentínčania blázni." Dať si stejk v Buenos Aires neznamená, že hosť dostane bežný kus mäsa. Ich stejky sú veľké ako tanier, tučné a hrubé 3 až 4 centimetre. Chutia výborne. A čo Slovákov ešte prekvapilo, bolo aj litrové pivo v sklenenej fľaši.

Slovenská expedícia sa teda vybrala ďalej, diaľkovým autobusom do ďalšieho obrovského mesta. "Mendoza je jedno zo štyroch najväčších miest Argentíny. V tejto krajine ich nie je veľa. Obyvatelia sú tam akoby zhustení do pár obrovských miest. V Mendoze preto žijú asi dva milióny ľudí. Medzi týmito dvoma mestami, Mendozou a Buenos Aires, je cesta úplne rovná a priama. Až sa zdá, že by človek dovidel do Mendozy i ďalekohľadom. Nič by mu nebránilo vo výhľade (smiech). Žiadny kopec, žiadne mesto, skrátka pustatina. Nikde nikto, len sem-tam políčko a pri ňom domček. Nechcem vedieť, ako tam tí ľudia žijú, či kde chodia nakupovať."

Herečky z telenoviel

Keď príde cudzinec do neznámej krajiny, obzerá si mesto, kultúru, život a ľudí. Mužov, samozrejme, zaujíma aj opačné pohlavie. Keďže Argentína je preslávená telenovelami a hlavne sladkými kráskami v nich, aj Slováci očakávali nejakú "pastvu pre oči." "Všímali sme si aj miestne ženy, no neviem, kde boli tie telenovelové herečky skryté. Argentínske ženy sú poväčšine tučné, možno je to aj tým, že sa tam je veľa toho mäsa. Nie sú ani veľmi pekné. Všetky vyzerajú tak americky, pri sebe, a máloktorá sa asi o seba aj stará. Ľudia celkovo sú tam dosť rasovo pomiešaní."

To však nie je ich jediné poznávacie znamenie. Argentínčania sú veľmi temperamentný národ. "Každý večer sme chodili do rôznych parkov v meste. V nich sme vždy stretávali množstvo miestnych umelcov. Každý z nich niečo vie a to ukazuje. Boli tam rôzni cirkusanti, čo sa vešali po stromoch, zlaňovali, hrali na harmonike, tiež hrali na každom kroku divadlo či koncert. Nebolo to nič organizované, jednoducho sa stretli, bavili a tancovali. Okolo toho kadejaké trhy, blšáky, indiánske stánky. Žije sa tam celý deň a celú noc. Všetci sú tam milí a priateľskí. Jediný problém bol s rečou. Úradným jazykom je španielčina a anglicky oni nebudú rozprávať ani za nič. Rukami a nohami sa však vždy dá."

Horšie je vyskúšať v Mendoze či Buenos Aires dopravu. V niektorých prípadoch môže ísť človeku doslova o život. A hoci sa na tom teraz Slováci smejú, určite im v tých chvíľach nebolo všetko jedno. "Doprava v meste je jeden veľký chaos. Všetci si jazdia ako chcú a nie som si istý, či berú vážne aspoň semafory. Darmo tam majú naťahané čiary na cestách, každý si ide, ako chce. V Číne sa tak napríklad križujú na motorkách, to isté tu robia s autobusmi. O adrenalínový zážitok sa nám postaral aj taxikár. Objednali sme si taxík na autobusovú stanicu. Ako sme šli, zrazu sme ju zbadali za veľkým parkom. Cesta šla dookola, no šofér bol zrejme iného názoru. Tak ako bol, rovno sa pustil cez ten park. Nevadilo mu, že berie schody, kríky i obrubníky. Videl skrátka stanicu, tak šiel za ňou."

Dve kilá mäsa

V cudzej krajine sa návštevník okrem obzerania pamiatok či vyskúšaní adrenalínovej jazdy taxíkom určite obzrie aj po typickom jedle. Slováci v prvých dňoch našli v Mendoze reštauráciu, kde sa dalo za 200 korún dosýta najesť. Palacinkáreň, stejkáreň, plody mora, všetko od výmyslu sveta. Samozrejme, to aj zo začiatku využívali, potom im však došlo, že to nie je veľmi dobré, ak si okrem suvenírov nechcú doniesť aj kilá. No a v konečnom dôsledku vláčiť na Aconcaguu ešte ďalší náklad tiež nie je bohviečo.

Zo stejkárne si Miro odniesol úsmevný zážitok. "Poprosil som si stejk. Hovoril som anglicky. Kuchár mi odrezal poriadny dvojkilový kus mäsa. Snažil som sa mu vysvetliť, že to je veľa, no zrejme ma nepochopil, myslel si, že mi je to málo. Odrezal mi teda väčší a ten prvý hodil priamo do ohňa, na ktorom stejky piekol. Tomu sa hovorí plytvanie." A to bola len jedna z vecí, ktorá Slovákov poriadne prekvapila. "Argentína je známa vývozom kávy, no nájsť reštauráciu, kde človeku uvaria kávu, je problém. V mnohých z nich sme sa totiž dozvedeli, že nemajú licenciu na predaj a teda nám kávu urobiť nemôžu. Boli sme v šoku, no ja kávu ráno potrebujem. Skúsil som sa teda dohodnúť: kávu si kúpim v obchode a oni mi ju uvaria. V jednej reštaurácii sa mi to podarilo, no musel som ju mať schovanú pod stolom."

Hoci Argentínčania vyvážajú kávu, nie je ich typickým nápojom. Tým je Maté. Tradičnou výbavou takmer každého Argentínčana je malá nádobka v tvare tekvičky so slamkou a v nej lístky cezmíny paraguajskej či zeleného čaju. K tomu si nosia termosku plnú horúcej vody, ktorou stále lístky zalievajú, kým sa voda neminie. "Maté som neochutnal, no moji kamaráti boli po ňom nejakí usmievaví," smeje sa M. Genda. "Ktovie, čo v tom je. Asi je to len veľmi silné. No tie nádobky sú jedným z typických suvenírov."

Dva týždne spoznávali Slováci mendozský argentínsky život a pomaly sa pripravovali na výstup na Aconcaguu. Ako to prebiehalo a čo všetko pri tom zažili, to sa dočítate v niektorom z ďalších pokračovaní.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári