Jeho meno sa s naším mestom spája už niekoľko desaťročí. V bývalom režime robil Košiciam svojím muzikantským umením dobré meno po celej Európe. Po zmene režimov sa zas významne spolupodieľal na kultúrnom raste, pokroku Košíc. Stále sa pri tom hrdil tým, že je lokálpatriot, nezlákalo ho ani zahraničie. O jeho zaujímavom živote sme sa s ním pri príležitosti jeho krásneho jubilea - 60. narodenín - pozhovárali.

Gejza Szabados je známy svojou skromnosťou. Preto sa pri našom návrhu, že by sme o ňom radi napísali, spočiatku ostýchal. Napokon však povedal áno.. "Najmä kvôli môjmu nebohému bratovi Jurajovi. Je potrebné povedať na rovinu, že práve on bol dlhé roky maskotom Košíc. Ja som sa pri ňom iba viezol," hovorí G. Szabados.

Hoci pochádza z jednej z najznámejších košických rodín, z otcovej strany je paradoxne polovičný Záhorák. Vyrastal na Hlavnej 92. "Dnes sú naše bývalé byty súčasťou Technického múzea. Mal som štyroch súrodencov, otec bol umelecky veľmi talentovaný, krásne maľoval. Jeho kamarátom bol napríklad Vojtech Löffler. Mamka bola doma, starala sa o rodinu."

S muzikou v ich rodine začal jeho o osem rokov starší brat Juraj. Bol to paradox, pretože jeho prvý učiteľ v ľudovej škole umenia o ňom povedal, že nemá hudobný talent. Preto so štúdiom muziky načas prestal. "Na prelome rokov 1955-1956 som dostal reumatickú horúčku. Musel som byť osem mesiacov pripútaný na lôžko. Brat Juraj často sedával pri mne, pustil rádio a to, čo v ňom počul, hral na klavíri. Keď bola zima a moji rovesníci sa korčuľovali v Petrovom sade na prírodnom ľade, bolo mi smutno. Aby som neplakal, brat mi daroval podomácky vyrobené bicie a paličky. Takto som vlastne začal hrať aj ja." Rok a pol nato mal už tento "netalentovaný" Juraj Szabados vlastnú kapelu a ostatných učil hrať na klávesy, bicie aj trúbku.

Odvtedy už z domu Szabadosovcov znela muzika takmer nepretržite. "Mali sme skvelého otca. Vôbec mu nevadil hluk, tešilo ho, že nás hudba baví." Na Hlavnej 92 vedľa nich navyše bývala rodina Bergerovcov, čo bola takisto známa muzikantská rodina. Kto teda v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch prechádzal okolo ich domu, mal o kultúrne vyžitie postarané. "Šťastie bolo aj to, že pod našimi bytmi bol obchod a vedľa nás Technické múzeum. Nikomu teda hluk neprekážal."

Smotánka na Hlavnej 92

Vyrastal v silne intelektuálnom prostredí. "Keď sa brat Juraj vrátil z vysokej školy v Bratislave, začali k nám chodiť jeho kamaráti. Neskôr sa pridali aj známi Bergerovcov, denne nás navštevovalo aj 20 ľudí. Náš život sa líšil od toho bežného socialistického. Stretávala sa u nás 'smotánka' - muzikanti, herci, režiséri." Môže za to aj tolerantný prístup jeho rodičov. Tí hostí stále radi privítali, ponúkli občerstvením, dovolili im u nich prespať. S tým sa spája aj zaujímavé obdobie, keď mal Gejza Szabados akéhosi ďalšieho súrodenca. "Dva roky s nami býval akademický maliar Štefan Roskoványi. Náhle mu zomreli obaja rodičia a ostal na ulici. Otec vedel o jeho talente, tak ho zobral k nám domov. Donútil ho dokončiť si maturitu a ísť na vysokú školu."

G. Szabados ako dieťa o svojom budúcom smerovaní príliš nepolemizoval. Už v desiatich rokoch mal prvý muzikantský "kšeft". "Keď som bol menší, sníval som o tom, že budem pilotom, alebo poľovníkom. Od desiatich rokov som už však mal jasno. Prišiel som domov zo školy, hodil tašku na zem a cvičil bicie aj päť hodín. Nič iné ako hudba pre mňa neexistovalo." Ako piatak mal už pravidelné angažmán. "Hrával som v divadle. Často sa stalo, že keď niektorej kapele ochorel bubeník, volali miesto neho mňa. O pol desiatej som skončil v divadle, prišli po mňa autom, nalepili mi fúzy a odniesli napríklad do hotela Hutník, kde som zaskakoval za bubeníka." Pomohlo mu aj to, že jeho brat Juraj mal pedagogické vzdelanie a poznal sa s jeho profesormi. Vedel mu vybaviť to, že si na druhý deň mohol pospať o čosi dlhšie.

Veľký zlom pre neho znamenalo pozvanie od Gejzu Toperczera do Slovenského rozhlasu. V košickom štúdiu si vtedy zahral s mnohými významnými hudobníkmi. "Ďalšou raritou bol aj prvý priamy prenos z košického televízneho štúdia vtedajšej Československej televízie v roku 1964. Hrali sme naživo džez. Škoda, že z toho neexistujú žiadne záznamy." O prácu teda nemal núdzu. Potreboval to. Jeho rodina totiž bola v zlej finančnej situácii. "Starší kolegovia mi to priali, vôbec sme sa na seba nepozerali ako na konkurenciu, bolo to iné ako dnes."

Šesťdesiate roky sa spájajú aj s ďalším fenoménom, na ktorý si spomínajú len starší Košičania. Na Ferka Urbánka (terajšie internáty) sa hrávali čaje a v nedeľu boli pravidelne v Dome umenia čaje o piatej. "Hrávalo tam niekoľko kapiel, boli to veľmi obľúbené podujatia." V roku 1964 sa však Gejza Szabados odčlenil od partie svojho brata Juraja a začal hrávať v kultúrnom komplexe nazývanom Bagdad. "Bolo to v Petrovom sade. S Bergerovcami sme tam začali robiť čajové popoludnia. Súperili sme s bratom Jurajom, ktorý aj naďalej hrával na Ferka Urbánka. Stále sme počítali, koľko ľudí sme mu 'odtiahli', neskôr k nám začali chodiť aj 'bigbiťáci', bolo to krásne obdobie."

V roku 1967 získal aj prvé významné ocenenie. Karel Kraugartner v tom čase organizoval v Prahe pravidelný Medzinárodný džezový festival. V rámci tohto podujatia usporadúval aj súťaž mladých talentovaných džezových muzikantov z celého Československa. Víťazi mali potom možnosť na tomto významnom podujatí zahrať si. „Zúčastnil som sa tejto súťaže ako najmladší účastník a získal som ocenenie ako hráč na bicie nástroje a možnosť ísť študovať do zahraničia."

"Podobné pozvanie som dostal aj v roku 1964. Ktovie, kde by som bol, keby som to využil. Mnohí odišli a stali sa z nich svetoznámi muzikanti." On si to však nemohol dovoliť. "Otec bol ťažko chorý, nechcel som ho opustiť. V tom istom období som sa spoznal aj s mojou manželkou Vierkou, musel som ostať. Okrem toho som na cestovanie nemal ani peniaze." Na moment, keď sa spoznal s manželkou, spomína rád. Bolo to ako z rozprávky. "Zoznámil nás kamarát. Vierka vtedy bola v nemocnici. Kto to nezažil, nepochopí. V okamihu, keď som ju zbadal, mi bolo jasné, že je ženou, s ktorou chcem stráviť celý život."

Vrátili sa len dvaja

Dôvodom, prečo neodišiel na západ, však bola aj jeho láska k mestu Košice. "Dávno sme si s bratom povedali, že tu ostaneme, nech sa deje, čo chce. Väčšina muzikantov cestovala na západ. Tam bola omnoho väčšia šanca uplatniť sa." Príležitostí na odchod mal veľa, no žiadnu nevyužil. "Hrávali sme s Jurajom a Petrom Tuscherom komerciu v rôznych európskych mestách. Ku komercii sme sa priklonili preto, že sme potrebovali peniaze." O jeho láske k domovine svedčí aj fakt, že sa vrátil z európskeho turné v roku 1968. "V čase, keď na naše územie vtrhli sovietske vojská, mnoho ľudí, ktorí koncertovali v cudzine, tam ostalo. My sme práve vtedy hrali v Mníchove. Z celej kapely sme sa domov vrátili len ja a brat."

Je potrebné spomenúť, že hudbu aj študoval. "Prvé prijímačky na konzervatórium som robil ešte v roku 1964. Do prvého ročníka som však nastúpil až o dva roky neskôr. Potom som však kvôli rôznym angažmánom v zahraničí štúdium neustále prerušoval. Ukončil som ho až v roku 1974 - odbor fagot a bicie nástroje. Rok po ukončení štúdia ho čakala základná vojenská služba. "Bol som dva roky vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave a Prešove. Bola to, samozrejme, ľahká vojenčina. Ako umelci sme nesmeli v rukách držať zbraň. V Bratislave som v jednej izbe býval napríklad aj s Paľom Hammelom. Bol to pekný život, no obrovská strata času."

V roku 1977 sa G. Szabados posunul do ďalšej významnej časti svojej kariéry. Do kapely si ho zavolal Braňo Hronec. Ten so svojím orchestrom cestoval po celej Európe. "Precestovali sme celý sever Európy, Švajčiarsko, Nemecko. Skvelým kšeftom boli koncerty v Sovietskom zväze. Braňo Hronec bol veľký pojem. Ako jediný mohol v Sovietskom zväze prezentovať americkú muziku." Glenn Miller šou, ako sa ich predstavenia nazývali, zaznamenávali závratné úspechy. Hrávali v amfiteátroch pre sedemtisíc ľudí, na ich koncerty chodilo toľko divákov ako na skupinu ABBA.

Šlo zrejme o najzaujímavejšie obdobie jeho muzikantského života. "O tom, čo sme vtedy zažili, by sa dala napísať kniha. Zažili sme autogramiády, tlačenice, okrem súkromných drobností som si so sebou nemusel nosiť prakticky nič, všade sa o nás perfektne starali. Vtedy som sa naozaj cítil ako veľký umelec." Netýkala sa ich ani komunistická šikana. "Náš repertoár nikto nepreveroval. Obľubovala nás totiž Brežnevova neter a Braňo Hronec mal skvelé kontakty. Mali sme všade zelenú."

Po štyroch rokoch však orchester dobrovoľne opustil. "Mal som rodinu, chcel som sa venovať manželke a synovi." Medzičasom sa mu totiž narodil syn Slavomír. Po návrate do Košíc nastúpil do kapely svojho brata Juraja. "Mali sme dohodu. Dva mesiace sme cestovali a dva mesiace boli doma. Tak mi to vyhovovalo. V roku 1986 som založil vlastnú kapelu, s ktorou som účinkoval až do roku 1992. Precestovali sme celú Európu. Keď som bol doma, venoval som sa s bratom Jurajom a basgitaristom Igorom Hudáčkom džezovej produkcii."

Prekvapenie z východného bloku

V roku 1985 po vystúpení na Bratislavskom jazzovom festivale dostali ponuku účinkovať na jednom z najväčších európskych džezových podujatí, ktoré sa konalo v Holandsku. "Tu sme získali významné ocenenie ako Najlepšie džezové trio. Zároveň sme si zahrali aj na záverečnom galavečere ako prekvapenie z východného bloku."

V tom istom roku sa Gejzovi Szabadosovi narodil druhý syn Tomáš. "V roku 1992 som definitívne ukončil muzicírovanie v zahraničí. Založil som prvý džezový klub na Slovensku, ktorý už dnes prevádzkuje môj starší syn Slavomír. V roku 1995 som založil vlastnú umeleckú agentúru. Aktívne som s mojím dobrým kamarátom režisérom Mariánom Kleisom stál pri vzniku Dní mesta Košice."

Rok 1992 sa spája aj so vznikom tradície Medzinárodného jazzového festivalu v Košiciach, pri ktorého zrode stáli okrem neho aj jeho brat Juraj a Peter Lipa. "Tohto roku sa bude konať už 15. ročník. V mojom hudobnom klube sa za tie roky vystriedali stovky vynikajúcich našich aj zahraničných umelcov. Podarilo sa mi na tento festival dotiahnuť predovšetkým mladých ľudí, čím som si splnil aj jeden z mojich snov, aby sa tomuto menšinovému žánru venovala pozornosť aj v radoch mladej generácie." V roku 1998 koncertoval po Európe so známym džezovým hudobníkom z USA Montym Watersom, s ktorým nahral aj CD. V rodnom meste mu bola dvakrát udelená Cena primátora mesta Košice.

Dnes už vo svojich aktivitách poľavuje. "Podnikateľské aktivity pomaly prenechávam svojim dvom synom. Nechce sa mi veriť, že mám už 60 rokov, ale do dôchodku sa nechystám. Teda aspoň nie do toho hudobného. Plánujem vrátiť sa k hudbe, hlavne k mojej veľkej láske džezu."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári