Niektorí odborníci či umelci uspejú aj v cudzom prostredí a robia našej krajine dobré meno. O tom, že sa Slovák vo svete nestratí, svedčí aj príklad Lenky Štrbinovej. Do Veľkej Británie sa presťahovala kvôli priateľovi, hľadala si prácu. Neskôr sa o jej speváckom talente, ktorý prezentovala v košickom Zbore sv. Cecílie, dozvedeli aj miestne zbory a dnes už skúša so svetoznámym Royal Choral Society či Collegium Musicum of London. O tom, aké bolo predierať sa v neznámom prostredí, sme sa s ňou pozhovárali.

"Raz sme so sestrou spievali babke Tichú noc a otec nás zjazdil, že je to falošné," spomína na svoje spevácke prvopočiatky Lenka Štrbinová. Práve otec bol ten, kto jej v začiatkoch pomáhal najviac. Ako hovorí, mal výborný hudobný sluch, na strednej škole hrával v kapele na gitaru. "Gitaru sme však so sestrou použili ako šmýkalku - položili sme ju na posteľ a šmýkali sa po nej, lepili sme na ňu plastelínu. Otec musel nutne prerušiť svoju hudobnú kariéru."

Keď bola malá, snívala o rôznych povolaniach. "Myslela som si, že budem baletka, učiteľka (to mi skoro vyšlo), maliarka či dokonca farárka. S kamarátkou sme krstili bábiky voňavkami. Asi najviac zo všetkého som však chcela byť paňou na hrade." Neuvažovala nad tým, že by sa raz mohla stať speváčkou, svoj talent si neuvedomovala. "Nikdy som neriešila, či mám nejaký vzťah k hudbe, bolo to pre mňa prirodzené. Doma sme si spievali pri vianočnom stromčeku, rodičia nám kupovali platne s detskými pesničkami, učili nás riekanky a uspávanky."

Ju a jej dve sestry neskôr rodičia zapisovali do rôznych hudobných či iných záujmových krúžkov. Vraj aby nevysedávali pred bytovkami.. "Celé detstvo sme mali o zábavu postarané. Prostredná sestra spievala v Zlatej bráne, najmladšia chodila do dramatického krúžku - teraz pracuje ako redaktorka pre isté košické rádio. Ja som zas odmalička s nosom nalepeným na papier stále čosi čmárala." Mala teda silný vzťah aj k výtvarnému umeniu.

Postupom času však aj v jej srdci začalo prevládať najmä hudobné umenie. Začala navštevovať Košický detský zbor. Takto sa dostala k rôznym druhom hudby, aj k tej náročnejšej - klasickej. "V Košickom detskom speváckom zbore sme spievali všeličo. Od renesančnej polyfónie cez upravené ľudovky až po muzikály. Ale keďže sme chodili do kostola, asi preto mi učarovala chrámová hudba. Je to fakt duchovný zážitok, keď interpretujete krásnu vec, a to priamo Bohu. Nie som ten typ, čo dokáže sedieť v kostole a čítať dlhé litánie, ja si radšej zaspievam. Pozdvihuje to aj poslucháča, aj speváka."

Z učiteľskej stoličky zutekala

V Košiciach navštevovala umeleckú strednú školu. Okolie ju vtedy poznalo najmä ako začínajúcu umelkyňu. "Rodičia do mňa stále hučali, ako to vyzerám. Moje rovesníčky sa vraj obliekali ako dámy, zatiaľ čo ja ako harlekýn. Polovica sídliska ma pozná najmä ako dievča vo zvoňákoch pomaľovaných slniečkami." Po strednej škole odišla študovať výtvarnú výchovu a umenie do Prešova. "Keď som však mala 'tú česť' ísť na prax učiť deti na základnej škole a videla som, čo nám to tu rastie, utekala som kade ľahšie," hovorí so smiechom
27-ročná dáma.

Popri štúdiu už začala spievať aj vo väčších hudobných telesách. "Okrem Košického detského zboru som spievala asi v troch pražských zborníkoch, stala som sa sólistkou košického Zboru sv. Cecílie. Rovnako som bola členkou externého zboru Opery Štátneho divadla."

Pred niekoľkými rokmi cítila, že sa chce posunúť ďalej. "Uvažovala som nad tým, že odcestujem do Prahy študovať grafický dizajn. Môj priateľ sa však presťahoval do Londýna a vedela som, že bez neho nedokážem ostať sama." V marci roku 2007 sa k nemu teda odsťahovala.

Niektorí si myslia, že keď pricestujú do Veľkej Británie, nemajú sa čoho báť - práca sa nejako nájde. Nie je to však také rozprávkové. "Každý kto príde do Londýna, musí rátať s tým, že mu práca, o akej sníva, nespadne okamžite priamo z neba. Niektorí sú tu celý život a nevedia sa prebiť. Moja prvá práca bola ťažká, ale v podstate zábavná. Uchádzala som sa o pozíciu umývača riadu vo vychýrenej nemeckej reštaurácii, kde pracovali iba rodení Nemci."

Ešte počas prijímacieho pohovoru sa dala so šéfom do debaty o jedle, pri ktorej mu poradila zopár trikov. Toho to zaujalo natoľko, že jej ponúkol miesto šéfkuchárky pre omáčky. "Skončilo sa to tak, že lepší nemecký guláš od môjho ešte nejedol a vraj nikdy nestretol kuchára s takým talentom, aký mám ja. Do Londýna som však neprišla robiť kuchára. Chcem sa zdokonaliť v grafickom dizajne, tak si robím prax a zháňam kontakty. Mala som prácu v grafickom štúdiu, vyšli mi nejaké ilustrácie v Garden magazíne. Rovnako som robila zopár propagačných materiálov pre niekoľko reštaurácií. Stále spolupracujem aj s ľuďmi na Slovensku."

Napriek zdanlivo hladkému aklimatizovaniu v novom prostredí však musela bojovať s rôznymi prekážkami. "Jasné, že som utrpela kultúrny šok. Odrazu som bola bez kamarátov, zboru, rodiny, bez celého môjho trochu bohémskeho študentského života. Prišla som tam hneď po škole. Zrazu som sa musela starať sama o seba. Nie je to ľahké, keď si človek nevie v obchode vypýtať ani chlieb. Veľmi mi však pomohol a pomáha môj priateľ. Spoznávame nočný Londýn, zisťujeme kde je najlepšie pivo a hudba, pravidelne chodievame na výlety mimo Londýna."

Ponuka Royal Choral Society

Nikdy teda nespievala profesionálne. Stále účinkovala v zboroch len amatérsky - popri práci či štúdiu. Rovnaké to bolo aj v Londýne. Dostala sa do Collegium Musicum of London. Pomohol jej s tým priateľ. "Stala som sa tam aj sólistkou a ušiel sa mi part z Rachmaninových Vešper. Na Veľkú noc tohto roku som bola doma. Samozrejme som si neodpustila to, aby som navštívila skúšku Zboru sv. Cecílie. Tam mi povedali o projekte, v rámci ktorého bude košický zbor vystupovať v spolupráci s londýnskym kráľovským Royal Choral Society na známom festivale Pohoda. Dali mi na nich kontakt. Napísala som im e-mail a pozvali ma na skúšku."

Spievať s týmto významným zborom je veľká česť. Jeho členovia spievali už aj samotnej britskej kráľovnej, vystupujú v mnohých krajinách sveta. "Je to zbor na profesionálnej úrovni, spievajú s profesionálnymi hudobnými telesami a sólistami. Vznikli hneď ako sa otvorila Royal Albert Hall v Londýne ako kráľovský zbor. Ich repertoár je nesmierne pestrý, spievajú takmer všetko. Pre mňa je však nové to, že v tomto zbore spieva vyše 100 spevákov rôzneho veku. Zbor sv. Cecílie, v ktorom som dovtedy spievala, je komorný zbor s 30 členmi. Royal Choral Society je masa ľudí a na skúškach niekedy odpadávame, lebo v miestnosti, kde cvičíme, nemáme okno. Sú však veľmi disciplinovaní, napriek vysokému počtu členov sa medzi sebou nebavia, všetci sa sústredia, počúvajú dirigenta a je tam absolútne ticho. Berú to veľmi vážne."

Pozvánka do tohto zboru ju teda veľmi milo prekvapila, uvedomuje si, že ide o veľkú česť a prestíž. "Keď som dostala e-mailom pozvánku na skúšku, bola som trochu mimo. Veľmi som sa tešila, skoro som nespala. Keď človek niekam ide, nevie, aké to tam je, stále o tom musí rozmýšľať. Už som ani nevnímala svet okolo, len som žila vo svojom obláčiku ako za starých čias, keď som bola ešte na Slovensku a ponúkli mi spievať sólo." Splnil sa jej jeden z najväčších životných snov. "Vždy som chcela, aby mal môj domovský Zbor sv. Cecílie spoločný koncert s nejakým londýnskym zborom, kde by som si mohla zaspievať. Táto spolupráca sa navyše mala odohrať na obrovskom festivale, akým je Pohoda, bolo to jednoducho skvelé."

Vo svetoznámom speváckom zbore je teda ešte len začiatočníčka. Okrem skúšok s ním vystupovala len na spomínanom koncerte na festivale Pohoda a v Brightone. Ešte ani nevie, aké miesto v zbore dostane. V druhý septembrový týždeň ju čaká akýsi definitívny konkurz, kde jej určia pozíciu. "Manažment ma ubezpečuje, že to slúži len na to, aby dirigent počul, aké kvality či nedostatky mám. Samozrejme, mám trochu trému, ale speváci mi vraveli, že dirigent je na konkurze veľmi zlatý, pomáha, kde sa dá a že sa nemám čoho báť."

To, že je zo zahraničia, vraj nijako neovplyvňuje jej postavenie. "Londýn je také multikulturálne mesto, že tam nikoho nezaujíma, kto je odkiaľ. Je tam zmes všeličoho - národností, vierovyznaní, kultúr. Teraz, keď je kríza, to síce trochu cítiť. V zamestnaniach si Angličania veľmi chránia svoje miesta a dávajú najavo, že cudzinci tam nie sú doma. V zbore je však niekoľko Nemcov, Japonec, Bulharka... Okrem toho nie som prvá Slovenka, čo tam spieva. Pred mnou tam spievala Jana Polnischová z organizačného tímu festivalu Pohoda."

Londýnsky životný štýl

Život v Londýne ju baví. "Ľudia sú tam iní, všetci sú veľmi zdvorilí. Človek sa tým nesmie nechať zmiasť. Nikoho v skutočnosti nezaujíma, ako sa kto má. Je to iba hra, kde na otázku - 'ako sa máte', človek odpovie - 'dobre'. Kolujú o tom aj vtipy." V Londýne je veľa príležitostí na zábavu. "Vždy sa nájde nejaké divadlo, koncert či výstava, dokonca aj úplne zadarmo. Naozaj to tam žije, niekedy neviem, čo si mám vybrať. Je to však všetko veľmi uponáhľané. Predsa len uprednostňujem pokojnejší, pomalší život ako napríklad na Slovensku. Anglický vidiek je oproti Londýnu úplne iný svet, ten je so Slovenskom veľmi podobný. Ľudia sú tam omnoho zrelaxovanejší, žijú si svoj pokojný život v maličkých domoch."

Londýn má svoje klady aj zápory. "Angličania majú napríklad podstatne silnejší vzťah k historickým pamiatkam, všetko reštaurujú, kupujú staré zrúcaniny a rekonštruujú ich len pre ten pocit, že to zažilo veky. V mestách majú zas rozvinutú silnú parkovú kultúru, pretože tam nie je možnosť ísť do lesa. To si človek musí kúpiť v supermarkete jednorazový gril a ísť do parku, kde už v peknom počasí sedí ďalších 12 000 ľudí. Vtedy sa len pýtam - 'máte voľné'? Je to niekedy frustrujúce, lebo z času načas potrebujeme odísť mimo civilizácie."

O to, že by si v Londýne nemala kde zaspievať, sa nebojí. V meste je množstvo speváckych zborov. "Royal Choral Society patrí spomedzi amatérskych telies k tým najpopulárnejším, pretože pôsobí pri Royal Albert Hall, najprestížnejšej koncertnej budove v Londýne spolu s Royal Philharmonic Orchestra. Pamätám sa, ako som sa po príchode do Veľkej Británie okolo tejto budovy prechádzala a žartovala, že si tam raz zaspievam." Z tohto sci-fi sa pre ňu teda razom stala realita. Jej ďalším snom je, že by si v tomto zbore niekedy zaspievala aspoň malé sólo.

Možno prekvapivo však pre nás vyznelo to, keď nám oznámila, že v Londýne neplánuje ostať natrvalo. Mnohí by v jej situácii neváhali. "Chceme sa vrátiť domov do Bardejova, odkiaľ pochádza môj priateľ a založiť si rodinu. Ja si chcem otvoriť vlastnú umeleckú agentúru. Ale ešte sa tu toho potrebujem veľa naučiť. Hlavne nech sme zdraví, potom môžeme robiť hocičo, čo si vymyslíme," uzavrela optimisticky a inšpiratívne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári