V Košiciach vtedy zahynulo sedem ľudí, najviac v celom bývalom Československu. Ďalších 36 Košičanov bolo ťažko a 28 ľahko zranených. Tragicky zosnulých spoluobčanov si uctili účastníci pietneho aktu minútou ticha, kyticami kvetov a zapálenými sviečkami.
KOŠICE. Pri pamätnej tabuli s menami mužov, ktorí zomreli vďaka nepotrebnému a nezmyselnému vojenskému zásahu okupantov, nechýbali ani zástupcovia protifašistických bojovníkov, bývalých politických väzňov a osôb z pomocných technických práporov (PTP).
Memento pre politikov
Všetci si s hlbokou úctou zaspomínali na sedem zabitých Košičanov: Ivana Schmiedta, Michala Hamráka, Jána Hatalu, Bartolomeja Horvátha, Jána Lászlóa, Jozefa Kolesára i Ladislava Martoníka.
"Bol to jeden z najťažších dní moderných dejín nášho národa, zároveň aj najťažším v živote obyteľov Košíc," povedal pred položením kytíc k pamätnej tabuli viceprimátor Mikuláš Čečko. "Udalosti 21. augusta 1968 zasiahli do života celej krajiny, ale pre sedem konkrétnych rodín v našom meste znamenali nezvratnú tragédiu... Dvadsiaty prvý august 1968 má pre nás význam najmä ako trvalý odkaz pre politikov. S týmto mementom by mali vstupovať do volebných kampaní, nezneužívať moc, nepovyšovať svoje presvedčenie nad záujem občanov. Len to je spôsob ako sa vyhnúť tankom v uliciach a zbraniam namierených na bezbranných ľudí."
Chceli ho popraviť
Pred 41 rokmi patril do kategórie politicky nespoľahlivých aj Mons. Jozef Tóth. Rodák z Hanisky pri Košiciach a od roku 1938 obyvateľ mesta vzdal takisto úctu siedmim mŕtvym.
"V roku 1968 tu nemali okupanti čo robiť. Som starý PTP-ák, vtedy zomrel syn môjho priateľa Martoníka," povedal nám dnes už 85-ročný muž, tajne vysvätený v bývalom režime za gréckokatolíckeho kňaza.
Zakladal bohosloveckú fakultu v Prešove, prednášal, od roku 1969 však robil korektora v košických tlačiarňach. "Boli sme tam dvaja tajní kňazi, prijali nás z milosti, korektorov totiž vtedy brali ako robotnícke kádre. Viete, človek je stvorený podľa určitého zákona a ten treba rešpektovať. Nerobili to komunisti ani fašisti. A tí chlapci, čo tu zomreli, mali v sebe zakódované, že sloboda je právo na život a má ho každý. Štyri roky som bol v pracovnom tábore, odsúdili ma na smrť a chceli popraviť. Ušiel som. K tejto tabuli každý rok prichádzam so slzami v očiach. Otec Martoníka, ktorý tu zomrel, bol môj kolega, sadzač."
Sedem mŕtvych, šesť mien
V priestoroch pod stĺporadím Vedeckej knižnice sa v piatok konala netradičná výstava fotografií Galérie na povrázku. Šesť desiatok emóciami nabitých obrázkov týkajúcich sa udalostí roku 1968 priťahovalo pohľady okoloidúcich.
"Ľudia sa pristavujú, pýtajú sa, ba niektorí sa na snímkach aj spoznávajú. Najlepšie je, že výstavou nepriamo motivujeme mladých zaujímať sa o pohnuté udalosti spred rokov," vysvetlil Ladislav Rovinský zo Spolku na podporu skrášľovania Košíc. Vystavené fotografie pochádzali od súkromných darcov, prípadne boli stiahnuté z internetových stránok.
V súvislosti s pamätnou tabuľou na Hlavnej 7 je zaujímavá jedna skutočnosť. Aj keď vojaci zabili v auguste 1968 sedem Košičanov, na tabuli je iba šesť mien. Chýba meno Bartolomeja Horvátha. Keď sme na to po vlaňajšom pietnom akte upozornili predstaviteľov mesta, sľúbili nápravu. Nestalo sa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
