chvíle oddychu nielen rôzne kultúrne programy, ale aj rôzni pouliční umelci. Štyroch z nich sme si počas ich hrania dovolili vyrušiť a položiť im zopár otázok.

Peter Cehelský, ktorý má 28 rokov a pochádza zo Štrby, s 21-ročným Košičanom Gabrielom Bodnárom, nie sú žiadnymi nováčikmi pouličného muzikantstva. V centre hrávajú už štyri roky. "Spoznali sme sa po jednom festivale, keď sme šli spoločným stopom," spomína Gabriel. Na Hlavnej ulici ich môžu okoloidúci vidieť v dvojčlennej alebo trojčlennej zostave. "Niekedy s nami chodí jeden kamarát. Hráme na gitaru, bongo, djembe a sem-tam na nejakú píšťalu či didgeridoo."

Obaja začali hrať na hudobné nástroje ešte v puberte. "Potom sme mali rôzne kapely. Stále sa to však menilo. Ja momentálne nehrám v žiadnej kapele," hovorí Peter. Jeho kamarát je medzi mladými Košičanmi pomerne známy. Momentálne účinkuje v kapele Jurij The Gagarins, predtým hral v kapele Peťove ruky.

Obaja hudbu aj študovali. Gabriel nastúpil po strednej škole na odbor hudobná výchova s pedagogickým zameraním, Peter má túto školu úspešne za sebou. "Práve počas vysokej školy som začal hrávať aj na ulici. Páčilo sa mi spoznávať nové mestá. Z Prešova som teda začal chodiť hrať aj do Košíc. Navyše to slúžilo aj ako akási brigáda na privyrobenie," pokračuje Peter. Pouličné hranie mu okrem jedinečných zážitkov prinieslo aj ďalšiu, cennejšiu vec. "Vďaka tomu, že som hrával v košických uliciach, som spoznal svoju priateľku. Stále sme boli partia muzikantov, ktorí všade chodievali spolu. Keď sme dohrali na ulici, šli sme do nejakého baru a tam pokračovali. Práve tak som ju spoznal."

Hrávajú najmä počas leta. "Vtedy je v meste najviac turistov a keď sa skryjeme do tieňa, sú aj ideálne podmienky. Zažili sme hranie aj počas veľkých horúčav, no vtedy je to na nevydržanie." Výnimkou však nie je ani to, že si zahrali počas zimných mesiacov. "Moje teplotné rekordy padali v decembri. Je to však ťažké. Na gitaru sa hrá v mraze veľmi ťažko. Prsty krehnú, struny sa zarezávajú do kože." Peter však vymyslel "fintu", vďaka ktorej mu zima na celom tele nebola. "Stále som si sadol alebo sa postavil k vývodu klimatizácie nejakého podniku. Ten ma dokázal skvele zahriať," hovorí s úsmevom Peter.

Obaja hrávajú najmä muziku 90. rokov: reggae, grunch, piesne Boba Marleyho a podobne. V týchto štýloch totiž skvelo vyznejú nástroje ako djembe. Miesto, kde hrajú, stále menia. Niekedy býva o lukratívne "fleky" pomyselná bitka. "My sa snažíme s ostatnými muzikantmi vychádzať dobre. Stále sa s nimi dohodneme. Keď máme pauzu, oznámime im, že nás môžu na chvíľu vystriedať."

Tešia sa najmä z detskej kulisy. "Prekvapivo ju zažívame veľmi často. Rodičia za nami sami nosia deti, zrejme chcú, aby si pozreli nástroje, počuli čo vydáva aký zvuk." Detské reakcie sú milé. Niekedy im vraj k peniazom prihodia aj nejakú tú lízanku či cukrík. "Mali sme však aj takého huncúta, ktorý nám zarobené peniaze vzal a vyzeralo to, že s nimi chce utiecť."

S podobným hrejivým pocitom spomínajú aj na partiu poľských turistiek. "Bolo to asi dvadsať mladých žien, ktoré nám nielenže hodili peniaze, ale si okolo nás aj posadali a neskôr doniesli pivo," spomína Gabriel. Peter však dodáva, že nie všetky príhody boli pozitívneho charakteru. "Samozrejme, stáva sa, že nás obklopí aj partia opilcov, ktorí nám chcú z rúk vytrhnúť gitaru. Niekedy je to ozaj zlé, no inokedy si s takýmito ľudmi zaspievam."

Do budúcnosti majú Peter s Gabrielom rôzne plány. "Pre mňa je hudba len spôsob sebavyjadrenia. Nepotrebujem s ňou dosahovať nejaké oslnivé úspechy," hovorí Peter. Gabriel má opačný postoj. Hudbu si kladie na piedestál, je pre neho to, čo by chcel robiť stále naplno. "Rád by som mal prácu popri muzike, nie muziku popri práci," uzavrel s úsmevom.

O peniaze za hranie mu nejde

Pomerne známou postavou Hlavnej ulice je aj muž so slúchadlami v ušiach fúkajúci do saxafónu, či trumpety. Hráva najmä v strede pešej zóny a vo večerných hodinách. Nie je to tzv. muzikant samouk, ale vzdelaný človek. "Študoval som na ľudovej škole umenia tu v Košiciach. Neskôr som bol aj v príprave na konzervatórium. No kvôli tomu, že neviem dobre po slovensky, som sa myšlienky ďalej študovať vzdal," hovorí 57-ročný Otto Oláh, ktorý pochádza z Rožňavy.

Po skončení strednej školy v roku 1978 sa stal profesionálnym muzikantom. "Hrávali sme najmä v rôznych kaviarňach a hoteloch. Počas komunizmu sme museli chodievať na preskúšania, Slovkoncert nám potom prideľoval hrania na akciách." V Košiciach hral takmer všade. "Celý život som bol muzikantom. Bolo to moje zamestnanie, živil som sa tým. Bol to náročný spôsob života. Robil som to tak, že som tri mesiace, keď som hrával v Košiciach, striedal s tromi mesiacmi, počas ktorých som hrával v iných mestách."

Na muzikantský chodníček chcel dostať aj svojich dvoch synov. "Okolo roku 1988 som si však uvedomil, že by to nebolo dobré. Synovia majú vzťah k hudbe, no radšej som ich dal študovať niečo iné a dnes sú úspešní." Rozhodol sa tak pre zmenu podmienok, v ktorých musia muzikanti na voľnej nohe v dnešných časoch fungovať. "Dnes sa tým už neuživí nikto. Ak sa niekto chce živiť hudbou, má na to šancu, len keď sa mu podarí získať miesto vo filharmónii alebo podobne."

Na ulici začal hrávať zhruba pred tromi rokmi. "Mám široký repertoár," vraví O. Oláh. "Snažím sa hrať pestrú muziku a prispôsobovať sa publiku. Ak ma napríklad počúvajú malé deti, viem im zahrať Večerníček či Prší, prší. Hrávam aj ľudovky, no najčastejšie 'fúkam' skladby od Felixa Slováčka."

Samému sa mu hrá dobre. "Keď som kedysi hrával s kapelou, musel som sa prispôsobovať ostatným členom. Nemám to rád. Takto si môžem hrať to, čo uznám za vhodné, potešiť svoju muzikantskú dušičku." Robí to len pre radosť, nie aby si zarobil. "Hrávať chodím len preto, aby som sa potešil. To, že mi ľudia hádžu peniaze, je len akýsi bonus. Stále hovorím, že to nie je podmienkou. Ak niekto nechce dať peniaze, nemusí a môže počúvať aj bez toho. Hrám najmä sám pre seba."

Na ľudí, ktorí sa pri ňom pristavili a počuvali ho, má väčšinou dobré spomienky. "Zastavujú sa pri mne rôzni ľudia, no reakcie sú stále dobré. Teší ma najmä, keď sa pri mne zastavia mladí s puzdrami od gitár či huslí. Viem, že sú tiež muzikanti a páči sa im to, čo hrám." O. Oláh však má aj nepríjemné skúsenosti. "Niekedy sa pri mne pristaví partia agresívnych mladíkov. Myslia si, že som Róm, no ja som Maďar."

Svojim muzikantským schopnostiam verí. Tvrdí, že by dokázal hrať stále tak dobre ako pred rokmi. Na návrat k muzikantskej kariére však nemyslí. "Nevládal by som ponocovať, cestovať. Takto mi je dobre. Nie som pod tlakom a môžem hrať slobodne."

Kedysi mu hádzali bankovky, teraz väčšinou len "centíky"

Každý, kto obľubuje prechádzky centrom, si toto leto určite všimol muzikanta, ktorý sa od ostatných výrazne líši. Hrá totiž na neobvyklý nástroj - harfu. "Hru na harfu som študoval na konzervatóriu v Bratislave, už som prijatý aj na vysokú školu v Prahe, kde budem v tomto štúdiu pokračovať," hovorí
21-ročný Jakub Rizman z Trnavy.

Ovláda aj hru na klavíri, no venuje sa len harfe. Prvé vystúpenia mal až po maturite. "Hrávam najmä na západe Slovenska. Väčšinou na rôznych večierkoch, v hoteloch či reštauráciách. Mal som aj sólové koncerty. Tieto podujatia však nie sú až také časté, čo je škoda, keďže hra na harfu sa do kaviarní a podobných podnikov veľmi hodí." Keďže je Jakub Trnavčan, je zvláštne, že ho môžu vidieť aj Košičania v pešej zóne. "Teraz cez leto bývam u kamarátky vo Svite, čo je už predsa len bližšie. Chcel som si vyskúšať, aké to je v Košiciach. Lákalo ma ísť niekam, kde ma ešte nepoznajú."

Nástroj, na ktorom v Košiciach hrá, je veľmi vzácny. "Neviem presne, aký je starý, ale tipujem to na nejakých 70 rokov. Bol vyrobený v Paríži, kúpil som ho od jednej staršej harfistky v Čechách. Harfy sú veľmi cenné, pokladajú sa za starožitnosti." Cestovanie s harfou pritom nie je žiadna zábava. "Mám ich dve, väčšiu a menšiu. Väčšinou používam väčšiu. Dá sa na nej zahrať širší repertoár a ľuďom sa to viac páči." Veľkú harfu nosí zabalenú v obale na príručnom vozíčku. "Niekedy je zábavné sledovať pohľady okoloidúcich počas môjho cestovania. Už som zažil, že si ľudia vraveli, že tam mám krokodíla či vysávač."

Reakcie Košičanov na Jakubovu hru sú zväčša pozitívne. "Ľudia sa radi pristavia, popočúvajú. Mnohí sa ma aj vypytujú, zaujíma ich hra na harfu." Koľko peňazí si takýmto vystupovaním dokáže za deň zarobiť, nechcel povedať. "Je to rôzne. Niekedy sa pokazí počasie a peniaze, ktoré som zarobil, mi 'zaplatia' akurát lístok na vlak domov. Inokedy zas dokážem zarobiť slušný peniaz..."

Príchod európskej meny negatívne ovplyvnil aj zárobky pouličných muzikantov. "Keď ešte bola slovenská koruna, bolo to pre nás výhodnejšie. Do košíka mi okoloidúci častejšie hádzali dvadsaťkorunáčky aj bankovky. Teraz si každý peniaze stráži, väčšinou dostávam len drobné centíky." Niekedy však okolo neho prejde turista, ktorý mu prispeje piatimi eurami. "Už som v košíku našiel aj poľské zloté či české koruny."

Jakub stretáva aj chuligánov, ktorí v ňom zanechajú nepríjemné pocity. "Samozrejme, že sa mi stalo, že som stretol partie drzých, niekedy aj opitých ľudí, ktorí sa mi vysmievali prípadne moju hru vulgárne komentovali. Niekedy sú takíto ľudia vyslovene agresívni." Problémy robia aj bezdomovci a niektorí mladí "spoluobčania". Stalo sa mu, že mu ulúpili zárobok. "Bol to človek, ktorý bol dokonca na korčuliach. Keď šiel okolo, schmatol mi košík. Jasné, že nenechám nástroje na mieste a nebudem ho naháňať. Nechal som to teda tak. Ten zlodej bol dokonca taký drzý, že mi po chvíli priniesol prázdny košík späť."

Hlavná sezóna trvá od jari, najmä počas leta. "Hrávam však aj inokedy. Jeseň ani zima nie sú až taká veľká prekážka. Najmä počas vianočných trhov v Bratislave a podobne stojí za to poriadne sa naobliekať a vydržať tú zimu." Priznáva však, že sa mu už zopárkrát stalo, že pri takejto zimnej hre prechladol. Toto leto hral Jakub aj v Chorvátsku. "Bol som tam však s malou harfou, nebol to až taký zážitok."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári