Sýrčan Omar si na Slovensku založil si rodinu a podniká

Cudzinci, dlhodobo žijúci na Slovensku, už dnes nie sú veľkou raritou. Väčšina z nich pricestovala študovať, nejeden sa tu neskôr zamestnal či začal podnikať.

Za Košičana sa už dlhé roky považuje aj Ing. Omar Ukleh, pochádzajúci zo Sýrie. Na Slovensko pricestoval ešte za socializmu. Študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach, dnešnej Technickej univerzite, oženil sa so Slovenkou, slúžil v slovenskej armáde a neskôr začal podnikať.

Omar sa narodil v Palestíne v roku 1965. "Mali sme kúsok pôdy, na ktorej otec pestoval zeleninu. O domovine v Palestíne mi rodičia rozprávali veľa. Bol to vraj raj na zemi, kde mohli chytať ryby holými rukami," spomína. O takéto rozprávkové detstvo ho však pripravila zmena politickej situácie, ktorá je jablkom sváru na Blízkom východe dodnes. "Rok po mojom narodení začali naše územie okupovať Izrealčania. Museli sme sa všetci vysťahovať. Ja sa na to, samozrejme, nepamätám, no z rozprávania rodičov viem, že to muselo byť hrozné. Stále ich to trápi. Vraj si mohli so sebou vziať len to, čo uniesli v rukách. Rýchlo museli opustiť svoj dom, pozemok aj celý dovtedajší život."

Spolu s ďalšími Palestínčanmi sa Omar s rodičmi presunul do utečeneckého tábora v Jordánsku. Po čase túto ich neistú situáciu upokojila Sýria, ktorá sa rozhodla podať Palestínčanom, vyhnaným z vlastného domova, pomocnú ruku. Poskytli im novú, aj keď skromnú strechu nad hlavou i občianstvo. Takto sa stal aj z Omara Ukleha občan Sýrie. "Potom som mal normálne detstvo," spomína na toto obdobie. "Chodil som na základnú školu, neskôr na gymnázium. Bývali sme v mestečku Al Hamma blízko jordánsko-sýrskej hranice. Boli tam kúpele, kde moja babka pracovala ako správkyňa jednej časti."

Po maturite sa Omar rozhodol vyskúšať štúdium v zahraničí. Robilo tak viacero Palestínčanov a Sýrčanov. "Podal som si prihlášku a čakal. Robilo sa to tak, že sme si nevyberali konkrétne mesto či univerzitu. Vyplnili sme prihlášku na štúdium v zahraničí, v ktorej sme uviedli tri predmety, ktoré nás najviac zaujímajú." Sýrska strana potom vyselektovala študentov s najlepšími výsledkami na strednej škole a poslala ich prihlášky na vybrané vysoké školy. Tento proces trval približne rok. "Potom som sa dozvedel, že ma prijali na informatiku na Elektrotechnickej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach."

Na Slovensko Omar pricestoval v roku 1986. Najprv musel stráviť týždeň v Senci, kde prebiehala základná jazyková príprava zahraničných študentov. "Nešlo len o jazykovú prípravu. Bola to akási zberňa študentov, čakali sme, kým sa zozbierame všetci. Zo Sýrie so mnou pricestovali ešte siedmi študenti. Po týždni nám povedali, že sme už všetci a vysoká škola, na ktorú ideme, je pripravená prijať nás." Pre Omara i jeho krajanov to bol začiatok nového života. "Bolo to veľmi ťažké. Všetko tu bolo iné ako to, na čo sme boli dovtedy zvyknutí. Jedlo, jazyk, spôsob života i prostredie. Veľmi ma trápil pocit, že som opustil rodinu a priateľov."

Dnes si už s úsmevom spomína na vec, ktorá ich na zmene prostredia trápila najviac. "Mali sme veľký problém s jedlom. Sme moslimovia, a preto nemôžeme jesť bravčové mäso. V tom čase sme však ešte nevedeli po slovensky. Keď sme kupovali potraviny, mali sme veľký strach, či neobsahujú aj mäso z prasiat. Nevedeli sme, čo môžeme a nemôžme kupovať. Ani pri obyčajnom masle sme si neboli istí, či tam nebol použitý tuk z bravčového mäsa." Raz si vraj kúpil konzervu s tuniakom, o ktorej ho starší kamaráti presvedčili, že obsahuje aj bravčové mäso. Dnes sa na tom už len zabáva.

S úsmevom si spomína aj na strach zo "slovenskej" zimy. Sýrski študenti na ňu neboli zvyknutí ani pripravení. "Pricestovali sme koncom septembra, onedlho sa začínala zima. Teploty klesali aj na mínus 25 stupňov Celzia, čo bol pre nás obrovský šok. Mali sme len čižmy s hladkým opätkom. Zima nás teda privítala, ako sa patrí." Ich "utrpenie" zmiernil aspoň fakt, že bývali priamo v budove, kde aj študovali. Von teda vychádzali, len keď si chceli nakúpiť nejaké potraviny.

Obrovské problémy mal Omar aj s jazykom. Navštevoval jazykovú školu, šlo to však pomaly. "Niektorí krajania vedeli po anglicky, ale ani to im veľmi nepomáhalo. V tom čase totiž nebola angličtina na Slovensku taká rozšírená ako dnes. Keď som šiel napríklad do obchodu, komunikoval som len ´rukami - nohami´." Zlepšilo sa to až v lete nasledujúceho roka. "Zložil som skúšky v jazykovej škole a veľmi mi pomohlo aj samotné štúdium na vysokej škole, kde som sa mnoho naučil zo slovenského výkladu od spolužiakov a profesorov. Vedel som aspoň základy." Slovenčinu však musel cibriť aj v ďalších mesiacoch a rokoch.

S negatívnymi reakciami ľudí nemal Omar mnoho skúseností. Okolie bolo k cudzincom počas socializmu priateľskejšie ako v dnešných časoch. "Ľudia boli milší, správali sa k sebe lepšie. Aj policajti boli slušní, správali sa inak ako dnes. Predtým, keď od nás opýtali doklady, zasalutovali a podobne." Väčšie problémy mal spočiatku s nadväzovaním nových priateľstiev. "Kvôli jazykovej bariére sme boli izolovaní a nestretávali sa ľuďmi mimo našej komunity. Až v druhom ročníku sa to začalo zlepšovať, spoznali sme sa najmä so spolužiakmi. Pomáhali mi s prednáškami i zadaniami. Zaujímalo ich, z akej krajiny pochádzam, aké to tam je."

Kto by však čakal, že sa kvôli jeho exotickému pôvodu a výzoru na neho budú Slovenky "lepiť", mýlil by sa. "Dievčatá sa nás akoby báli. Zrejme mali pocit, že keby po ulici kráčali s cudzincom, všetci by na ne ukazovali prstom." S nejakými vyslovene odmietavými prejavmi na ich prítomnosť v našom meste sa však partia Syrčanov nestretla. To, že sa niekomu nepozdávajú a niektorí nie sú nadšení ich prítomnosťou, vidia v uliciach mesta skôr dnes. "Zažil som aj nepríjemné pokriky, často na mňa ľudia škaredo zazerajú. Je to smutné. Nemali by tak reagovať. Mnoho ľudí z arabských krajín tu prevádzkuje rôzne obchody, butiky, pričom zamestnáva kopu Slovákov. Okrem toho sme tu už dlhé roky. Pre mňa osobne je Slovensko domovom."

Keď Omar zavŕšil štúdium na vysokej škole, chcel na Slovensku ostať natrvalo. Stretol sa však s problémom, ktorý mu robila jeho domovská krajina. "Sýria umožňovala svojim občanom štúdium v zahraničí s tou podmienkou, že sa po jeho ukončení vrátia domov. Navyše, keď mi skončilo povolenie na pobyt na Slovensku, mal som neplatný pas. Rok som chodil prakticky bez dokladov, bez pasu som si ich nevedel vybaviť. Mal som len úradný list, v ktorom som mal napísané, že som na Slovensku ´dočasne ponechaný´."

Tento problém sa však podarilo s ťažkosťami vyriešiť. "Prakticky hneď po škole som sa spoznal s mojou manželkou v cukrárni. Zaľúbili sme sa do seba a vzali sa. Vďaka tomu som dostal náhradný pas a trvalý pobyt na Slovensku." Občanom Slovenskej republiky sa však stal až po troch rokoch. Po svadbe sa Omar nasťahoval k svokrovcom. "Báli sa totiž, že im dcéru odnesiem do Sýrie. Neskôr sa nám narodil aj syn, dodnes bývame celá rodina spolu."

Prakticky okamžite po ukončení štúdia a udomácnení sa v Košiciach začal Omar podnikať. "Spolu s jedným známym sme si otvorili obchod s textilom. Dovážali sme ho z domova - zo Sýrie. Záujem bol veľký. V deväťdesiatych rokoch tu podobných butikov nebolo veľa." Neskôr si okrem textilného obchodu otvoril aj reštaurácie. "Mal som aj jednu diskotéku v centre mesta, no denne som v nej mal problémy. Chodili tam rôzni neonacisti, nebolo to dobré." Pre to aj iné problémy neskôr podnik uzavrel.

Podobne ako on, aj Omarov brat sa oženil so Slovenkou a istý čas tu žil. "Chýba mi aj Sýria. Snažíme sa tam chodiť s manželkou a synom čo najčastejšie. Kvôli práci sa to však príliš nedarí. Zvyčajne sa mi tam podarí vybrať dvakrát do roka, čo je veľmi málo." Na slovenský životný štýl si musel Omar dlho zvykať. Najviac ho prekvapilo, že sú tu ľudia akísi chladnejší. "Spoločenský život v Sýrii a spoločenský život na Slovensku sú dve rozdielne veci. Sýrčania sú si omnoho bližší. Omnoho viac dbajú na rodinný život, rodina drží pokope. Netýka sa to však len toho. V Sýrii je napríklad bežné, že navštevujeme aj vzdialených susedov, často sa stretávame. Tu to, bohužiaľ, také nie je."

Ako správny Slovák dodržiava Omar slovenské kresťanské zvyky. "Je to najmä preto, že moja manželka je kresťanka. Chce, aby náš syn vyrastal v klasickom sviatočnom prostredí, a tak máme napríklad vianočný stromček. Snažím sa však dodržiavať kresťanské aj sýrske zvyky." Je moslim, v kresťanskom svete sa mu teda nežije ľahko. V Košiciach nie je pre ľudí tejto viery vybudovaná žiadna mešita. "Stretávame sa raz do týždňa, každý piatok. Máme tu akúsi komunitu, spoločne sa modlíme. Nechodia tam však len Arabi, ale aj ´slovenskí moslimovia´." Stretáva sa aj so svojimi krajanmi. "Je nás tu asi dvadsať. Väčšina sa po štúdiu vrátila do Sýrie. Ostali najmä tí, ktorí si tu založili rodiny."

V súčasnosti Omar trávi čas najmä riadením svojej reštaurácie. "Okrem toho vlastním aj predajňu orientálnych kobercov. Tú som otvoril len nedávno. Vzniklo to náhodne. S manželkou sme boli na návšteve v Sýrii. Pozerali sme si rôzne trhy a obchody. Mali tam vystavené krásne koberce a manželka mi navrhla, či by sme ich nezačali predávať aj na Slovensku. Na tento nápad som pristúpil." Koberce dováža od výrobcov priamo z mesta, kde vyrastal.

V budúcnosti plánuje venovať viac času svojmu synovi. "Bohužiaľ, pre podnikanie som ho zanedbával. Omnoho väčší vplyv má na neho manželka. Syn má už trinásť rokov, stratil som teda veľa času." Syna učil aj arabský jazyk. Ovláda ho, no ešte nie dokonale. Chcel by z neho vychovať moslima, zatiaľ sa mu to však nedarí. "Kresťanstvo ako náboženstvo uznávam, no syna by som chcel vychovať v mojej viere. Politika spôsobila to, že sa na islam ľudia pozerajú s nedôverou. Kto však má moslimskú výchovu, má mnoho výhod a je vychovaný ako slušný človek."

Na záver Omar Ukleh dodal, že hoci mu Sýria chýba, na Slovensko si už zvykol a plánuje tu ostať aj v budúcnosti.