Myšlienka osobne nazrieť pod pokrievku moslimského sveta sa zrodila v jeho hlave. Bola to túžba vidieť iný svet, a tak trochu ho k tomu vyprovokovali aj články v bulvárnej tlači, ktoré takto negatívne formujú verejnú mienku. O krajinách, kde je islam posvätný, sa nepísalo v príliš lichotivom tóne. Ani o Sýrii, pre ktorú sa mladý Košičan Ján Kepšta rozhodol. U mnohých ľudí v Európskej únii a vo svete prevláda mienka, že je to štát, v ktorom sa nerešpektujú základné ľudské práva a spája sa s konfliktmi na Blízkom východe.

Času na "expedíciu" na Blízky východ bolo dosť, pretože Ján Kepšta si v lete užíva učiteľské prázdniny, išlo iba o to zohnať nejakých spolucestovateľov a nájsť vhodný dopravný prostriedok, ktorý by náročnú cestu zvládol. "Ísť sám by asi nebolo z bezpečnostného hľadiska najlepšie riešenie. Ani vybrať si nejakú cestovku, pretože s ňou sa dostanete iba na komerčné miesta plné turistov a v neposlednom rade vás to vyjde oveľa drahšie. Ja som chcel trochu bližšie spoznať tamojších ľudí, spôsob ich života, ako to u nich funguje. Spoločníkmi na ceste sa stali moji kamaráti Pavol Ďuriš a Dodo Meszároš, ktorí študujú na fakulte verejnej správy. Spoločne sme plánovali výpravu do Sýrie pol roka a hľadali nejaké vhodné auto, s ktorým by sme si na tých deväťtisíc kilometrov trúfli. Na odporúčanie môjho známeho sme sa rozhodli pre dvojtaktný Wartburg 353 combi, pretože to auto má jednoduchý motor a opraviť sa dalo kdekoľvek a čokoľvek. Aj keď, musím priznať, že náhradných súčiastok sme v ňom niesli takmer viac ako ostatnej batožiny."

Cieľ ich cesty, Sýria, bol vzdialený 3200 kilometrov a museli prejsť naprieč Rumunskom, Bulharskom a Tureckom, aby ho po niekoľkých dňoch dosiahli. Za volantom sa striedali dvaja. "Ten tretí bol náš fotograf a zároveň aj spätné zrkadlo v našom wartburgu," smeje sa hlava výpravy. "Trasu cez Rumunsko a Bulharsko sme zvolili aj preto, že sú tam dosť lacné pohonné látky." I keď týmito krajinami prešli iba letmo, pokušeniu na krátku zastávku a príjemné osvieženie vo vlnách Čierneho mora odolať nedokázali.

Ani na tureckej pôde nemali v pláne dlhšie prestávky. "Lebo po dvoch dňoch, ktoré sme strávili u mojich známych v Istanbule, sme sa už nevedeli dočkať, kedy budeme na turecko-sýrskej hranici." Nechceli však minúť dôležitý bod na ceste do Sýrie, a tým bola turecká Capadocia, chýrne skalnaté útvary vytvorené veternou eróziou, kde sa voľakedy ukrývali kresťania pred svojimi nepriateľmi. "Neďaleko Capadokie sme navštívili aj podzemné mesto, kde ľudia, s rovnakým cieľom, vyhĺbili osem poschodí do zeme."

Hranica bola na dohľad. Tam upútal ich dopravný prostriedok nápadnej žltej farby a čudného zvuku značnú pozornosť. "Nielen preto, že na dverách po oboch stranách bol nápis Slovakia - Syria 2009, ale s takou značkou sa tam asi jakživ nestretli. Colník sa na naše auto pozeral s údivom a keď počul ten špecifický zvuk motora, pýtal sa, či nie je pokazené. A vôbec nekontrolovali, čo v ňom vezieme. Všade nás brali ako raritu. Na konci cesty bolo auto celé počmárané, lebo každý, kto nám nejako pomohol, sa naň mohol podpísať."

Prvým mestom na trase "Tour de Syria" bolo asi dvojmiliónové Aleppo. "Alebo po arabsky 'Halep'," vraví Ján Kepšta. "Úradný jazyk je tam arabský, ale veľa ľudí, najmä starších, hovorí aj po francúzsky, keďže Sýria bola dlho v rukách Francúzov. Dnes však už prevláda, najmä u mladých, angličtina." Trocha ich udivilo, že ulice Halepu boli akési vymreté. "Prišli sme tam v piatok, preto sme čakali v uliciach zápchy, ako to pred víkendom býva u nás. Ale u nich je už piatok prvý víkendový deň. Nerobí sa v piatok a v sobotu, naopak, nedeľa je pre väčšinu prvým pracovným dňom."

O Sýrii si veľa naštudovali už pred cestou, takže neboli prekvapení výzorom rozľahlých miest či skromných dediniek. "Oproti Turecku sme však videli veľkú zmenu najmä v architektúre. Je to typická orientálna krajina, kde nájdete kopu menších mešít s mohutnou kupolou a minaretmi, ale takmer žiadnu výškovú budovu. Všetky domy sú v tvare kocky, prízemné, stavajú ich skôr do šírky ako do výšky. A najmä vo veľkých mestách sa nápadne strieda bohatstvo s chudobou. Čo ma prekvapilo, v celej Sýrii sme nenašli ani jediný hypermarket." Dominantné je tam súkromné vlastníctvo, veľa ľudí má vo svojom obydlí zároveň aj obchodík, ktorý ich živí. "Prirodzene, v žiadnom meste nechýba klasický bazár, kde sa s obchodníkmi môžete dojednať na cene. Mali sme so sebou doláre i eurá, ale museli sme si ich vymeniť za sýrske libry."

Turistické mesto Latakia, na západnom pobreží krajiny, navštívili iba preto, aby si doplnili zásoby vody. Odtiaľ mali namierené na 'Krak des Chevaliers', najvýznamnejší križiacky hrad na svete. "Je to ohromný kolos, jeho prehliadka nám trvala štyri a pol hodiny. Každý kto tam prišiel, jeho hradby rozširoval, najviac sa rozrástol počas vlády Saladína. V podzemí je vlastne ďalší hrad, ale tie priestory zatiaľ nie sú návštevníkom sprístupnené, pohybujú sa tam iba archeológovia."

Do mešity v sukni

Sýria je tolerantná krajina, ku každému náboženstvu. "Najmä vďaka novému prezidentovi Bashar al-Assadovi. Za posledných päť-šesť rokov, od čias jeho predchodcu, ktorý vládol tvrdou rukou, sa tam toho veľa zmenilo. Bashar al-Assad je prezident s ľudskou tvárou, je to človek, ktorému záleží na ľuďoch, preto je medzi Sýrčanmi veľmi obľúbený, jeho portrét nájdete všade, na tričkách, autách i na budovách. Sýria je, vďaka nemu, jedna z mála krajín, kde sa žiadne náboženstvo nemusí ničoho obávať, toleruje sa každé vierovyznanie, každý si môže povedať svoj názor, no nesmie urážať ani znesväcovať vieru iného."

Nečudo, že moslimovia i kresťania nažívajú vedľa seba v pokoji, aj keď mestá i vidiek sú rozdelené na ich zóny. "Bolo však jedno, cez ktorú sme prechádzali, miestni nás všade vítali s otvorenou náručou. Pred jednou kresťanskou dedinkou sme mali problémy s autom." Nie vždy sa mu totiž chcelo do strmého kopca, kde sa tie dedinky nachádzali. "Niekedy sme išli iba na dva valce, ale tam museli dvaja vystúpiť, a ja som sa to snažil do kopca rozbehnúť. Keď ľudia z dedinky Marmarita videli, ako sa trápime, pozvali nás na kávu a čaj, aby sme si oddýchli. Bola to taká veľká rodina s kopou detí. Tam nás dedinčania na dva dni ubytovali v malom kresťanskom kostolíku. Dali nám napiť i najesť. To jedlo bolo vynikajúce - ryža, klasická zelenina a k tomu arabský chlieb 'pita'. Najmä Paľo, ktorý je vegetarián, si prišiel na svoje. Pre nás bol problém iba v tom, že všetko sa podáva s olivovým olejom, ešte aj chlieb si doň namáčate. Ten olej je zdravý i chutný, ale na nás pôsobil ako akcelerátor, klasické preháňadlo... A hnačka človeka dokáže poriadne odvodniť, takže sme tam pili tri- až štyrikrát viac ako zvyčajne."

Pre sýrske deti boli slovenskí cestovatelia veľkou atrakciou. "Sprevádzali nás na každom kroku a dávali nám všetko. No keď my sme im na oplátku kúpili niečo v obchode, nechceli to od nás prijať. Čím viac sme išli na východ, tým boli ľudia srdečnejší. So žiadnou nevraživosťou sme sa v Sýrii nestretli, kriminalita je tam prakticky nulová. Možno je to aj tým, že trestné právo je tam iné ako u nás, tresty sú dosť tvrdé. Najmä za drogy môžete dostať aj doživotie, ba majú aj trest smrti."

Mladí v Sýrii sú iní ako v Európe. "Nikde sme nevideli baviť sa mládež večer na ulici a už vôbec nie chlapcov s dievčatami. Je to tam dosť konzervatívne, napríklad sex je dovolený až po vstupe do manželstva a mladí to rešpektujú..." čudovali sa Slováci miestnym zvyklostiam.

Väčšinou spali pod holým nebom, pod hviezdami. Iba v Damašku, odkiaľ prišli po návšteve chrámu sv. Georgea a mesta Homs, sa ubytovali v hoteli. Ale iba preto, že to bola dosť husto osídlená oblasť a nebolo kde stanovať. Do Damašku dorazili v strede týždňa a ich prvý dojem bol taký, že je to veľmi rušné mesto. "Starobylé centrum je doslova prepchaté autami. Na križovatkách sú semafory, ale nikto ich nerešpektuje. Párkrát, keď sme zastali na červenú, sa nám stalo, že policajt ukazoval, prečo nejdeme..."

Dominantou mesta je Biela mešita, jedno z najposvätnejších miest v celej krajine. Ale prístupné aj ateistom, čím sa Slováci pred Sýrčanmi vôbec netajili. "Napríklad naši hostitelia v dedinke Marmarita spočiatku nevedeli pochopiť, že sme neveriaci, boli sme pre nich stratené existencie, nechápali, že niekto taký môže chodiť po zemi, ale keď sme im vysvetlili, že veríme v dobrých ľudí a rešpektujeme iné náboženstvá, tak to uznali, a zdalo sa, že nás aj chápali. Ani v Damašku nám nik nebránil, aby sme vstúpili do chrámu veriacich." Prirodzene, nemohli tam ísť tak, ako boli oblečení, iba v šortkách, ale museli si nohy zahaliť. "No keď sme si na seba zobrali kňazské rúcho, začali sa smiať, že vraj to nosia u nich iba ženy. Tak nám dali klasickú sukňu, na gumičku. Pri pohľade na seba sme sa smiali my..."

Kňazi v mešitách sú brilantní rečníci. "Aj keď sa nám ich kázanie v meste Haleb zdalo dosť agresívne, lebo pri tom kričali. V skutočnosti však kričia preto, lebo veriacim zdôrazňujú to, čo hovoria. Oni flexibilne reagujú na to, čo sa deje vo svete, a odmietajú prostriedky, ktorými islamskí radikáli bojujú proti kresťanom. Tie kázne sú akýmsi zmierovacím prvkom medzi oboma náboženstvami."

Aj v Damašku sa stretli s pohostinnosťou a otvorenou náručou miestnych ľudí. "V starom meste sme natrafili na človeka, ktorý naberal vodu zo studne. Hoci býval iba v jednej izbe a žil veľmi skromne, pozval nás na čaj a kávu, ba aj s obedom sa s nami podelil. Vysvitlo, že to bol Kurd, hudobník. Bolo to veľmi milé, keď nám zahral na miestne nástroje."

V Damašku sme sa s našimi cestovateľmi museli na pár dní rozlúčiť, pretože všetky zážitky z expedície "Slovakia - Syria 2009" sa do dnešného vydania nášho týždenníka nezmestili. Putovanie po krajine, ktorá našincovi vonia dobrodružstvom i exotikou, ukončíme v najbližšom vydaní, tentoraz už v stredu 26. augusta.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári