Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 21. jún, 2021 | Meniny má AlojzKrížovkyKrížovky
INÍ SI KVÔLI HENDIKEPU SIAHLI NA ŽIVOT. JEHO MOTIVOVAL K EŠTE VÄČŠIEMU ÚSILIU

Ivan Horvay má zdravotne postihnutú ruku aj nohu, je šťastný a sám so sebou spokojný

Dnes sa už verejnosť pozerá na ľudí s hendikepom predsa len o čosi triezvejším pohľadom, chápe ich, je na nich zvyknutá. V minulosti však boli telesne či mentálne postihnutí považovaní za chybných, za niečo, čo treba skryť. Svoje o tom vie aj 45-ročný Koš

(Zdroj: Róbert Sándor)

ičan Ivan Horvay. Narodil sa s fyzickými chybami, kvôli ktorým nikto neveril, že sa raz za niečo vyučí, a už vôbec nie, že bude aj pracovať. On však všetkých pochybovačov tromfol. Vyštudoval a aj s fyzickým hendikepom sa dal na prácu, ktorá by bola manuálne náročná aj pre zdravého človeka. Od mladosti bol sebestačným a v jeho odbore ho mnohí považovali za špičku.

"Ako dieťa som si vlastne ani neuvedomoval, čo je to detstvo. Žil som zavretý v ústave, kamarátov som mal len postihnutých, držali nás oddelených od zvyšku spoločnosti," spomína I. Horvay. Napriek tomu bol spokojný. "Neuvedomoval som si realitu. Bol som šťastný s tým, čo som mal k dispozícii. A neuvažoval som ani o tom, že je to len dočasné. Vôbec nás nepripravovali na život v reálnom svete, na to, čo nás čaká, keď raz ústav opustíme. Dnes je to už, našťastie, iné."

Ivan sa narodil zdravým rodičom. "Pravú nohu mám od narodenia vyvinutú tak, že mi chýba stehenná časť, a na ľavej ruke mám vyvinuté len dva prsty. Mal som ich zrastené dokopy, no keď som mal päť rokov, chirurgicky mi ich oddelili, aby som nimi mohol hýbať. Neskôr mi povedali, že aj môj dedo bol postihnutý a zrejme som to zdedil po ňom." Keď bol malý, jeho rodičia sa rozvádzali. Otec a mama žili oddelene. "Mňa vychovávala babka. Cez týždeň som býval v ústave vo Vyšnom Opátskom, cez víkendy a prázdniny som bol u nej."

S odstupom času I. Horvay spomína aj na to, ako trpko vnímal "vonkajší" svet mimo ústavu. "Keď som bol doma, cítil som sa čudne. Keď som šiel po ulici, ľudia sa na mňa pozerali veľmi zvláštne. Vtedy sa o telesne postihnutých nehovorilo veľa. Ľudia vedeli, že vo Vyšnom Opátskom existuje nejaký ústav, no tým, že nás vytláčali na okraj spoločnosti, sme sa so zdravými ľuďmi príliš nestretávali. Je však pravdou aj to, že som v tom čase ešte bol zakomplexovaný."

Keď Ivan ukončil základné vzdelanie v ústave vo Vyšnom Opátskom, čakalo ho prvé vážne rozhodnutie. "Nemal som na výber veľa škôl, na ktorých by som mohol pokračovať. V ústave som mohol študovať na strednej škole s ekonomickým zameraním a do úvahy pripadala aj možnosť, že sa odsťahujem do Bratislavy." Tam sa totiž nachádzalo výcvikové stredisko pre telesne postihnutých, ktoré takým ľuďom ponúkalo štúdium až 13 odborov. "Napokon som sa rozhodol pre Bratislavu, kde som si vybral odbor mechanik písacích a výpočtových strojov."

Rovnaký odbor vyštudoval aj jeho otec. Na Ivana to malo určitý vplyv. "Niekedy som navštevoval otcovu dielňu. Tie stroje ma jednoducho niečím oslovili." Jeho vzdelanie sa však nerodilo ľahko. "Najprv som tam bol na päťdňovej skúške, počas ktorej testovali nielen moje vedomosti, ale aj manuálnu zručnosť. Potom mi povedali, že ma prijali, ale na iný odbor. Oficiálne kvôli tomu, že som mal slabú zručnosť, v skutočnosti však šlo o to, že vo mnou vybranom odbore už nebolo miesto." Ivan teda absolvoval jeden prípravný ročník. Po roku chcel nastúpiť opäť ako študent v odbore mechanik písacích a výpočtových strojov. "Pociťoval som však veľkú nedôveru. Kvôli môjmu hendikepu mi neverili, že by som to mohol zvládnuť." Napokon však zmaturoval s vyznamenaním. "Keď mi riaditeľ školy odovzdával diplom, usmieval sa a priznal, že ma podcenil."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skryť Vypnúť reklamu

Návrat do Košíc

Na študentský život spomína I. Horvay rád. Býval na internáte, kde síce fungoval istý režim, no nočný život či slobodný pohyb po meste sa nijako neobmedzovali. Ivan si mladosť užíval. Nebol utiahnutý. Rád sa zabával a navštevoval aj rôzne diskotéky. Nevyhýbal sa ani dvoreniu opačnému pohlaviu. "Mal som to určite ťažšie než zdraví chlapci. Stále som však mal šťastie a natrafil na dievča, ktorému záležalo viac na tom, čo mám v hlave, než na tom, ako vyzerám. Spoliehal som sa na to, vedel som, že je to dôležitejšie."

V Bratislave sa Ivanovi páčilo a chcel tam ostať žiť. "V tom čase bol medzi Košicami a Bratislavou veľký rozdiel. V Bratislave boli podniky otvorené aj po 22. hodine, jednoducho, viac to tam žilo. Ako mladíkovi sa mi to páčilo." Nemohol tam však ostať. "Protézy, ktoré v Bratislave vyrábali, boli nekvalitné. V Košiciach robili omnoho lepšie." Rozhodol sa teda vrátiť na východ Slovenska. Nastúpil do zamestnania v podniku, ktorý používal písaciu a výpočtovú techniku. Kolegovia ho však neprivítali s otvorenou náručou. "Hneď mi chceli dať vedieť, že na to nemám. Dávali mi pocítiť, že som postihnutý a nepatrím medzi nich. V tom čase ma to dosť trápilo." Zároveň ho to však aj motivovalo k lepším výkonom. "Keď som mal mesačný plán hotový po dvoch týždňoch a skôr ako hociktorý z nich, hneď zmenili názor."

Po roku začal jazdiť za vlastnými klientmi a mnohí vedeli, že je vo svojom odbore špička. "Chodil som opravovať písacie, počítacie, tlačiarenské aj elektronické prístroje do rôznych podnikov. Stretával som pri tom mnoho nových ľudí, čo ma veľmi bavilo." Okrem toho pociťoval to, čo bytostne potreboval. "Cítil som sa sebestačný. Vedel som sa o seba postarať a bol som rovnocenný zdravým ľuďom." Tento pocit si vychutnával aj kvôli tomu, čo v minulosti zažil. "Mnoho ľudí s podobným osudom ako ja nemalo dosť síl bojovať s nepriaznivou situáciou a uzatvárali sa do seba. Pamätám sa, ako si v detstve môj kamarát, ktorý vedel krásne spievať, siahol kvôli hendikepu na život."

K samostatnosti mu pomohol aj otcov prístup. "Po tom, čo som sa vrátil z Bratislavy do Košíc, mi kúpil byt. Keď mi dal kľúčiky, povedal: ´No, zlatý môj, dávam ti byt i nábytok, máš remeslo v ruke a odteraz sa staraj sám o seba...´ Bol to pre mňa v tom čase šok. Odrazu som bol v reálnom svete a čakal ma krst ohňom. Otcovi som to v tom čase zazlieval." Ivan ešte nebol zvyknutý na život osamote. Nevedel si navariť, oprať... "Všetko som sa však naučil. Pomáhala mi aj suseda. Naučila ma variť i všetko, čo som potreboval. Po čase som sa naučil aj zadeliť si peniaze, už to bolo o niečom inom. Vtedy som si uvedomil, ako mi tým otec pomohol."

So svojím životom bol Ivan spokojný, všetko klapalo, ako má. Po zmene režimov však došlo ku komplikáciám. "V roku 1991 som zmenil zamestnanie. Jeden kolega z firmy si otvoril vlastnú dielňu a prijal do nej dvadsať najlepších pracovníkov, ktorých poznal." Ivan bol medzi nimi, čo ho potešilo. Postupne sa však situácia vplyvom otvorenia trhu menila. "Vo firme som mal podmienku opraviť za istý čas určité množstvo strojov. Kolegovia sa však začali predbiehať. Zisťovali, za koľko to robím ja, a ceny znižovali. Tým som prichádzal o prácu." Vyústilo to až do nepríjemného vianočného darčeku v decembri 1992, keď dostal "padáka".

Ivan sa odrazu ocitol v nepoznanej situácii. Nikdy predtým nebol bez školy či zamestnania. "Uvažoval som nad tým, či nezačnem podnikať. No keď som začal navštevovať bývalých klientov, dozvedel som sa, že už takmer všetko je obsadené. Stratil som klientelu, nemalo by to význam." Zopár mesiacov tápal, nebol na tom psychicky dobre. "Potom som sa dostal k ponuke z ústavu vo Vyšnom Opátskom, kde som vyrastal. Vraj hľadajú vrátnika, či by som nemal záujem."

Spočiatku sa mu to nepozdávalo. "Hovoril som si, že je to práca pre starších ľudí, čo by som tam ja, mladý, robil. Napokon som si však uvedomil, že je to s prácou také zlé, že nemám iné možnosti." Najprv tam pracoval na niekoľkodňových stážach, neskôr zastupoval hlavnú vrátničku rok, napokon ho prijali natrvalo. "Odpracoval som tam 16 rokov. Pred rokom som nastúpil na to isté miesto, no v inom zariadení. Chcel by som robiť niečo iné, no viem, že dnes majú problém zohnať zamestnanie aj zdraví ľudia. Na druhej strane sa mi páči, že tam prichádzam do styku s množstvom ľudí, rád sa rozprávam."

Skryť Vypnúť reklamu

Hendikep nepovažuje za prekliatie

Keď sa I. Horvaya spýtame na to, ako vníma dnešnú integráciu hendikepovaných ľudí, slová mu zhorknú. Trápi ho najmä mizerne malá možnosť uplatnenia sa postihnutých ľudí. "Pokiaľ taký človek nemá známosti, prípadne obrovské šťastie, prácu si nenájde. A aj keď pracuje, má taký nízky plat, že mu stačí len na základné výdaje, lieky. Na niečo ako dovolenku môže rovno zabudnúť." Momentálne je sám, bez priateľky. "Mal som ich niekoľko, no stále to na niečom krachlo. Keď som bol mladý, mal som veľký problém so ženami, ktorým po čase veľmi vadilo, že som postihnutý. Začal som sa im vyhýbať. Mal som aj niekoľko vážnych vzťahov, no to zas boli ženy, ktoré samy nevedeli, čo chcú." Je rodinne založený, do budúcnosti by si vedel predstaviť aj trvalú partnerku či dieťa. Nechce to však siliť, čo má prísť, to podľa neho samo príde.

Teší ho, že pracuje na vzťahu so svojou mamou. "Keď som sa narodil, s otcom sa práve rozvádzali. Najviac si so mnou pritom vytrpela práve ona. Dlhé roky sme neboli v kontakte, lebo otec ma k nej príliš nepúšťal." Bližší kontakt nadviazali až v roku 1997, keď mu veľmi pomohla. "Nakopili sa vo mne komplexy a problémy z detstva a bol som na tom psychicky veľmi zle. Mama mi pomohla zdvihnúť sebavedomie, za čo jej budem vďačný do konca života." Cení si však aj pomoc starých rodičov. "Boli ku mne skvelí. Keď som u nich býval, nedávali mi ani trocha pocítiť, že som hendikepovaný. Pomohol mi aj otec, no on je ten typ, ktorý nerád prejavuje svoje city."

V súčasnosti je I. Horvay šťastný. Má prácu i strechu nad hlavou a vie, že je užitočný. Už sa mu "dýcha" voľnejšie aj v uliciach mesta. Verejnosť začala postihnutých ľudí akceptovať. "Najdôležitejšie je však to, aby som bol so sebou spokojný ja sám. Do budúcnosti teda plánujem len to, aby sa mi darilo aspoň tak ako doteraz, aby som bol úprimný, mohol mať čisté svedomie a pomáhal ľuďom." Hendikep nepovažuje za prekliatie. "Chcel by som aj ostatným ľuďom, ktorí majú podobné problémy ako ja, odkázať, nech bojujú a nech sa nedajú. Ak človek niečo veľmi chce a je presvedčený o tom, že to dokáže, skôr či neskôr sa to naplní."

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku
  2. Ako ochrániť svoje peniaze pred infláciou
  3. 15 otázok o separovaní. Minimálne na jednu nebudete vedieť odpovedať
  4. Vedci z BMC SAV vo vlakoch nový koronavírus nenašli
  5. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom
  6. Regeneračný spánok s ideálne podopretou chrbticou
  7. Výber auta na lízing môže byť slobodnejší, ako ste si mysleli
  8. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  9. Kde sa dá elektromobil nabiť a za koľko? Veľký prehľad nabíjania
  10. Nový Volkswagen Polo je najšikovnejšie malé auto
  1. Spoločnosť ASBIS uvádza na európske trhy novinku
  2. Vedci z BMC SAV vo vlakoch nový koronavírus nenašli
  3. V BILLA pokračuje Doba slovenská
  4. Nový Volkswagen Polo je najšikovnejšie malé auto
  5. Legislative intention - recodification of the corporate law
  6. Ako ochrániť svoje peniaze pred infláciou
  7. Výber auta na lízing môže byť slobodnejší, ako ste si mysleli
  8. Kde sa dá elektromobil nabiť a za koľko? Veľký prehľad nabíjania
  9. Posledné dni nešťastnej Anny Boleynovej
  10. Čo všetko je potrebné vedieť o ochrane očí počas leta
  1. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom 12 510
  2. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni? 11 801
  3. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový? 8 924
  4. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku 7 991
  5. Po Slovensku na motorke 6 796
  6. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom 6 790
  7. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku 5 943
  8. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 4 399
  9. Crème de la crème po slovensky 3 225
  10. Jablone prinesú ovocie v podobe komfortného bývania 2 728
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Mikulec nevylúčil, že kontrola na hraniciach bude nepretržitá.

Doterajšie pravidlá štát nemení.


3 h
Jakub Filo.

Slepí tiež nemôžu šoférovať.


3 h
Sklárne Slovglass posledné desaťročie chátrajú.

Osud sklární v Poltári je varovaním.


23 h
Dole vodou so Samom Marcom

Ako nazvete tých, ktorí vedome vlastných voličov povzbudzujú v tom, aby umreli?


20. jún

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop