ať iný svet, inú kultúru, o ktorej doma slýchali príliš skreslené informácie. Dnes vám ponúkame za hrsť ďalších zážitkov, ktoré ich na zaujímavej výprave postretli.

Začíname v Palmyre, alebo ak chcete v starobylom púštnom meste Tadmur, ako ho nazývajú miestni obyvatelia. Mapa prezrádza, že sa nachádza asi v polovici cesty medzi Damaškom a riekou Eufrat. Kedysi to bola chýrna oáza na "hodvábnej ceste", ktorá žila rušným výmenným obchodom, dnes sa tam namiesto unavených karaván občas zastavia pamiatok chtiví turisti. Slovko "občas" sedí. "Pretože odvtedy, keď sa Sýria, no myslím, že neprávom, ocitla na zozname krajín podporujúcich terorizmus, tamojší obyvatelia žijúci prevažne z turizmu tým veľmi trpia," vraví Ján Kepšta.

Kedysi turistami vyhľadávaná lokalita, ktorá najviac prekvitala za panovania princeznej Zenobie, dnes zíva prázdnotou. "No nie je to až tak dávno, čo ožila, väčšinu pamiatok odhalili až vykopávky francúzskych archeológov v dvadsiatom storočí. To mesto bolo v minulosti niekoľkokrát vypálené, takže boli časy, keď tam nebolo ani nohy. Dnes žije najmä z turistov, ale v súčasnosti ich tam veľa nechodí." Občas prifrčia trebárs Japonci, rýchlo si tú históriu pofotia, nasadnú do autobusu, a sú preč. "Ani beduíni, žijúci za ruinami starobylého mesta, ktorí ponúkajú ako atrakciu vozenie na ťavách, z turistov veľa nemajú, lebo ich je málo. Dnes je to chudobnejšia oblasť."

Ani slovenskí cestovatelia nedali beduínom príliš zarobiť, lebo po úmornej ceste vykúreným (o tom neskôr) Wartburgom o ťaviu prechádzku sprvoti nebol veľký záujem. Navyše, keď za ňu bolo treba platiť. "Ale urobili sme s nimi výmenný obchod. Pýtali sa nás, čo sú to za podpisy na našom aute. Povedali sme, že každý, kto nám nejako pomôže, sa tam môže podpísať. Tak sme sa dohodli, že nás povozia na ťavách za podpis..."

Ba dojednali sa celkom lacno aj na nocľahu. "Mali sme v úmysle, tak ako všade, prespať v stane pod holým nebom, niekde v ruinách. Ale oni nám povedali, že by to nebolo veľmi rozumné, pretože tam často fúka nárazový vietor, ktorý by nám stan mohol zobrať, alebo by nám noc mohli znepríjemniť škorpióny a hady, ktoré tam nie sú zriedkavosťou. Jeden z beduínov nám ponúkol, že by sme mohli prespať v menšom kempe u jeho známeho, že s ním ešte urobí aj nejakú prijateľnú cenu." Z dvesto libier pre tri osoby im ju zľavil na stopäťdesiat. A ešte sa mohli aj vykúpať v bazéne. "Veľmi dobre nám padlo hodiť sa do bazéna, lebo cez deň bolo štyridsaťpäť až päťdesiat stupňov, a po tých dvesto kilometroch z Damašku sme z auta doslova vypadli. Vnútri sme mali ešte o desať stupňov viac, lebo kvôli chladeniu motora sme v ňom museli nonstop kúriť. Celú cestu nám spríjemňovala takáto ´klíma´."

Krak (hrad) des Chevaliers, Damašk a Palmyra, to boli miesta, ktoré mladí Košičania na svojej výprave nechceli minúť. "Každé stojí za to vidieť. Aj Palmyru, čo je jeden zo svetových unikátov, asi niečo také, ako Petra v Jordánsku. Za vstup a prechádzky po ruinách sme neplatili nič. Na miestach, kde sa za vstup platí, ako napríklad hrad nad Palmyrou, sa dala využiť študentská IC karta, čo malo svoje výhody, najmä pre mojich spoločníkov - študentov. No každému odporúčam vybrať sa tam vlastným dopravným prostriedkom. Keď pôjdete nejakou cestovkou, vystúpite z lietadla, a po všetkých tých pamiatkach vás povozia autobusom alebo taxíkom, a dostanete sa iba na komerčné miesta." A oni chceli vidieť a zažiť viac.

Ženy sa tvárili, že ich nevidia

Dostali sa aj do takých končín, kde ľudia turistov vidia len zriedka. "Takým miestom je napríklad Del al Zair, neďaleko východnej hranice. To mesto je známe výrobou a predajom zlatých šperkov. Sprevádzali nás tam udivené pohľady miestnych ľudí, zjavne neboli na turistov zvyknutí."

Aj v okolí rieky Eufrat si kládli otázku, kto je vlastne pre koho atrakciou. Miestni obyvatelia pre nich, alebo naopak. "Išli sme vopred naplánovanou trasou, ale občas sme odbočili aj do obývanej oblasti, aby sme sa v rieke trochu ochladili a vyprali si špinavé veci. Niektoré dediny, ktoré sme navštívili, sa vôbec nenachádzali na mapách. Prirodzene, chceli sme si aj ´cvaknúť´ miestnych ľudí, ale oni sa zľakli a utekali preč. Vysvetľovali sme si to tým, že sa boja bielych ľudí ešte z čias, keď boli francúzskou kolóniou a mali s nimi asi zlé skúsenosti. No keď zistili, že im nechceme urobiť nič zlé, tak sa vrátili. Mladí prišli na motorkách a aj sa s nami kúpali. Celou cestou pozdĺž rieky Eufrat sme stretávali veľmi milých ľudí."

Aj na severe krajiny v meste Raqqa. "No čím viac sme išli na východ, tým viac boli ľudia konzervatívnejší. Napríklad moslimské ženy: nielenže chodia celé zahalené od hlavy po päty, ale ani s vami nemôžu hovoriť. Keď sme sa jednej z nich pýtali na cestu, tak sa robila, že nás vôbec nevidí, úplne nás ignorovala," vraví Ján Kepšta. "Ani v obchodíku neďaleko hradu Krak sme so ženou nemohli komunikovať, aj keď stála za pultom, obslúžiť nás prišiel jej muž."

Prekvapilo ich, že v sýrskych mestách je rušno najmä večer. "Až po západe slnka to tam začínalo žiť." A najmä vo väčších mestách to funguje na báze moderného životného štýlu. Napriek dosť chladným vzťahom s USA nik neprotestuje trebárs proti tomu, že ulice sú plné amerických áut. "Najmä starších značiek, z päťdesiatych či šesťdesiatych rokov, ako niekde na Kube. V televízii dávajú bežne americké filmy. Sýrska mládež už nie je veľmi zástancom tradičných hodnôt, ktorých sa držia starší. Väčšina mladých tam hovorí po anglicky, takže napríklad pri komunikácii s ich rodičmi nám slúžili ako tlmočníci. Tak to bolo najmä v spomínanej dedine Marmarita."

Sýria je moslimská krajina, no aj kresťanstvo má v nej silné zázemie. "A keďže sme na okienku nášho auta mali nalepenú slovenskú vlajku, na ktorej je kríž, všade sme boli vítaní. Nik zo Sýrčanov však o Slovensku nič nevedel, všetci hovorili len o Československu, keď sme sa s nimi o našej krajine rozprávali."

Mladí Slováci boli vyzbrojení aspoň dostatočnými teoretickými vedomosťami o krajine, ktorú hodlali preskúmať. Napriek tomu ich tam mnohé prekvapilo. "Napríklad to, že korupcia, ktorá v niektorých východoeurópskych štátoch bujaro prekvitá, je v Sýrii na veľmi nízkej úrovni. Byrokratický aparát je v každom štáte, ale v Sýrii sme jeho účinky počas cestovania krajinou nepocítili. Naplno sme sa s ním stretli až na sýrsko-tureckej hranici pri výstupe z krajiny, kde sme mali problémy s výstupnými dokladmi. Sýria má silnú armádu, čo by navonok mohlo pôsobiť, že je to vojenský štát, ale vôbec to tak nie je. Policajtov i vojakov sme videli dosť v každom meste, ale oni sú tam hlavne preto, aby zabezpečovali plynulosť dopravy, ktorá by bez ich prítomnosti asi skolabovala."

Mestá sa im zdali dosť špinavé, kopy odpadkov neboli na uliciach ničím výnimočným. "Nikde sme totiž nevideli odpadkové koše alebo kontajnery. Tam sa všetko necháva na zemi. Ale oni to majú celkom dobre prešpekulované, čiastočne tak riešia nezamestnanosť. Tie odpadky totiž musí niekto odpratať..."

Necelý mesiac, kým boli hosťami moslimského sveta, sa im zdal príliš málo na to, aby ho dokonale pochopili. "Prirodzene, museli sme ísť podľa vopred určeného cestovného plánu, takže niektoré lokality sme, žiaľ, nemohli vidieť. No nešli sme tam najmä preto, lebo niektoré súčiastky nášho auta to nemuseli, najmä v kopcovitom teréne, aký v Sýrii prevláda, vydržať. Na západe okolo pobrežia sú pohoria a väčšiu časť krajiny v strede a na východe tvorí púšť."

Ich Wartburg sa však držal nad očakávanie statočne. V pohode došli aj na sýrsko-tureckú hranicu na severo-západe krajiny. Naspäť totiž nechceli ísť tou istou trasou, ako prišli, pretože chceli vidieť aj niečo iné. "Keďže sme Sýriu opúšťali iným hraničným priechodom, ako sme do nej vošli, mali sme menší problém. Pri vstupe nám totiž mali dať protokol o vstupnej prehliadke, bez ktorej nás do ich krajiny nemohli pustiť. Lenže do Sýrie sme vstupovali v noci, colníci boli ospalí, tak nám iba formálne podávali pečiatky, ale na protokol o vstupnej prehliadke sa vykašľali."

A to bol pri odchode zo Sýrie problém. "Až tam sme pocítili, že byrokracia existuje aj v Sýrii. Na hranici nás držali štyri či päť hodín len preto, že oni ten papier, ktorý zákon vyžadoval, museli mať. No od nás ho dostať nemohli, pretože vôbec neexistoval. Boli k nám slušní, ale striktne sa držali predpisov. Napokon ho na hranici doslova vyrobili a cestu sme mali voľnú," spomína Ján Kepšta.

Ešte je doma len niekoľko dní a už mu chodí po rozume India. "Tú krajinu mám v hlave už dlhšie, ale ešte som nenašiel spolucestovateľov, s ktorými by nás spájal spoločný cieľ a ktorí by boli ochotní obetovať na to tri mesiace. Takže, reálnejší je skôr sever Európy a Rusko, ktoré mám tiež v pláne."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári