Na druhý deň skoro ráno, pri náraze do betónového piliera mosta na diaľnici k Jadranskému moru, zahynulo 14 Košičanov namieste a dve ženy neskôr na následky zranení. Jednou z vážne zranených účastníčok zájazdu bola doktorka na dôchodku MUDr. Mária Gibodová. Ešte aj dnes, rok po havárii, ovplyvňuje táto udalosť jej zdravotný stav.

Vyše štyri desiatky členov Klubu aerobiku a rodinných príslušníkov cestovalo k Jadranu s cieľom upevniť si zdravie. Pobyt organizačne zabezpečila a sprevádzala ich dlhoročná cvičiteľka Věra Medveďová. Zraz mali v sobotu podvečer na parkovisku na Festivalovom námestí. Mnohých rekreantov prišli k autobusu odprevadiť príbuzní. Pani Máriu dcéra Lucia. Aj ona mala pred veľkou cestou. Na druhý deň s manželom leteli na dovolenku do Španielska.

"Ja som poznala asi tretinu posádky autobusu. Na pobyt som sa prihlásila s mojimi priateľkami, Želkou a jej sestrou Darinkou," vracia sa pani Mária v spomienkach k osudnému zájazdu. "Sedeli sme v siedmom rade. Ony na dvoch sedadlách na strane dverí, ja vľavo vedľa nich, bližšie k uličke. Pri okne sedela pani Marta, ktorá tam bola so svojou skupinou známych." Autobus zastavoval takmer každé dve - tri hodiny, čo niektorým cestujúcim pripadalo zbytočné. Posledná zastávka bola v nedeľu o 5.40 na čerpacej stanici. "Pamätám si, že bolo šero a chladno, lebo sme si vzali svetríky. Pár slov som prehodila aj s Vierkou. Povedala, že za niečo vyše hodiny by sme mali byť na mieste."

Všetci nasadali a autobus vyrazil. Niektorí cestujúci stihli opäť zaspať, iní iba podriemkávali či sledovali chorvátsku krajinu. Do cieľa ostávalo asi 150 km. "Ja som zadriemala," blíži sa pani Mária k osudným okamihom. "Viem, že som po pravej strane nemala spustenú rúčku od sedadla, lebo som sa vytočila do uličky. Nohy som mala krížom až na druhú stranu, kde chýbal rad sedadiel a bola tam debna, zrejme chladnička. Potom si len pamätám, ako som sa prebrala na čosi ako rýpanie do cesty. Mierne sme sa naklonili a zrazu: BUM! Narazili sme do toho stĺpa. Potom som zrejme na chvíľu stratila vedomie."

V autobuse zavládol chaos, všade bolo počuť stony a výkriky. Väčšina ľudí zo zadnej časti preletela dopredu a mnohým sa akoby zázrakom nič nestalo. Horšie na tom boli tí, ktorí sedeli vpredu a najmä v pravom rade sedadiel. Po náraze do piliera sa totiž pravá tretina karosérie zhúžvala ako harmonika. Do dvoch metrov kubických sa stlačilo päť či šesť radov sedadiel aj s tými, čo na nich sedeli. Bola to veľká masa, v ktorej boli uväznení ľudia. Niektorí mŕtvi, iní ťažko ranení. Kričali od bolesti a volali o pomoc. "Keď som sa prebrala, Darinka so Želkou vedľa mňa neboli. Vedľa ich sedadiel bolo vyrazené okno, a tak som usúdila, že tadiaľ vyšli. Ja som stále sedela na svojom mieste. Aj Marta, ktorá cezo mňa preliezla, vyšla cez nejaké rozbité okno von. Ja som si až vtedy všimla tú rozbitú časť autobusu vpredu a začala si uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Svoju bolesť som nevnímala a jediné, čo mi napadlo, bolo tiež sa dostať tým vybitým oknom von."

Také jednoduché to však nebolo. Keď sa pani Mária pokúsila vstať zo sedadla, podlomili sa jej nohy a spadla do uličky. Keďže cítila, ako jej začínajú tŕpnuť ruky, prvé, čo jej ako lekárke napadlo, bolo, že má poškodenú chrbticu. "Začala som kričať, aby mi zavolali pomoc. Vtedy sa niekto ozval, myslím, že to bol doktor Vendrák, že sám ma nevytiahne. Tak mi aspoň odhrnul rozbité sklo spod hlavy, podložil ju nejakým pulóvrom a v tej polohe som potom čakala na pomoc." Samozrejme, kým prišli záchranári, niekoľko lekárov, ktorí tvorili časť rekreantov, sa snažilo zraneným pomôcť. Rôznymi improvizovanými pomôckami ich buď rovno ošetrili, alebo sa aspoň snažili zmierniť ich bolesť.

Aktívna bola aj menej zranená zo sestier Darinka. Potom, čo dostala z autobusu sestru, ktorá mala zlomenú panvu i rebrá, začala hľadať kamarátku. "Počula som jej krik: 'Marika! Marika! Kde si?!' Ja som však nemala dosť síl sa zdvihnúť. Vedela som totiž, že jednu ruku mám určite zlomenú. Tak som sa horko-ťažko zodvihla aspoň na druhej, lebo som si uvedomila, že sa musím nejako ohlásiť. Darinka zbadala svetlé vlasy, a tak usúdila, že som to ja. Potom, keď prišli záchranári, jedného z nich stiahla ku mne. Aj jej vďačím za to, že sa o mňa čo najskôr postarali."

Až 14 ľudí z autobusu také šťastie nemalo. O život pri náraze alebo krátko po ňom prišli obaja vodiči i tucet rekreantov, vrátane vedúcej. Väčšina sedela na spomínaných sedadlách vpredu vpravo, ktoré ich "zlisovali", prípadne vypadli z okien pod kĺzajúcu sa karosériu. Policajti, hasiči i záchranári z vraku vyslobodili, ošetrili a naložili do sanitiek či helikoptéry každého, kto sa von nedostal sám, i ostatných zranených. Cieľom bola hlavne nemocnica v Gospiči, kde mnohých operovali, prípadne ich previezli do iných nemocníc. Rekreantov, ktorí mali menšie zranenia, nevyžadujúce hospitalizáciu, sústredili na stanici diaľničnej polície. Spolu s niekoľkými, ošetrenými v Gospiči, potom nastúpilo 26 Slovákov v Zadare na vládny špeciál, ktorý ich večer doviezol do Košíc.

Naše letisko bolo v tom čase v obliehaní príbuzných, ktorí sa z médií alebo telefonicky dozvedeli, čo sa stalo. Mnohí do poslednej chvíle nevedeli, či ich mama, otec, brat či sestra žijú alebo nie. Televízne i rádiové stanice síce informovali o nehode takmer nepretržite, okrem počtu obetí však menoslov k dispozícii nemali. Po prílete boli vážnejšie zranení rekreanti odvezení do FN LP na Rastislavovej ulici, odkiaľ bola väčšina po vyšetrení prepustená do domáceho ošetrenia. Menej zranení sa zvítali s najbližšími už na letisku. Sklamanie zažili tí, ktorí sa svojich nedočkali. Tá neistota bola hrozná. Žijú, ale ostali v chorvátskej nemocnici? Alebo...?

"Ja si na prevoz do Gospiča vôbec nepamätám. Bolo mi veľmi zle," pokračuje pani Mária. "Viem len, že mi robili nejaké vyšetrenia a počula som ženský hlas, ktorý povedal: Nebojte sa, vnútorné krvácanie nemáte... Keď som zaregistrovala, že ma napájajú na transfúziu, uvedomila som si, že je to aj tak vážne. Tiež si pamätám, že sa ma trikrát pýtali na meno otca. Bolo mi to čudné a pomyslela som si: Bože, kde to som, že si nevedia zapamätať jedno meno? Teraz viem, že to malo význam, lebo chceli vedieť, či nemám poškodený mozog."

V Gospiči bola Košičanka len nevyhnutný diagnostický čas. Ešte v ten deň ju naložili do vrtuľníka a previezli do špičkovej nemocnice v Záhrebe. Putovala na "cétečko" a ARO, kde sa po prvý raz dozvedela, aké vážne má zranenia. "Sedem zlomených rebier vľavo a tri vpravo. Vľavo som mala pneumotorax, teda prepichnuté pľúca, pravá polovica zas bola plná krvi, kvôli čomu sa mi zle dýchalo. Pravú ruku som mala zlomenú pod hlavicou, bolo tam asi sedem úlomkov. Ďalej som mala dvojnásobnú zlomeninu panvy a komplikovanú zlomeninu stehennej kosti."

Ako prvé dali Košičanke do poriadku pľúca. Vľavo jej urobili drenáž, vpravo pri punkcii odsali 600 kubíkov krvi. Ruku sa rozhodli nechať na neskôr, zlomená panva sa hojila ležaním sama. Keď dali lekári do poriadku pľúca, na tretí deň prišla na rad noha. Spevnili ju kovovou platňou so štyrmi skrutkami. "Tá starostlivosť bola perfektná," spomína na hospitalizáciu v hlavnom meste Chorvátska. "O hygienu bolo postarané počnúc čistením zubov a jazyka, cez umývanie a sušenie tela teplým vzduchom až po starostlivosť o vlasy. Takmer každú hodinu mi snímkovali hrudník a to bez potreby prevozu na RTG pracovisko. Chlapík dotiahol prístroj na izbu a snímkoval ma priamo na posteli..."

S pani Máriou ležali na izbe v Záhrebe dve ďalšie Košičanky. Jedna mala amputované obe nohy a neskôr v Košiciach zomrela. Druhá mala zlomenú ruku a nohu. V Záhrebe a predtým v Gospiči sa zastavil minister zdravotníctva Richard Raši. Keď sa ho tri pacientky opýtali, či niekto nehodu neprežil a čo je s Věrou Medveďovou, iba sklopil oči a ony hneď pochopili... "Mňa navštívila dcéra Lucia, ktorá sa správu o havárii autobusu dozvedela od netere krátko potom, ako v Barcelone vystúpila z lietadla. Okamžite nasadla na iné do Prahy a odtiaľ priletela do Záhrebu. Prepadla jej dovolenka, veľa ju stáli na poslednú chvíľu kupované letenky i množstvo telefonátov, ktorými sa snažila zistiť, ako na tom som. V Záhrebe bol k nej personál veľmi ústretový. Dovolil jej takmer neobmedzené návštevy a poradil, kde sa môže ubytovať."

Lucia odcestovala zo Záhrebu 14. septembra, jej mamu previezli letecky na Slovensko na druhý deň. Na Klinike úrazovej chirurgie FN LP na Rastislavovej ulici strávila mesiac. Až tam sa pani Mária po prvý raz dozvedela, kto každý nehodu neprežil. Medzi inými i spolužiačka zo strednej školy Lýdia, s ktorou si plánovali spoločné spomínanie na školské časy pod chorvátskymi borovicami. Žiaľ, osud to zariadil inak... "Mňa čakalo zotavovanie a hlavne rehabilitačné cvičenia. Rozhýbať bolo treba hlavne nohy, ktoré veľmi zoslabli. Na posteli som sa posadila po dvoch týždňoch, a takmer som omdlela. Podopreli ma vankúšmi, a tak som zotrvala asi 15 minút. Na druhý deň zas a potom stále viac. Keď prišla z dovolenky pani Jolka, začala ma doslova znova učiť chodiť. Bola dosť rázna a na nejaké fňukanie veľký ohľad nebrala. Dala jasne najavo, že tu je pánom ona a budem ju poslúchať..."

Prvé kroky urobila pani Mária v "chodítku" v uličke pri posteli, potom cez izbu. Na rad prišli nemecké barly a ďalšie "boľavé" metre. Ľavá, pravá, ľavá, pravá, dirigovala pani Jolka pacientku, "neberúc ohľad" na jej pot a slzy. Táto drina a neskôr aj dvojfázové tréningy na klinike Fyzioterapie a rehabilitácie priniesli svoje ovocie. Pred pár mesiacmi dolámanú a imobilnú pacientku mohli 3. novembra prepustiť do domáceho liečenia. "Stále som sa však pohybovala s barlami, no s francúzskymi. A niekto musel byť pri mne, keby som náhodou spadla. Nemohla som variť, preto mi stravu trikrát denne nosili. Von som sa odvážila až v januári a tiež iba so sprievodom."

Následky pociťuje pani Mária aj dnes, rok od nehody. Dýchanie síce funguje na 95 percent, ale problémy má okrem chodenia najmä s pravou rukou. Operovaná napokon nebola, teraz ju nevie poriadne dvihnúť. Prstami vie hýbať normálne, ale zrejme ochrnutý nerv spôsobil, že ju v lakti ohne iba s námahou a vyššie ako na úroveň tváre ju nezdvihne. Ľavú nohu má vplyvom stiahnutého svalstva kratšiu asi o dva centimetre. Kovovú platňu a skrutky má v nej stále a teraz v septembri lekári rozhodnú, čo s nimi. Či ostanú na mieste, alebo ich vyberú.

Kým po fyzickej stránke sa pani Mária dala ako-tak dokopy, jazvy na duši ani 12 mesiacov nezacelilo. Sama pochybuje, že niekedy zmiznú. Ešte aj dnes, keď zavrie oči, "vidí" tú hrôzu v autobuse a počuje krik a stony. "Tá tragédia na mňa hrozne zapôsobila," vraví so slzami v očiach, ďakujúc za život Bohu a za podporu i starostlivosť všetkým, ktorých rukami prešla. "Veľmi sa nezamýšľam nad tým, prečo ja žijem a iní zahynuli. To už bol asi osud. Ale ľúto mi je, že o život celkom zbytočne prišlo toľko dobrých a inteligentných ľudí, ktorí sa starali o svoje zdravie a mohli tu byť ešte dlhé roky. Je až neuveriteľné, čo dokáže zmeniť jeden okamih. Človek si stále musí uvedomovať a vážiť, že je tu, lebo zajtra už nemusí..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári