chou - autizmom. Sú to špecifické osobnosti, ktoré síce do svojho sveta nepustia nikoho, no okolie čas od času ohúria nezvyčajnými schopnosťami. Ich kontakt s okolitým svetom sa pokúšajú udržať aspoň pracovníci rôznych zariadení a nadácií formou športových, umeleckých či kultúrnych podujatí. Jedným z nich bolo aj ich nedávne maľovanie na steny internátov na Medickej ulici v rámci festivalu Street Art Comunication.

Kvôli prázdninám a dovolenkám sa akcie zúčastnilo len päť detí s mentálnou poruchou. Na pre nich určenú plochu nakreslilo každé svoj obrázok a snažili sa ich navzájom prepojiť. "Robia to s pomocou našich umelcov, ale aj sami. Keď kresby dokončia, ich výtvor orámujeme, domaľujeme sprejmi a podpíšeme, aby ľudia ktorí si to budú v budúcnosti pozerať vedeli, že to maľovali tieto deti," hovorí jeden z organizátorov festivalu Viktor Fehér. Priestor dal mentálne postihnutým deťom aj preto, že túto problematiku veľmi dobre pozná. Jedno z nich - Edo - je totiž jeho brat.

"Veľmi som sa tešil na dnešné maľovanie. Rád maľujem, no okrem toho som aj športovec. Rád hrám futbal či hokej," hovorí Edo, žiak Špeciálnej základnej školy na Vojenskej ulici. Na svoj kus steny nakreslil bez váhania zaujímavý obrázok - kosák a kladivo, čím rozosmial všetkých okolo. "Mám rád Rusko. Ruských hokejistov, ich zástavu. Chcel by som tam aj žiť. Viem povedať niekoľko slov v ruštine. Nemaľujem však rád len Rusko, ale aj medvede." Ku kosáku a kladivu domaľoval aj žltú hviezdu. Neskôr sa takmer pustil aj do maľovania vlajky Kazachstanu.

"Nikto zatiaľ neprišiel na to, prečo sa mu páči práve Rusko. Nevieme, odkiaľ to má. Drží ho to už dlho," hovorí vychovávateľka, ktorá na deti dohliadala, a zároveň Edova mama, Jana Fehérová. Pracuje v škole, ktorú navštevuje jej syn. "Nemám ešte špecializáciu, no pracujem na tom. Kvôli synovi som sa rozhodla, že budem pracovať na tomto mieste. Som asistentkou pre deti s autizmom. Takým spôsobom sa snažím synovi prispôsobiť." V špeciálnej škole na Vojenskej ulici majú otvorené štyri triedy pre autistické deti, v Košiciach existuje aj niekoľko centier určených na pomoc takto postihnutým ľuďom.

Ako mama jedného z týchto detí dokonale pozná útrapy a problémy, s ktorými sa musí vysporiadať nielen autista, ale aj jeho okolie. "Dôležité bolo zmieriť sa s daným problémom, brať ho taký, aký je. Je to veľmi ťažké. Ja som napríklad kvôli starostlivosti o syna nemohla nikdy pracovať. Je potrebné odovzdať sa tomu. Len vtedy si uvedomujem, že dieťaťu pomáham." Takéto odovzdanie neostane bez odozvy. "Deti potom vedia lásku opätovať. Vedia dávať viac ako zdravé deti. Všetko myslia od srdca, úprimne. V tom sú zrejme najvýnimočnejšie. Od nich to človek veľmi rád prijíma."

Vzdelanie autistických detí je oblasť, ktorá na Slovensku pokrivkáva. Ako však tvrdí J. Fehérová, postupne sa to obracia k lepšiemu. Jej syn chodí 10 rokov na základnú špeciálnu školu, no tým sa to nekončí. "Potom prejde na trojročnú takzvanú praktickú školu. Tam tieto deti učia základným spoločenským návykom, jednoduchým činnostiam. Po absolvovaní takej prípravy by mali byť schopné spraviť nejaký menší nákup, či ísť niekam samostatne."

Edov najlepší kamarát Janík má deväť rokov. Navštevuje rovnakú školu, teraz je tretiak. "Rád chodím na podobné podujatia ako dnes. Rád kreslím, ale takých príležitostí, kde by sme mohli maľovať, nie je veľa," hovorí Janík, ktorý je v partii detí akýmsi šoumenom. Na svoj kúsok steny namaľoval oheň a vodu. "Rád kreslím také ohne. Namaľoval som tam aj studenú vodu. To preto, aby horúci oheň zahasila." Pod obrázok napísal slovo "susedia". Takto sa totiž spolu s najlepším kamarátom Edom radi prezývajú. "Maľujem aj doma. Nechodíme často maľovať vonku. Robím to teda niekedy ráno u mňa doma."

Aj on má iné obľúbené aktivity. Zo športov u neho okrem futbalu prevláda najmä plávanie. "Keď som doma, veľa času trávim hraním počítačových hier. Mám doma super hry, veľmi ma to baví." Janík však nevysedáva len doma. S kamarátom Edom radi chodievajú aj von medzi ostatné deti. "Radi sa hojdáme na hojdačkách a hráme sa na policajtov." O tom, čo by chcel v budúcnosti robiť, ešte nerozmýšľal. Predsa len je v jeho veku priskoro rozmýšľať o budúcnosti aj z pohľadu zdravého človeka. Kamarát Edo však už istú predstavu má. "Chcel by som byť záchranár. Veľmi by sa mi páčilo, keby som mohol zachraňovať ľudí. Chcel by som byť hrdina," hovorí o svojej predstave Edko.

V iných krajinách sa pre mentálne postihnuté deti zriaďujú tzv. chránené dielne, kde takí ľudia robia aspoň jednoduchšie manuálne práce. U nás sa také čosi len rozbieha. "Keď také deti skončia základnú aj praktickú školu, nevedia čo ďalej. Nemajú absolútne žiadnu možnosť ďalšieho vzdelávania či pracovného uplatnenia. Je to veľmi zlé, lebo ostávajú odkázané na rodičov," sťažuje sa J. Fehérová. Následne teda deti ostávajú "visieť na krku" rodičom. Tých to veľmi obmedzuje, čo ťaží na srdci nejedného z nich. "Potom sa necítia užitoční rodičia ani deti. Je to zlé, lebo pocit užitočnosti je rovnako dôležitý tak pre zdravého, ako aj postihnutého človeka. Rodičia takých detí potom len dúfajú, že sa budú dlho tešiť dobrému zdraviu, aby sa mohli deťom venovať čo najdlhšie." Smutne však pokračuje, že to, čo by sa s takými deťmi stalo, ak by sa na pomoc rodičov už nemohli spoľahnúť, je vo hviezdach. "Ja na to radšej ani nemyslím." Samotné deti sa nad budúcnosťou príliš nezamýšľajú. Väčšina však má svoje predstavy o obľúbenom povolaní. "O mizivej šanci, že to budú aj v skutočnosti robiť, vedia len niektoré. Väčšinou im ich predstavy a sny nechávame, dieťa si vekom samo uvedomí, že na to nemá. Riešime to až potom."

Akcie ako tá, počas ktorej postihnuté deti maľovali na stenu internátu na Medickej ulici, sú teda veľmi dôležité. Cítia sa na nich naplnene, cítia sa dôležito. "Preto sa snažíme robiť čo najviac podobných akcií. Často chodíme maľovať do obchodných domov. Keď sa beží Medzinárodný maratón mieru, pravidelne robíme minimaratón. Deti si zabehnú istý úsek, veľmi sa pri tom zabávajú, tešia sa na to," vyzdvihuje J. Fehérová dôležitosť takých aktivít. Mimoriadne užitočným je aj fakt, že sú počas verejných aktivít "na očiach". "Stretávajú sa s ľuďmi. Tí ich majú možnosť lepšie spoznať a pochopiť."

Akcie, pri ktorých sa stretávajú so zdravou spoločnosťou, majú rady aj tri zástupkyne nežného pohlavia, ktoré s Edom a Janíkom stenu maľovali. "Zuzka, Daria a Ivonka nie sú autistky. Majú rôzne kombinácie mentálnych postihnutí, čiastočne kombinované s fyzickým postihnutím," hovorí J. Fehérová o ďalších svojich zverenkyniach. Daria navyše trpí poruchou mozgu, ktorá narušuje jej schopnosť orientácie. Zuzka, Daria a Ivonka na stenu maľovali "smajlíky", slniečka a kvietky. "Sú to typické pubertiačky. Aj počas školského vyučovania mi niekedy cez prestávky donesú pekné obrázky. Sú to dievčatá, ktoré rady rozdávajú lásku a úsmevy." Pri maľovaní ich sprevádzali sestry či mamy.

Mentálne postihnuté deti sa od autistických líšia tým, ako vnímajú svet okolo seba. "Mentálne postihnutí sú otvorenejší, s vonkajším prostredím komunikujú intenzívnejšie. Autisti k sebe na rozdiel od nich nepripustia nič nové, nemajú radi ani dotyky, cudzí sa im nepriblíži. Niektorým dokonca nemožno narušiť ani ich pravidelný režim dňa." Vážnym problémom je aj pocit opustenosti, ktorým trpia mentálne postihnuté deti. "Je to tak obzvlášť u autistických detí. Ak majú rodičov, ktorí sú kvôli peniazom nútení chodiť do zamestnania, je to veľmi ťažké. Cítia sa opustení, nemajú sa s kým rozprávať. Je to škoda, keďže špecifikom týchto detí je to, že sú bezprostredné, milé a srdečné. Sú vďačné aj za malé veci. Ak sa zorganizuje hoci len maličká akcia, ktorá im umožní robiť nejakú aktivitu, tešia sa na to omnoho viac ako zdravé deti. Prikladajú totiž veľký význam aj veciam, ktoré zdraví pokladajú za samozrejmosti."

Rodičia, ktorí na výchovu postihnutých detí nestačia, majú k dispozícii niekoľko domovov sociálnych služieb, či iných špecializovaných zariadení. Takí otcovia a mamy zvyknú využívať najmä rôzne týždenné pobyty. Na začiatku pracovného týždňa dieťa umiestnia do zariadenia a na víkend si ho vezmú domov. Niekedy dieťa nosia do zariadenia len na čas, keď sú v práci. "Tak to funguje len pre deti, v dospelosti je to horšie. Nechcem si ani predstaviť, čo nás ešte čaká. Špecializovaných zariadení pre dospelých postihnutých ľudí je veľmi málo a je obrovským problémom dostať sa do nich. Aby mal šancu umiestniť sa tam, je potrebné uchádzača zapísať na list čakateľov ešte v detskom veku."

Autisti majú tajomnú povahu. Lekári ani vedci nevedia dodnes vysvetliť ich správanie. Zdraví ľudia si o nich často myslia, že sú neschopní akejkoľvek psychickej či vedomostnej práce, no oni ich často ohurujú. J. Fehérová sa s niekoľkými prípadmi stretla. "Poznám chlapca, ktorý si pamätá celý kalendár. Vedel, na ktorý dátum pripadá aké meno, poznal ho od začiatku do konca. Má skvelú pamäť na dátumy. Ak mu niekto povedal dátum narodenia, o dva roky mu sám od seba pripomenul, že má narodeniny." Podobnú vlastnosť má aj ďalší autistický chlapec, ktorého J. Fehérová pozná. "Je to dokonca chlapček, ktorý nerozpráva. Keď mu niekto povie rok alebo mesiac, vezme papier a vypíše naň všetky sviatky aj s ich dátumami, ktoré v ňom sú. Pokiaľ ho nezastavíme, píše stále viac a viac, nezastaví sa. Nikto pritom nevie, prečo ho zaujali práve sviatky, kde a kedy sa to naučil."

Ľudí, ktorí poznajú autistov, trápi neznalosť verejnosti o danej problematike. "Často, keď sme s deťmi na ulici, na nás ľudia zazerajú nevraživými pohľadmi. Autistické deti totiž pôsobia nevychovaným dojmom. Robíme všetko pre to, aby sa vedeli správať, no bezprostrednosť patrí k ich povahe. Ak chce také dieťa poskočiť, poskočí, ak chce zakričať, zakričí. Ostatní ľudia to nevedia pochopiť a práve preto je potrebné, aby sme ich dostávali do kontaktu s verejnosťou čoraz častejšie," tvrdí J. Fehérová. Na záver však dodala, že sa im to postupne darí a oproti minulosti už vedia aj zdraví ľudia o svojich postihnutých spoluobčanoch čoraz viac.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári