. Takéto klasické "starosti" sa však netýkajú všetkých slečien. Monika Jarábeková z Detvy zažila tvrdé detstvo s 13 súrodencami a mamou alkoholičkou. Dnes má 20 rokov, žije v Košiciach bez strechy nad hlavou a životom sa pretĺka s dvojročným synom. Nie je však typ, ktorý by sa vzdával bez boja. Študuje a zamestnať sa chce ako sociálna pracovníčka. To je tá krajšia stránka jej života. Monika verí, že tú horšiu, ktorú zažila, už má z väčšej časti za sebou...

Polovica detstva Moniky sa od detstva iných výrazne nelíšila. Otec podnikal, staral sa o ňu, nemohla sa na nič sťažovať. Jedinou odlišnosťou vymykajúcou sa zaužívanému rodinnému životu bola početnosť osadenstva ich bytu. Monika má totiž 13 súrodencov. "Sme štyri sestry, zvyšok sú bratia. Mama bola doma, starala sa o nás. Otec musel pracovať. Na toto obdobie sa však nesťažujem. Všetko bolo v poriadku, mama sa o nás starala, ako mala, nič nám nechýbalo," spomína rodená Detvianka.

Dobrým časom však odzvonilo, keď ich rodinu zasiahla nečakaná tragédia. "Otec bol chorý, a keď som mala 13 rokov, zomrel." Celá rodina to vnímala s veľkou horkosťou. Zrejme najviac trpela Monikina mama. Psychický tlak zodpovednosti za deti, ktorý sa na ňu preniesol, neuniesla a začala popíjať. "Stále však nemôžem povedať, že by bola nejakou ´krkavčou matkou´. Aj keď pila, nikdy na nás nezdvihla ruku, starala sa o nás a dávala nám jesť. Nezanedbávala nás do tej miery, aby to ohrozovalo náš vývoj alebo podobne."

Starostlivosť však nebola plnohodnotná, Monikina matka strácala kontakt s realitou a prestávala sa zaujímať o to, čo jej deti robia. Monika napríklad prestala navštevovať školu. "Bola to moja hlúposť," hodnotí ona sama s odstupm času svoje konanie. "Do školy som síce chodila rada a učenie ma svojím spôsobom bavilo, starší súrodenci sa však rozhodli, že do školy prestanú chodiť, že je to zbytočné. Keď prestali oni, povedala som si, že nebudem ani ja." Jej postup do vyšších tried sa teda zastavil v 5. ročníku na základnej škole. "Bola som dieťa. Dnes viem, že je to hlúpe a ľutujem to rozhodnutie. Dnes som už mohla byť na vysokej škole." Dodnes nevie pochopiť, ako mohol jej trojročný školský výpadok ujsť pozornosti sociálnych pracovníkov.

Monikini starší súrodenci majú na svedomí viac vecí, ktoré zapríčinili úpadok ich rodiny. "Využívali to, že mama začala piť a často ju zneužívali. Keď jej prišli peniaze zo ´sociálky´, opili ju a všetko jej zobrali." Monika bola vtedy ešte malé dieťa. Videla, čo sa okolo nej deje a vedela, že je to zlé, no nemohla nijako zakročiť. "Raz som sa postavila súrodencom na odpor a dostala som bitku. Nemohla som urobiť nič."

Mama Moniky stratila situáciu spod kontroly, na rodinu už nemala žiaden dosah. "Bolo to s ňou čoraz horšie. Neplatila nájomné za byt a to, čo nám po otcovi ostalo, predala a peniaze minula." Dlhy sa kopili, no hlava rodiny situáciu ignorovala. "Spočiatku sa o nás starala, aj keď pila, neskôr už nie. Mama je Rómka," vysvetľuje Monika. "U takýchto matiek to chodí tak, že keď sa niečo deje, majú kopu rečí, že na svoje deti nedajú dopustiť. No reálnych skutkov sa od nich človek nedočká."

Situácia v domácnosti bola taká neznesiteľná, že sa ju rozhodli riešiť samotné deti. "Jeden z bratov sa rozhodol, že pôjde na sociálny úrad s tým, že sociálnych pracovníkov požiada o to, aby ho vzali do detského domova. On šiel teda prvý." Asi o pol roka sa dlh na nájomnom vyšplhal natoľko, že zvyšok rodiny prišiel vysťahovať exekútor. "Prišli aj sociálni pracovníci. Mňa aj neplnoletých súrodencov vzali so sebou." Mama vraj nariekala, no v detskom domove ich bola navštíviť len dvakrát.

Spočiatku deti previezli do diagnostického centra v Ružomberku, po troch mesiacoch ich presunuli do detského domova. Neplnoletých bolo šesť súrodencov. "Štyroch nás poslali do detského domova v Rimavskej Sobote, dvoch poslali do špeciálnej základnej školy, ktorá vtedy bola inou formou detského domova." Tešiť sa mohli aspoň z toho, že boli pokope. "Spočiatku sme však boli trocha škovaní. Mrzelo nás najmä to, že od nás oddelili dvoch súrodencov, nenechali nás pokope všetkých šiestich. Aj dnes, keď už nie som v domove v Rimavskej Sobote, sa snažím ostatných súrodencov, ktorí tam stále bývajú, navštevovať."

O domove v Rimavskej Sobote Monika hovorí len v dobrom. Mala vraj šťastie a dostala sa do dobrého zariadenia. "Síce sme bývali 30 v jednej budove, no nemala som sa na čo sťažovať. Mali sme šťastie, lebo riaditeľ domova v Rimavskej Sobote bol známy tým, že tlačí na to, aby deti študovali. Ja som okamžite začala chodiť do školy a dokončila si základné vzdelanie."

O deťoch, ktoré z detského domova vyjdú do reálneho života, sa hovorí, že väčšina z nich ostane na ulici. "My sme boli výnimkou. Náš domov dbal na vzdelanie i budúcnosť. Mnoho detí, ktoré tam boli umiestnené, neskôr vyštudovalo vysokú školu, pracujú a majú rodiny." Aj počas nášho rozhovoru Monika niekoľkokrát pochválila prístup riaditeľa detského domova. "Dal nám možnosť vybrať si ktorúkoľvek školu na Slovensku. Boli sme síce v Rimavskej Sobote, no mohli sme študovať aj v iných mestách. Nikdy nepovedal, že na to nie sú peniaze. Veľmi nás podporoval."

Sociálni pracovníci chceli Moniku presvedčiť, aby šla študovať na gymnázium. "Mne sa to však nepozdávalo. Jedna z vychovávateliek mi potom oznámila, že sa v Košiciach otvára stredná škola s maturitou so zameraním na odbor sociálna práca. To sa mi veľmi zapáčilo a rozhodla som sa študovať práve tento odbor."
V Košiciach počas pracovného týždňa bývala v internáte, cez víkendy sa vracala do detského domova. Všetko sa teda javilo bezproblémovo, no opäť len dočasne. Situáciu jej skomplikovala nerozvážnosť a láska k chlapcovi. "Spoznali sme sa počas štúdia. Jeho škola je asi päť minút cesty od mojej. Chodila som tam na obedy. Tam sme si padli do oka a dali sa dokopy." Keď však otehotnela, dostala od chlapca "kopačky".

Monika si uvedomila, že kvôli tehotenstvu bude mať v detskom domove problémy. Najprv sa to teda pokúšala tajiť. "Detský domov mal ísť na rekreačný pobyt do Chorvátska. Chcela som tam ísť aj ja. Obliekala som sa ako ´hiphoperka´, nosila som široké šaty, aby na mne nebolo vidieť, že som tehotná." V Chorvátsku však všetko vyšlo najavo... Po narodení dieťaťa sa o neho jeho otec nezaujímal. Spočiatku dokonca tvrdil, že to nie je jeho "práca" a všemožne sa z toho vykrúcal. "Neskôr som dieťa podrobila testu otcovstva. Keď sa však na výsledky pozrel, povedal, že on nie je lekár a nerozumie sa do toho. A že ten chlapec aj tak nie je jeho syn." Takto zbrklo sa zbavil zodpovednosti za svoju nerozvážnosť.

Podľa pravidiel mohla Monika ostať v detskom domove len dovtedy, kým jej dieťa nedovŕši šesť mesiacov. Kvôli nezhodám s novou riaditeľkou zariadenia však musela odísť predčasne. Nasledovalo rýchle striedanie viacerých adries. "Riaditeľka detského domova ma poslala do krízového strediska pre slobodné matky v Holíči. Vydržala som tam len štyri dni. Boli tam otrasné podmienky. Keď som videla, čo tam s deťmi robia, okamžite som chcela odísť." Na dennom poriadku tam vraj boli detské fyzické tresty. V takomto prostredí Monika nechcela so svojím synom ostať. Z Holíča sa presťahovala k známej v Rimavskej Sobote. Zdržala sa tam tri týždne, potom ju premiestnili do krízového centra v Pezinku. "Odtiaľ som šla do zariadenia v Bratislave. Tam som mala porodiť, chcela som teda na pôrod počkať v tomto meste."

Ani potom, čo syn Kristián uzrel svetlo sveta, Monike "ruže nekvitli". Vytrápili ju najmä úradnícke zmätky. "Päť mesiacov mi na dieťa neprišli žiadne prídavky. Jednoducho došlo k nejakým nezrovnalostiam, peniaze mi nedoručili a trvalo takmer pol roka, kým sa to urovnalo." Okrem toho už dlhší čas riešila problém so sirotskými príspevkami. "Hoci všetci moji súrodenci dostávali 2 200 korún na mesiac, ja som dostávala len 600. Úrady mi opakovane moju žiadosť na zvýšenie tejto čiastky zamietli." K náprave došlo až začiatkom tohto roka. V čase, keď mala Monika "na krku" novorodenca, teda musela vyžiť len zo 600 korún mesačne. "Našťastie som mala okolo seba dobrých ľudí. Pomáhala mi najmä riaditeľka mojej školy."

Keď sa narodil Kristián, chcela sa Monika vrátiť do Košíc. "Štúdium som kvôli tehotenstvu na pár mesiacov prerušila. Chcela som sa vrátiť, spraviť skúšky z polročného učiva a v štúdiu pokračovať." Sociálni pracovníci ju umiestnili do zariadenia na Hemerkovej ulici. "Do školy som chodila so synom v kočíku. Učitelia mi to dovolili. Bol totiž tichý. Celé dopoludnie spal a nevyrušoval." Pedagogický zbor a spolužiaci teda mali o zábavu postarané a veľmi sa im páčilo, že majú v triede aj takéhoto malého "žiaka".

Po roku a dvoch mesiacoch Monika opäť zmenila ubytovanie. "Malý vyrástol, začal pomaly chodiť. Riaditeľka zariadenia na Hemerkovej ulici mi navrhla, či by som sa nechcela premiestniť do Košickej Novej Vsi. Je tam vraj zariadenie pre matky s deťmi, ktoré je hneď vedľa materskej škôlky." To sa Monike kvôli synovi zapáčilo a už približne pol roka býva v novom zariadení. "Plne mi to vyhovuje. Syna budem môcť dať do škôlky, zatiaľ čo ja pôjdem do školy, ktorá je neďaleko."

Svoju situáciu brala Monika stále takú, aká je. Nikdy sa nezamýšľala nad tým, aké by bolo vyrastať v bežnej a fungujúcej rodine. O starších súrodencov sa už nezaujíma. "Nechcem vedieť, čo je s nimi. Pokiaľ viem, žijú zlým životom, nepracujú, žijú zo ´sociálok´." Mamu bola navštíviť len dvakrát, žije so starším bratom v Detve. Moniku už netrápi ani postoj Kristiánovho otca. Vraj už ani netúži po tom, aby sa k nim vrátil. Momentálne sa sústreďuje iba na výchovu syna a úspešné zavŕšenie stredoškolského štúdia, ku ktorému jej chýba posledný rok. "Potom by som vo vzdelávaní rada pokračovala na vysokej škole a neskôr pracovala ako sociálna pracovníčka," uzavrela Monika Jarábeková svoje rozprávanie o živote smelými plánmi do budúcnosti. Držíme palce, aby sa jej splnili.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári