Preto treba zlato z trhu, ktoré si v hmotnostnej kategórii do 94 kilogramov na 7. majstrovstvách Európy do 17 rokov v izraelskom Eilate vybojoval Radoslav Tatarčík, borec košického klubu Viktória, poriadne osláviť. Veď nechal za sebou celú plejádu vzpieračov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí zvyšok sveta na stupne víťazov len neradi púšťajú.

Sedemnásťročný košický "valibuk" vyhral súťaž v trhu výkonom 138 kilogramov, čím zlepšil svoj vlastný slovenský dorastenecký rekord z mája tohto roku o 2 kilogramy. So striebrom v tejto kategórii sa musel uspokojiť ruský bohatier Timur Nanijev, ktorý dostal nad hlavu 136 kg, a bronz patril Arméncovi s dramatickým menom Hamlet Pogosjan, ktorý "trhol" 135 kg. V nadhode zdvihol Tatarčík "len" základ, 148 kg, čo mu stačilo na 8. miesto, a celkovým súčtom 286 kg bol v dvojboji siedmy. Jeho reprezentačný kolega, člen košického klubu MKVaSŠ Matej Kováč, obsadil v rovnakej hmotnostnej kategórii výkonom 263 kg (115 + 148) 9. priečku.

Ako sa to podarilo? - vítali sme doma slovenského medailistu.

"Vďaka tvrdej práci v tréningu. S trénerom, pánom Gumánom, sme sa na takúto súťaž priprovali prakticky šesť rokov. Prirodzene, tú medailu som získal aj vďaka dobre vymyslenej, vyčkávacej taktike. Zvolili sme trošku vyšší základ, a potom sme čakali, čo urobia súperi. Vyšlo to perfektne."

Nechať si na činku naložiť závažia so 133 kilogramovou hmotnosťou bolo trochu riskantné, ale tréner i jeho zverenec vedeli čo robia. "Pravda, mohlo sa stať, že by som to prvým pokusom nedal, a potom by už celá súťaž bola o inom. Keďže som v úvodnom pokuse nezaváhal, so 136 kilogramami som mohol zaútočiť už aj na bronz, a ďalší pokus, 138 kg, bol už na zlato. Celý trh bol perfektný, aj keď práve pri úvodnom pokuse som mal trošku problémy s nástupom, pretože rozcvičovňa a hala, kde prebiehala súťaž, boli dosť vzdialené. Presun mi trval trošku dlhšie, lebo z rozcvičovňe bolo treba prejsť do haly dlhou chodbou, a keďže sme si to trochu zle vyrátali, na pódium som prišiel pätnásť sekúnd pred vypršaním časového limitu."

Väčšina zo súperov v 94-ke bola preňho neznáma, ale to, že porazil borcov z takých krajín, ako Gruzínsko, Rusko, Arménsko, Ukrajina či Turecko, má preňho mimoriadnu cenu. "Cením si najmä skalpy ruského pretekára Nanieva a Poliaka Ciupaka, pretože tieto krajiny sú vo vzpieraní niečo podobné ako Anglicko či Brazília vo futbale. V nadhode však už borci z týchto krajín jednoznačne kraľovali. Pre mňa nebol neznámy iba nemecký reprezentant Solar, ktorý je synom bývalého československého reprezentanta, ktorý pred časom emigroval do Nemecka. S ostatnými som sa v súťaži dovtedy ešte nestretol."

Čo chýba mladému Slovákovi k tomu, aby svojich súperov trochu viac popreháňal aj v nadhode? "Trh je skôr technická disciplína, kde je dôležitý vrch tela, nadhod je viac o sile. Keď sa v mladšom veku nevenujete technike, neskôr to už nedoženiete, ale sila sa dá ešte nazbierať. Pri nadhode je podstatná najmä sila nôh, a musím priznať, že v tom trošku zaostávam, pretože mám vraj zatiaľ nohy ako špilky," smeje sa Rado. "Som však ešte mladý, takže verím, že aj v nadhode môj čas ešte len príde."

Príjemne ho prekvapilo prostredie, ktoré pre európsky šampionát mladých vzpieračov pripravili izraelskí organizátori. "Dali si na tom naozaj záležať, mali pripravené nové činky, nové pódiá, ktoré inštalovali v bare, kde prebiehali naše súťaže. Pred pódiom boli rozmiestnené stoličky a barové stolíky, ale divákom bola v rozľahlej hale k dispozícii aj provizórna tribúnka. Domáci síce nemali veľa želiezok v ohni, ale divácky záujem o šampionát bol celkom solídny. Najmä o vyššie hmotnostné kategórie, teda aj tú moju. Hala sa najviac zaplnila na superťažkú kategóriu, ktorá je divácky najatraktívnejšia."

Všade bolo cítiť, že bezpečnosť účastníkov šampionátu je prvoradá. "V tom boli dosť radikálni. Dbali na bezpečnosť, ale mne sa zdalo, že to bolo až prehnané. Dokonca aj pred supermarketom, kde sme si boli niečo nakúpiť, stáli vojaci so samopalmi, a dnu nás pustili až vtedy, keď sme prešli detektorom kovov. Prezreli nás od hlavy po päty, ešte aj tašku, či v nej nemáme náhodou bombu. Neviem či nás na letisku, pri odchode domov, nepovažovali za teroristov, pretože dvoch členov našej výpravy vrátili naspäť, a kým ich kontrolovali, nestihli ´čekin´. Vrátili sa domov iným lietadlom ako my, cez Viedeň."

Rado súťažil až v predposledný deň šampionátu, takže okrem tréningov bolo dosť času aj na obhliadku Eilatu i jeho okolia. "Je to pkné turistické stredisko na pobreží Červeného mora. Prirodzene, keby som stále iba trénoval, bolo by to na hlavu, takže sme dostali možnosť poobzerať sa aj po meste, boli sme na trhoch, pozreli sme si nejaké historické pamiatky, aj sme sa vykúpali v Červenom mori. Vyskúšal som, či ma voda naozaj udrží, ba aj to, aká je strašne slaná. Škoda len, že sme sa nedostali do Skalného mesta, ktoré je známou turistickou atrakciou."

Na mieste, kde stojí Eilat, bola iba pred niekoľkými rokmi púšť. "Dnes je tam doslova zelená oáza. Izraelčania sú výborní hospodári, a keďže je tam počas roka minimum zrážok, vedia využiť aj morskú vodu na polievanie, lebo ju upravia na sladkú. Sú naozaj šikovní."

Rado si pochvaľoval aj stravu, ktorou tam hladné vzpieračské krky kŕmili. "Ale vychutnať som si ju mohol až po skončení mojej súťaže. Na váhe som mal stále trošku viac, ako bolo treba, takže som nemohol jesť nič sladké, iba čisté mäso s ryžou. Určite to nie je zlé, ale keď to máte na tanieri každý deň, tak vám to už lezie krkom. Po súťaži som sa však poriadne napráskal."

Má to v génoch, že je z neho poriadne chlapisko. "Otec športoval, i môj dedo športoval, každý chlap v rodine mal poriadnu postavu. Ja som sa tak vytiahol až v puberte. No spočiatku som vzpieračom nechcel byť. K tomu mám aj zaujímavú príhodu. Ako malého chlapca ma veľmi lákalo plávanie. Ale keď som prišiel na plaváreň, povedali mi, že som príliš malý, že vôbec nemám predpoklady na to, aby som bol plavcom. Od bazéna som odchádzal veľmi sklamaný. Vo vestibule ma zbadal môj terajší tréner, pán Gumán, prehodil nejaké to slovo s mojou mamkou, a hneď na druhý deň som prvý raz držal v rukách vzpieračskú činku."

Dnes už neľutuje, že ho na plavárni nechceli. "Občas si zaplávam len tak, rekreačne, ale nejaký plavecký rekordér zo mňa už určite nebude."

Jeho vzpieračským vzorom trénerov syn Viktor Gumán. "Nielen preto, že ma trénuje jeho otec, Viktor je vynikajúci vzpierač. Prirodzene, z našich borcov obdivujem aj Martina Tešoviča, a zo zahraničných Poliaka Dolegu, ktorý vzpiera v mojej hmotnostnej kategórii."

Verí, že v budúcnosti, keď presedlá do kategórie dospelých, sa im úspechmi aspoň trochu priblíži. "Doteraz boli mojimi najväčšími úspechmi tituly z majstrovstiev republiky, či víťazstvá na Veľkej cene Maďaraska v Budapešti, alebo Česka. V Izraeli som však vybojoval svoju prvú veľkú medailu. Verím, že počas mojej ďalšej kariéry pribudnú aj ďalšie, veď som len na jej začiatku. Mojím snom je získať nejaký cenný kov na majstrovstvách sveta alebo Európy aj medzi dospelými, ale najmä zúčastniť sa olympiády. Po tom túžim odmalička, vlastne odvtedy, čo som vzpieračskú činku držal prvý raz v rukách. Londýn v roku 2012 je možno ešte trošku priskoro, ale myslím si, že vek nie je problém, rozhodujúci je výkon. Keby mi to nevyšlo o tri roky, ďalšia olympiáda, v roku 2016, by už mohla byť celkom reálna. Na košickom Športovom gymnáziu mám výborné podmienky k tomu, aby som mohol výkonnostne napredovať. I učitelia berú ohľad na to, že som športovec. Som v maturitnom ročníku, takže momentálne mám toho dosť. Na vysvedčení prevládajú väčšinou dvojky a trojky, ale nájde sa aj nejaká štvorka. Matematika či fyzika sú totiž predmety, ktoré veľmi nemusím," smeje sa čerstvý slovenský medailista.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári