Vlani v októbri sa cestou z jedného turnaja o tejto možnosti zmienil pred svojimi spoluhráčmi z Lokomotívy Švéd Andreas Johansson, ktorý už druhý rok pôsobí v košických farbách v slovenskej extraligovej súťaži. Slovo dalo slovo, prešlo pár mesiacov, a v júni tohto roku trojica mladých Košičanov, bratia Ján a Karol Fiľovci a Matej Tomčík, vystupovala z lietadla na medzinárodnom džakartskom letisku.

Indonézsky tréner Josef Yauhari organizuje v meste Bandung, kde so svojou štvorčlennou rodinou a početným príbuzenstvom býva, bedmintonové kempy každý rok. "Andreas nám povedal, že pozná trénera, u ktorého by sme mohli takýto kemp absolvovať," spomína si Ján Fiľ na chvíle, keď sa zrodila táto myšlienka. "Josef totiž päť rokov pôsobil vo švédskom meste Umea, a predtým, vari pätnásť rokov, patril k trénerskej špičke v Indonézii, kde vychoval aj zopár reprezentantov."

Dohodli sa s ním na mesačnej gáži tisícpäťsto dolárov. V cene boli zahrnuté denné dvojfázové tréningy, košíky, doprava, strava i ubytovanie. "Bývali sme v jeho dome, kvôli nižším nákladom. Aj keby nás ubytovanie v hoteli nevyšlo draho. No on si tak aspoň mohol privyrobiť aj čosi navyše."

Trojmiliónový Bandung je najväčším mestom západnej Jávy. "Ale miestni uvádzajú, že s okolitými predmestiami má to mesto až sedem miliónov obyvateľov. Indonézia je totiž štvrtá najľudnatejšia krajina na svete, a tvorí ju až osemnásťtisíc ostrovov." V Djakarte, kde pristáli, sú s miestnou kultúrou evidentné premiešané aj prvky západného životného štýlu, ale Bandung, ktorý mal byť štyri týždne ich prechodným domovom, ich trochu šokoval. "Spočiatku, keď sme tam prišli, to nebolo až také zlé, ale čím viac sme sa vzďaľovali od centra mesta, tým viac sme boli zhrození z toho, kde to vlastne ideme. Asfaltové cesty sa premenili na hlinené, a aj obydlia vo štvrti, kde nás Josef viezol, pripomínali skôr úbohé chatrče ako luxusné vily. Ani Josefov dom, kde býval so ženou a dvoma deťmi, nevyzeral na prvý pohľad nijako vábne..."

Príchodom mladých Slovákov, aj ich bedmintonových kolegov zo Švédska, sa jeho rodina rozrástla o sedem osôb. "Mali sme k dispozícii dve izby v podkroví, v jednej z nich sme na rohožiach rozložených vedľa seba spali štyria. Na poschodí bola aj sprcha, ale o teplej vode sa nám mohlo iba snívať. Nebol to žiaden luxus, ale napokon sme si privykli," tvrdí Ján Fiľ.

Trénovali päť dní v týždni, a počas víkendov bola príležitosť rozhliadnuť sa trochu po meste i jeho okolí. Šoféra im robil jeden z Josefových bratov. "Josef pochádza z trinástich súrodencov, a niektorých z nich zaangažoval aj vo svojom kempe. Jeho brat, ktorý nás vozil v osemmiestnom Suzuki, robí v Bandungu šoféra autobusu mestskej hromadnej dopravy. Ďalší brat s nami zas trénoval. A o chod domácnosti, teda aj naše stravovanie, sa starala jeho manželka. Ona nám varila. Boli sme dohodnutí na raňajkách a večeri, na obed sme si medzi tréningami vždy vyrazili niekde vo štvrti, kde sme bývali. Chodievali sme do akýchsi kvázi fastfoodov, kde bolo v ponuke vždy to isté, ryža, rezance, špagety, a k tomu mleté mäso. Nemali sme ani potuchy, z čoho bolo robené, lebo s kuracím mäsom sme sa tam stretli zriedka." Po dvoch týždňoch mali toho stereotypu plné zuby. "Našťastie, našli sme si aj taký fastfood, kde bola aj pizza, ba v jednej japonskej reštaurácii sme objavili aj klasické európske jedlá."

Aj keď sa Josefova manželka snažila, ani domáca strava nebola hladným Európanom vždy po chuti. No keďže nechceli hostiteľov nijako uraziť... "Jedno však treba kvitovať, že strava, ktorú nám pripravovala Josefova manželka bola bohatá, aj zdravá. Dokonca kvôli Andreasovi, ktorý je vegetarián, sme mali na večeru vždy výber z dvoch jedál. Raňajky, tie boli raz dobré, inokedy zlé. Toasty s džemom ešte ušli, ale za svet sme si nemohli zvyknúť, že súčasťou raňajok bola aj polievka, väčšinou kuracia s volským okom. Zjedli sme ju, ale polievka na raňajky bola pre nás zvláštnosťou. Najviac nám však vadilo, že do všetkého dávali banány. Plnili nimy buchty, ba varili z nich aj polievku."

V niektorých európskych krajinách je ovocná polievka celkom obľúbená "pochúťka". Ale studená. A z banánovej polievky, ktorú im núkala Josefova manželka, sa ešte parilo... "Musím povedať, že išla do nás len veľmi ťažko. Viac nám chutilo ovocie, ktoré nám pani domáca pripravila po každom tréningu." Nad miestnou špecialitou, zvanou ´nasi goreng´, však nemohli ohŕňať nos. "Je to v podstate akési rizoto, upražená ryža, volské oko a kuracie mäso. Keď sme si ho dali niekde v reštaurácii, príliš sme si na ňom nezgustli, ale keď nám ho pripravila Josefova manželka, tak celkom ušlo."

V husto osídlenom Bandungu nebolo veľmi čo obdivovať, a po náročných tréningoch sa hlásila o slovo skôr únava ako chuť niekde sa prechádzať. "Trénovali sme v dvoch centrách. Ráno sme chodievali do telocvične, kde sme to mali z Josefovho domu autom asi pätnásť minút, popoludní, do inej, nám trvala cesta asi pol hodinu. Boli to také bežné telocvične, od tých našich sa veľmi nelíšili, ale nečakali sme, že v jednej z nich nájdeme betónovú podlahu. A boli sme prekvapení aj z toho, že svetlá svietili z boku, a nie z hora, ako je to doma, v Európe. Po tréningoch sme boli dosť vyšťavení, takže cez týždeň sme chodili maximálne do internetovej kaviarne."

Vo štvrti, kde bývali, neboli žiadne bary, v ktorých by sa predával alkohol. A nočný život tam vraj tiež príliš nefrčí. "Videli sme však dosť herní, kde majú mladí najväčšiu zábavu v playstationoch, na ktorých hrajú väčšinou futbal. Ten je totiž v Indonézii národným športom, bedminton je až za ním. Miestni chlapci poznajú všetky európske futbalové hviezdy, a v našom Maťovi Tomčíkovi videli všetci Španiela Puyola, pretože sa naňho dosť podobá," smeje sa Ján Fiľ.

Ostatne, v Bandungu bol beloch veľkou raritou. "Všade, kde sme prišli, sa z nás ľudia smiali, drgali do seba, a ukazovali na nás, akoby bieleho človeka v živote nevideli. Aj my sme v Bandungu za celý mesiac natrafili iba na jediného belocha, v jednom obchode. S miestnimi sme sa veľmi nemohli dať do reči, pretože nikto nevedel po anglicky. A naučiť sa aspoň niektoré z ich slovíčok bolo pre nás nemožné."

V Bandungu je doprava hotový horor. Ale tým je postihnutá prakticky celá Indonézia. "Videli sme tam najmä japonské značky áut, ale väčšinou také typy, aké na našom trhu nenájdete. Veľkou konkurenciou pre autá sú mopedy, každá rodina ich má aspoň dva. A klasickým dopravným prostriedkom, tak ako v celej Ázii, sú rikše, ktoré slúžia na všetko, na prevážanie tovaru, i ako taxíky. Mohli sme si prenajať nejaké auto, ale keď sme videli, ako tam funguje doprava, tak sme si netrúfli. Veľkým problémom by bolo asi to, že sa tam jazdí po ľavej strane. Už ani nevraviac o tom, ako tam fungujú, či vlastne nefungujú, semafory. Dopravu na križovatkách riadili policajti, ale aj chlapíci v civile. Jeden z nich bral peniaze za to, že nás navigoval na miesto na parkovisku. Kvôli nám zastavil celú premávku, a ukazoval, kde máme nacúvať. Za tú službičku dostal od nášho šoféra tisíc rupií, čo sú asi tri naše koruny..."

Policajti sú na úplatky zvyknutí. "Keď po nás do Jakarty prišiel Josefov brat, pri odchode z letiska nás jeden z nich zastavil, a vypytoval sa, koľko dávame vodičovi, aby nás odviezol. Evidentne mu išlo o to, aby sa čosi ušlo aj jemu."

Voľné víkendy lákali vyraziť si na nejaký výlet. Okolie Bandungu bolo na to ako stvorené. "Mesto leží v údolí, ktoré je obklopené stále ešte aktívnymi sopkami. Aj keď posledná erupcia tam bola niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia." Skupina mladých "vulkanológov" si vybrala tú najväčšiu. "Neviem, aká je vysoká, ale môže mať aj vyše dvetisíc metrov. Po hrebeni sa dala obísť celá. Ten výlet stál za to. Aj návšteva pláží na západnom pobreží Jávy. Nebolo to z Bandungu až tak ďaleko, ale trvalo nám to asi päť hodín, pretože cesty boli plné, zápchy boli prakticky v každej dedine."

Do Indonézie prišli v lete, ale klíma, aj keď tie ostrovy sú blízko trópov, bola celkom znesiteľná. "Teploty sa pohybovali od dvadsaťpäť do tridsať stupňov, akurát vlhkosť vzduchu bola trochu vyššia, ako sme v lete doma zvyknutí. V podstate bolo nonstop krásne, a keď občas spŕchlo, netrvalo to viac ako dvadsať minút. Len tie komáre nás poriadne otravovali, aj keď sme mali kopu repelentov. Na nočný hmyz sme si časom celkom privykli, ba aj na jašteričky, ktoré nám behali v izbe po stenách."

Domov si Ján Fiľ priniesol paličky, neodmysliteľnú súčasť ázijského stolovania. "Iba ako pamiatku, lebo jesť s nimi som sa nenaučil. Ešte tak suši som si nimi dokázal nabrať, ale ryžu v žiadnom prípade. Skôr ako suveníry, sme tam hľadali športové oblečenie, tričká či kraťasy, všelijaké bedmintonové veci, za ktoré u nás vysolíte ťažké peniaze, a tam je to lacné. Lebo či je to adidas, nike, alebo iná značka, všetko sa vyrába v Indonézii."

Po kempe v Bandungu sa bratia Fiľovci domov neponáhľali. "Povedali sme si, že keď sme už tam, nezaškodí sa poobzerať aj po iných turisticky známych miestach. Tak sme sa s bratom vybrali ešte na deväť dní na Bali. Strávili sme ich v letovisku Kuta, ktoré je rajom pre západných turistov. Bývali sme v hoteli, ktorý bol vari päťdesiat metrov od miesta, kde pred siedmimi rokmi vybuchla bomba. Ako pamiatka na viac ako dvesto obetí teroristického útoku tam dnes stojí pekný monument."

Medzi obeťami bolo najviac Austrálčanov, ktorí to na Bali nemajú ďaleko. "Väčšinou tam chodia surféri, pretože sú tam vždy vynikajúce vlny na surfovanie. My s bratom sme však dali radšej prednosť raftingu, ktorý je medzi turistami veľmi populárny. Aj potápaniu. Dostali sme sa až k vraku lode z druhej svetovej vojny. Pozorovať tie kŕdle rýb, ktoré ju o bývajú, bol zážitok. Podmorský život ste si mohli aj vyfotiť, ale pre nás to už bolo trošku drahé. Väčšinu času sme však leňošili na nádherných plážach," spomína Ján Fiľ na nie každodenné zážitky z exotickej Ázie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári