Južnej Kórei, na Srí Lanke, v Thajsku, v Tibete a Vietname. Toľko odborná literatúra. Toto učenie si však razí cestu aj ďalej. Pred niekoľkými rokmi sa pár nadšencov rozhodlo, že Budhovo učenie bude mať pôsobisko aj v Košiciach. Ako funguje, sme sa porozprávali s jedným z jeho zakladateľov Jaroslavom Jelínkom.

Keď sa povie budhizmus, každý si vybaví tichého mnícha v oranžovom rúchu, s hlavou bez vlasov a s pohľadom plným múdrosti. Niečo v štýle filmu "Sedem rokov v Tibete" s Bradom Pittom. No nie všetci stúpenci tejto filozofie musia byť odetí v oranžovom a bývať v kláštore. V Košiciach sa pred pár rokmi rozhodlo niekoľko nadšencov založiť laické budhistické centrum. Každý z nich má svoj vlastný život a prácu, po ktorej sa spolu stretávajú a venujú Budhovmu učeniu. To, že je centrum laické, znamená, že ľudia, ktorí sa v ňom schádzajú, nie sú mníchmi. Nenosia oranžové habity, nemajú holé hlavy a nebývajú v kláštore. Stretávajú sa, spoločne meditujú a učia sa o budhizme.

"Budhizmus sa dá všeobecne opísať ako metóda k dosiahnutiu trvalého šťastia. Nič iné," vysvetľuje J. Jelínek. "Rozdiel medzi jednotlivými školami je len v druhoch použitých metód, ktorých je množstvo. Každá škola budhizmu alebo významný budhistický učiteľ vyberie špecifické metódy vhodné pre konkrétnych ľudí a situáciu. Ale v zásade - cieľ i metodika sú rovnaké, iba konkrétne meditácie sa môžu líšiť. Problémov a stavov ľudí je veľa, teda aj tých metód a riešení je veľa."

Školu budhizmu - laické budhistické centrum - založili v Košiciach v roku 2005 traja nadšenci tejto filozofie. Jedným z nich bol J. Jelínek, ktorý sa budhizmu venuje od roku 2001. "Centrum v Košiciach vzniklo tak, že niekoľkí z nás čítali prepis vysvetlení jedného z učiteľov tibetského budhizmu, ktoré odovzdal v Nemecku. Inšpirovalo nás to, preto dvaja z nás šli za ním požiadať ho, aby sme v Košiciach mohli otvoriť centrum. Ten učiteľ sa volá Šamar Rinpočhe a je to jeden z najvýznamnejších lámov tibetského budhizmu. Naša škola patrí do jednej zo štyroch škôl, ktoré v Tibete sú. Je to škola Kagjű. Šamar Rinpočhe je druhým najvýznamnejším učiteľom tejto školy. Dá sa to tak vo všeobecnosti povedať. Jediné materiálne, čo máme z kláštora ´prenesené´, je oltár. Sú na ňom sošky budhov, učenia a misky, ktorých obsah sa ´daruje´. Laické budhistické centrum je o tom, že každý má svoju prácu a svoj život, ale všetci majú jedno spoločné. Stretávajú sa a venujú sa budhizmu."

Kto by mal záujem zapojiť sa medzi ostatných fanúšikov budhizmu v tejto škole, nemusí oplývať výnimočnými vedomosťami z Budhovho učenia. Stačí iba chuť a záujem. Záujemca jednoducho príde na prvú meditáciu. "Niekto z nás mu vysvetlí absolútne základy, aby mohol začať. Neskôr absolvuje kurzy s tzv. učiteľmi. Môžu sa s nimi porozprávať a poradiť. V našom centre sa venujeme filozofii len v miere potrebnej k správnemu prístupu k meditačnej praxi. Neviem o tom, že by sa niekto z nášho centra chcel stať ´učiteľom´. No na druhej strane by bolo veľmi dobré, mať nejakého ´učiteľa´ k dispozícii. Ak má niekto záujem stať ním, potrebuje ďalšie vzdelávanie a skúsenosť získanú rokmi meditačnej praxe. Väčšina tzv. učiteľov absolvovala dve a viac tradičných trojročných ústraní v zahraničných kláštoroch." Kto chce študovať ďalej, čaká ho Karmapov inštitút v Dillí v Indii. Také školy sú prevažne v Ázii. "Ústranie" znamená, že človek nie je v styku s okolím, venuje sa iba svojej praxi a meditáciám...

V košickom centre sa učenci budhizmu stretávajú dvakrát do týždňa na spoločnej meditácii. Centrum je však otvorené stále. Ľudia, ak majú čas a chuť, ho môžu navštíviť aj individuálne. Často prídu a sami meditujú. Ak majú skutočný záujem o Budhovo učenie, inšpiráciou sú pre nich hlavne kurzy, kde sa stretnú s učiteľmi budhizmu. "Najmladší z nás má 18 rokov a najstarší asi 55 rokov. Celé rodiny k nám nechodia, hoci mnohí z nás deti majú. Tie však budhizmus nepraktikujú. Nie je to zvykom, keď je niekto budhistom, aby k tomu akokoľvek nútil svoje deti. V prípade malých detí, vedome inkarnovaných lámov, je to niečo úplne iné. Mnohokrát ony samy vyjadria prianie odísť do kláštora. Tí teda potom skutočne prechádzajú štúdiom a praxou."

V laickom budhistickom centre sa venujú meditáciám. Ako to vyzerá? "Stretneme sa v určitú hodinu, sadneme si na meditačné vankúše a meditujeme. Väčšinou sa táto prax týka meditácie upokojenia mysle. Je to základná prax, ktorá má rôzne úrovne, od úvodných až po veľmi hlboké. Vyzerá to veľmi jednoducho. Pohodlne sa usadíme na meditačnom vankúši a pozorujeme svoj dych, ako vchádza a vychádza a nasledujeme ďalšie špecifické inštrukcie. Všetko je to zamerané na to, aby sa myseľ úplne upokojila. Keďže stále nad niečím nekontrolovane premýšľame a preskakujeme z jednej myšlienky na druhú, de facto nie sme slobodní v tom, čo robíme. Táto meditácia na jednej strane upokojuje myseľ, na druhej dáva schopnosť sa jednobodovo sústrediť na čokoľvek užitočné, čo robíme. Keď je potom myseľ do určitej miery upokojená, dajú sa robiť ďalšie praxe, ktoré súvisia s mnohými vecami, napríklad s očisťovaním karmy, rozvíjaním súcitu atď." Na sedenie v meditačnej pozícii používajú meditačný vankúš a niekedy aj pomôcku. Akési počítadlo, ktoré pripomína kresťanský ruženec. Hovorí sa tomu "mála". Keď sa robí nejaká prax, ktorá obsahuje recitáciu mantry, opakovania sa počítajú pomocou guličiek na mále.

Záujemcov, ktorí prišli do styku s laickým budhistickým centrom v Košiciach, je asi sto. Neboli to len Košičania. Na meditácie a na kurzy prichádzajú zahraniční učitelia, poverení vyučovaním budhizmu hlavným učiteľom Šamarom Rinpočhem. Záujemcovia sú, okrem Slovákov, aj Česi, Rusi i Nemci. Učitelia, ktorí Košice navštívili počas uplynulých rokov, prišli väčšinou z Nemecka a dvaja z Tibetu. Aj od nich sa časom záujemcovia podozvedali mnoho vysvetlení nepresností i mýtov ohľadom samotného budhizmu. Aj členovia košického laického budhistického centra zvyknú navštevovať iné centrá. "Dvaja z nás boli napríklad v Tibete. Ja som tam zatiaľ nebol. Mňa Tibet neláka, lebo samotný budhizmus nemá veľa spoločného s Tibetom. Nie je to niečo, čo by prislúchalo nejakému národu. Samotné učenia a praxe s tým nijako nesúvisia. V Tibete tých učiteľov nie je až tak veľa. Mnoho ich je aj v Indii, USA i v Európe. Nie je teda nutné niekam cestovať, tie učenia sú tu a učitelia tiež."

Obaja mnísi Šabdrung Rinpočhe a Khenpo Čhodrag Rinpočhe, ktorí prišli z Tibetu, mali tradičné oranžové rúcha, no nemali holé hlavy. Nie všetci mnísi majú ostrihané vlasy. Väčšinou sú ostrihaní iba nakrátko. Jeden z mníchov, Šabdrung Rinpočhe, väčšinu svojho času trávi v kláštore a je veľmi mladý. "Môže mať okolo 20 rokov. Bolo zarážajúce, ako môže mať taký mladý človek až také neuveriteľné znalosti z budhizmu a ako to na ňom bolo vidieť. Odmalička študoval budhizmus a meditoval. Šlo o učiteľa, ktorý bol rozpoznaný ako inkarnácia nejakého predošlého učiteľa. Bola mu venovaná obrovská pozornosť, aby sa čím skôr dostal na tú úroveň, aby mohol ostatných učiť. Mladý Tibeťan, rovnakí ako ostatní učitelia, sa v Košiciach cítil veľmi príjemne. Zvyčajne keď niekam prídu, sprevádzajú ich príchod rôzne ceremónie, no keďže my sme laické centrum, nepotrpíme si na to. Šabdrung Rinpočhe aj tak povedal, že sa cíti veľmi dobre, ako medzi rovesníkmi. Khenpo Čhodrag Rinpočhe je považovaný za jedného z najučenejších lámov vôbec v celej línii Kagjű. Má titul Khenpo, čo je akoby doktorát z budhistickej filozofie."

Keďže obaja mnísi z Tibetu strávili u nás nejaký čas, zaujímalo nás, či sa počas ich pobytu niečo zvláštne nestalo. Nestáva sa predsa často, že by sa po Hlavnej prechádzali mnísi v oranžových rúchach. J. Jelínek priznáva, že čakal, že sa niečo udeje, no zbytočne. Nikto sa nepristavil, nechcel sa fotiť a nezízal..."Mám taký pocit, že Košice sú veľmi tolerantné mesto. A to sme väčšinu času strávili na Hlavnej ulici, kde je množstvo ľudí. Obaja mnísi boli mestom nadšení a veľmi sa im u nás páčilo. Okrem iného nám hovorili aj mnoho zo života v kláštore počas tradičných trojročných ústraní. Samotný kláštorný život má prísne pravidlá, ktoré súvisia s tým, aby praxe, ktoré sa vykonávajú, boli efektívne. Osem hodín majú mnísi vyhradených na osobnú prax a dve hodiny večer na spoločnú prax. Vstávajú o pol piatej ráno, nosia oranžové mníšske rúcha (môžu byť aj červené a žlté). V strave nie sú obmedzovaní, no majú iné pravidlá ohľadom toho, aby sa ich myseľ mohla účinne rozvíjať."

Tých pravidiel je 253. Týkajú sa rôznych aspektov fungovania človeka a ich značne "okresanú" verziu - päť pravidiel - môžu dodržiavať aj laici. Prvým je, aby človek vedome nezabíjal žiadnu bytosť, teda čokoľvek, čo je živé. To znamená, že ani otravného komára. Ďalej je tam sľub neklamať a nekradnúť, čo znamená, že človek si nevezme nič, čo mu nebolo dané. Tiež, že nebude ubližovať sexom. Posledný sľub sa týka tzv. omamných látok. Väčšina ľudí v košickom centre má tieto sľuby len štyri - okrem tých omamných látok, lebo niektorí si radi dajú nejaké to pivo. Mnohí však dodržujú všetkých päť.

Mnohí milovníci filmov si pri čítaní tohto článku spomenú na film "Sedem rokov v Tibete". Aký názor má naň J. Jelínek. "Bol to pekný komerčný film," vraví s úsmevom. "Spomínam si hlavne na jednu vtipnú a vlastne aj pravdivú vec. Chceli tam stavať kino, no narazili na dážďovky. Zo zeme ich však nemohli vyberať lopatami, lebo by ich pri tom usmrtili. Museli ich teda vyberať ručne a prekladať inam, pričom im hovorili mantry."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári