Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 25. január, 2021 | Meniny má GejzaKrížovkyKrížovky
V KOŠICIACH SA PO 50 ROKOCH STRETLI ABSOLVENTI LEKÁRSKEJ FAKULTY UPJŠ

Ich tváre poznačil "zub času" a museli sa predstaviť

Na študentské časy spomína každý s radosťou a nostalgiou na mladosť, slobodu a bezstarostnosť. S cieľom osviežovania spomienok na tieto časy sa konajú stretnutia bývalých spolužiakov aj s ich profesormi.

Stretnutie po 50 rokochStretnutie po 50 rokoch

Stretnutia po piatich, desiatich či dvadsiatich rokoch nie sú ničím výnimočným. Zaujímavejšie sú však stretnutia po väčšom časovom odstupe, keď má každý z bývalých spolužiakov vlastný život, kariéru, nových známych. Medzi rekordmanov patria v našom meste absolventi promočného ročníka Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach z roku 1959. Minulý piatok absolvovali tzv. zlaté promócie. Šlo o výnimočnú udalosť, lebo sa stretli takmer v kompletnom zložení. S tromi z nich sme si zaspomínali na časy, keď trávili väčšinu času nad skriptami.

Alica Hovancová spomína na štúdium s úsmevom. Snívala totiž o tom, že bude detskou psychologičkou. "Rodina zas chcela, aby som študovala technický smer, ten bol totiž v tom čase 'in'. Napokon som vyštudovala chirurgiu. Bolo to zvláštne, kvôli môjmu odporu voči krvi som si to nikdy nevedela predstaviť." Štúdium medicíny nebolo ani v minulosti hračkou. "V tom čase bola na Slovensku len 'v plienkach'. Začínali sme od nuly. Najťažším predmetom bola anatómia, stále som si myslela, že to nezvládnem." Škola jej však šla skvele, bola jednotkárkou.

Rozdielov medzi súčasným študentským životom a tým, ktorý zažila ona, vidí mnoho. Nielen zo strany študentov. "Mali sme starých profesorov, ktorí boli veľké kapacity. Nikdy sa však nesprávali povýšenecky, zdravili sa nám, raz mi dokonca jeden z najznámejších profesorov uvoľnil miesto v električke." Ako dievča zažila aj ďalší známy fenomén študentského života. "V tých časoch bolo chlapcov viac ako dievčat. Musím však povedať, že vtedajšie mravy mali od tých dnešných ďaleko. Veci ako sex boli pre nás tabu." A. Hovancová však priznáva, že sympatií bolo niekedy až príliš. "Jeden z profesorov si na skúšky vyberal špeciálne mňa. Neskôr som s ním pracovala v nemocnici, kde si ma stále vyžiadal na asistenciu."

O 50. rokoch, keď študovala, hovorí A. Hovancová ako o veľmi ťažkých časoch. "Nikdy som nebola straníčkou. Môj otec bol totiž v gulagu, napísala som o tom aj knihu. Našťastie sa o nej vtedy nikto nedozvedel. Inak by som nedoštudovala." Pri riešení problémov s "kádrovákmi" veľmi ďakovala svojim spolužiakom. "Tí, ktorí boli straníkmi, sa o nás ostatných starali. Keď bol nejaký problém, snažili sa ho v tichosti 'vyčistiť'."

Po promóciách sa ich v tom čase nikto nepýtal, kam by chceli ísť pracovať. "Jednoducho sme dostávali umiestnenie. Najprv ma poslali na chirurgiu do Michaloviec, neskôr na kožné do Košíc. Neskôr mi mama pomohla svojimi známosťami a dostala ma do košickej záchranky ako chirurgičku." Väčšinu svojej kariéry však A. Hovancová strávila na poste primárky kliniky plastickej chirurgie.

Mimochodom, ostatné stretnutie Košičanka sama organizovala, rovnako ako všetky predošlé. Na svojich spolužiakov nedá dopustiť. "Boli sme avantgardný a veľmi vydarený ročník. Z našich radov vyšlo mnoho mimoriadne úspešných odborníkov či primárov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj slovenskej medicíny." Na stretnutiach sa cíti dobre, ako keby sa časy, keď sedela v posluchárni, skončili len nedávno. "Hoci sme zostarli, tým že sa všetci pravidelne stretávame, si to až tak neuvedomujeme."

Róbert Zeman má 75 rokov. Na dôvody, prečo sa pred takmer 50 rokmi rozhodol študovať medicínu na UPJŠ, by si mnohí spomenuli s ťažkosťami. On to však dokáže bez problémov. "Pochádzam z dediny neďaleko Bardejova. Keď som chcel študovať tento odbor, nemal som veľa možností. Najbližšia škola, na ktorej som sa mohol venovať medicíne, bola v Bratislave a potom už len v Čechách. Košice som si teda vybral zo zemepisných dôvodov." Na prvé týždne na univerzite si spomína s nostalgiou, no nebola to vraj prechádzka ružovou záhradou. "V tom čase bolo v Košiciach veľmi málo internátov. Mnohí, vrátane mňa, mali problém nájsť si ubytovanie. Zo začiatku som býval v Šaci a do školy som každý deň dochádzal vlakom. Internát som dostal až v januári, na konci zimného semestra."

Práve schopnosť prispôsobiť sa tvrdým podmienkam je podľa R. Zemana to, čo tvorí najväčší rozdiel medzi vtedajšími a súčasnými študentmi. "Vtedy sme boli skromnejší a menej nároční. Bývali sme v podmienkach, v ktorých by dnešní študenti odmietli bývať. Aj školský režim bol o čosi tvrdší. Mali sme však cieľ, za ktorým sme si od začiatku tvrdo šli a napokon ho aj dosiahli." No aby sme si nemysleli, že v rokoch minulých študovali len samí poctiví študenti, R. Zeman pokračuje: "Boli medzi nami aj ľudia, ktorí vystrájali, veľa sa zabávali a na školu kašľali. Tí však postupne zo školy odchádzali. Na medicínu nastúpilo vyše 200 študentov, po prvom ročníku nás ostalo o polovicu menej."

V rodine Zemanovcov nebol Róbert jediným študentom. Jeho brat študoval farmáciu. "Musel sa preto odsťahovať až do Prahy. Na Slovensku taká škola neexistovala. Väčšina mojich spolužiakov pochádzala z východného Slovenska, no aj vzdialenejších miest. Neexistoval totiž taký výber škôl, aký má mládež k dispozícii dnes." Na promócie spomína rád. "Bol to krásny pocit. Cítil som, že tých šesť rokov štúdia malo zmysel, bola to odmena za tvrdú prácu." Hneď po ukončení štúdia nastúpil R. Zeman na infekčné oddelenie FN LP v Košiciach. V roku 1968 však kariéru, ktorú na Slovensku budoval takmer 10 rokov, zanechal. "Spoločenská situácia bola v tomto roku veľmi neistá. Rozhodol som sa teda emigrovať do Kanady."

V cudzej krajine musel začínať odznova. "Neakceptovali tam ani to, že som už desať rokov pracoval. Musel som si obnoviť maturitu aj vysokoškolské štúdium. Bolo to veľmi tvrdé, no keď som si tým prešiel, stálo to za to. Kanaďania mi dali príležitosť a ja som sa jej chytil." R. Zeman je teda úspešný lekár aj v Kanade. Hoci patrí medzi medicínskych veteránov, aj vo vysokom veku podáva stále úctyhodné pracovné výkony. Pracuje v nemocnici v Toronte, kde aj žije. Na Slovensko prišiel po dlhých rokoch. Zabával sa na tom, ako sa jeho bývalí spolužiaci zmenili. Zub času poznačil ich tváre tak, že mal obrovské problémy niekoho spoznať. "Väčšina sa mi musela predstaviť. Nikoho som nevedel spoznať na prvý pohľad. Pri niektorých som si však pamätal aspoň ich hlas," hovorí s úsmevom.

Ďalším účastníkom stretnutia, ktorý robí Slovensku dobré meno v zahraničí, je Jozef Breza. Žije a pracuje vo Švajčiarsku. "Na gymnáziu som sa rozhodol, že budem lekárom. Primali ma k tomu zážitky, s ktorými som sa stretol, keď som bol v nemocnici za svojím dedom. Páčilo sa mi, ako si tam ľudia pomáhali. Pre medicínu som sa teda rozhodol práve kvôli tomu, že som mal chuť pomáhať." Keď začal študovať na UPJŠ, musel si zvykať na tvrdé podmienky. Bol však poctivým študentom, jeho rodina nemala veľa peňazí, vedel teda, že si možnosť študovať musí vážiť. "Na vysokú školu ma prijali s kamarátom, s ktorým som chodil do gymnázia. Prvé mesiace sme trochu odflákli, no potom sme sa spamätali a začali sa štúdiu venovať tak, ako sa patrí."

J. Breza rád spomína aj na ťažké skúšky, pred ktorými mal vždy trému. "Mali sme prísnych profesorov a veľmi veľa učiva. Najhoršie na tom bolo to, že sme sa museli učiť aj predmety, ktoré nás nezaujímali a ktoré som napríklad ja v mojej lekárskej praxi nikdy nepotreboval. Pred každou skúškou som mal trému, veľmi dobre si na to spomínam." Najkrajšou časťou štúdia bol študentský životný štýl. "Čas sme si krátili rôznymi športmi. Najkrajšie spomienky majú určite tí, ktorí bývali na internátoch."

Po promóciách pracoval J. Breza v Košiciach, no rovnako ako R. Zeman, Československo po príchode sovietskych vojsk v roku 1969 opustil. Emigroval do Švajčiarska. "Žijem v Ženeve. Po príchode do cudziny som však o svoje šťastie musel tvrdo bojovať. Nebolo to ľahké." Prístup švajčiarskej vlády k emigrantom z Československa si pochvaľuje. "Všeobecne tam platí pravidlo, že ak chce emigrant vyštudovať švajčiarsku školu a dostať diplom, musí počkať aspoň 12 rokov, po ktorých sa stane švajčiarskym občanom. Pre nás spravili výnimku. Rok som musel pracovať v jednej z univerzitných nemocníc, spraviť maturitu z francúzštiny, švajčiarskej histórie a geografie a pripustili ma k skúškam. Zrejme tak spravili preto, že rešpektovali kvalitu nášho školstva."

Skúšky si však musel zopakovať do poslednej. To, že už raz promoval a mal slušné skúsenosti, nehralo v emigrácii žiadnu rolu. "Musel som absolvovať tuším všetkých 19 skúšok. Samozrejme, že to pre mňa ako lekára, ktorý už má veľa vecí za sebou, nebolo príjemné. Na druhej strane som však množstvo vecí ovládal a nemusel sa až tak veľa učiť." J. Brezu prekvapili aj švajčiarske promócie. "Je to úplne iné ako u nás. Nerobí sa žiadna veľká oslava a také ´haló´. Diplomy sme si prišli vyzdvihnúť v civile, dekan nám akurát potriasol rukou." Po švajčiarskych promóciách sa J. Breza zamestnal na anatomickej patológii.

Výrazných rozdielov medzi medicínou v ČSR a novým domovom videl mnoho. Okamžite si napríklad všimol bezprostrednejší prístup lekára k pacientom. "Ľudia sa tam na seba usmievajú a sú k sebe zdvorilí. Rozdielom, na ktorom sa rád zabávam, je aj nulová korupcia. Niektorí kolegovia zo Slovenska mi nechcú veriť, že sa ma tam za 40 rokov ešte nikto nikdy nepokúsil podplatiť nejakým darom." Hoci za tie roky spravil vo Švajčiarsku peknú kariéru, za najväčší úspech a najkrajší zážitok, ktorý však sledoval len z diaľky, pokladá vznik Slovenskej republiky. "Konečne sme si mohli hovoriť, že sme Slováci. V zahraničí nás totiž za národ nepokladal nikto. Všetci nás nazývali Čechmi."

Na Slovensko sa teda vrátil na návštevu až po roku 1989. "Dovtedy sa nedalo. Manželke zomrel otec, no nemohli sme prísť ani na pohreb. Bolo to veľmi smutné. Slovensko je náš domov, no vtedy ten domov nebol ako domov." Mrzí ho aj fakt, že nestihol navštíviť najlepšieho kamaráta, ktorý s ním chodil na strednú aj vysokú školu. Zomrel pred rokom. "Je to smutné. Dnešné stretnutie sa mi páčilo, no rokmi sme veľmi zostarli. Mnohí sa mi museli predstaviť. Je však milé spoločne si zaspomínať."

Do budúcnosti neplánuje J. Breza nič veľké. Stále pracuje, no rozhodol sa, že v nasadení poľaví. "Som dlhoročným chirurgom. Nechcem sa však preceňovať a po mojich 65. narodeninách som radšej prijal miesto vedúceho istého menšieho urgentného centra, kde robíme najmä menšiu chirurgiu."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  3. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  4. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  5. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  8. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  1. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  2. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  3. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  4. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  5. Operatívny lízing zmierni dopady krízy na váš biznis
  6. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Hygge ako životný štýl
  10. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 42 810
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 27 210
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 15 238
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 181
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 749
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 673
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 361
  8. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 340
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 250
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 111
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Občianske hliadky v Smižanoch kontrolujú miestnych pri vychádzaní z lokality.

Ďalšie sú v Richnave, Žehre, Hrabušiciach i Lomničke. Ide o komunitné šírenie.

3 h
Poštárka zostala pri Opátke odrezaná od sveta.

Malú Lodinu odrezalo od sveta.

4 h
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Predseda vlády SR Igor Matovič, vľavo minister obrany SR Jaroslav Naď a minister zdravotníctva SR Marek Krajčí (všetci OĽaNO).

Vôbec ste si nevšimli, ako sa to zmenilo.

24. jan
Odberné miesto na covid.

Pozrite si prehľad dnešného dňa.

12m
Vakcínou proti covidu by sa malo na Slovensku očkovať od 27. decembra.

Protilátky nezneutralizovali vírus dostatočne.

1 h

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop