Minimálne kvôli lepším podmienkami na tvorbu opustila rodné mesto aj výtvarníčka Saša Makarová. Hoci strašia z dcér košického maliara Štefana Makaru žije vo Viedni už 19 rokov, na východ Slovenska sa rada vracia. Naposledy nedávno, keď otvárala výstavu svojich obrazov pod názvom "Ja vás všetkých milujem".

Sympatická tmavovláska sa narodila v Košiciach v roku 1966 ako prvá z dvoch dcér vo výtvarnícko-žurnalistickej rodine Makarovcov. Možno aj pod vplyvom otca už v detstve inklinovala k výtvarnému umeniu viac ako sestra Tamara. Základy získala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v štúdiu pokračovala na Vysokej škole úžitkových umení vo Viedni. "Na škole v Bratislave to bola klasická výučba, vo Viedni a pod vedením profesora Frohnera som získala kreativitu a voľné myslenie. Obe mi dali rovnako veľa a v podstate všetko, čo som mohla potom rozvíjať," spomína S. Makarová na školské roky.

V rozvíjaní talentu pomohlo košickej rodáčke v roku 1997 štipendium pre nadaných študentov a v roku 1999 pracovné štipendium Ministerstva vedy a dopravy Rakúska. V tom čase už Viedenčanke S. Makarovej umožnilo bližšie spoznať rôzne exotické krajiny. V rokoch 1997 až 1999 to boli študijné pobyty v Nepále, Indii a Číne a v rokoch 200 až 2002 v Iráne, strednej Ázii, Tibete, Číne a v Indii. Ázia bola cieľom čerpania inšpirácie i získavania skúseností aj v rokoch 2004 až 2007. Tentoraz absolvovala Európanka študijné pobyty vo Vietname, Laose i v Japonsku.

"Ako tieto pobyty ovplyvnili moju tvorbu, je vyjadrené mojimi obrazmi napríklad žien z Tibetu," hodnotí s odstupom času. "Spomínané krajiny som mala príležitosť spoznať očami maliarky, pre ktorú má význam farebnosť, taká odlišná od európskej kultúry. Ale spoznávala som aj kultúrne dedičstvo, filozofiu a mytológiu. Tieto poznatky som uplatnila v tvorbe v symbióze s postavou a jej príbehom. Kritici hovoria, že sú to jasnými farbami a energickým štetcom maľované príbehy z mojich cestovateľských zážitkov a fantázie."

Zo začiatku sa S. Makarová sústreďovala na sakrálnu maľbu. "Tiež som kreslila ceruzkou portréty ľudí rôzneho veku, s rôznymi črtami tváre. Ale aj náhodných ľudí, ktorí zaujali niečím výrazným," spomína. V súčasnosti sa vyjadruje hlavne figurálnou maľbou. "Nie však tradičnou, ale spojenou s príbehom mojej postavy. Maľujem olejmi na plátno, väčšinou veľkorozmerné. Ale robila som aj grafiky suchou ihlou." Vo svoje tvorbe preferuje červenú, modrú a zelenú farbu. "Stvárňujú tri významné sféry pre človeka. Zelená je farba prírody, červená patrí životu a erotike a modrá je farbou oblohy." Laik by možno pri pohľade na jej obrazy povedal, že autorka až plytvá farebnosťou. Toto hýrenie farieb však často prináša osobitný zážitok...

Práce S. Makarovej možno podľa nej zaradiť do neoženského expresionizmu s popisným a rozprávkovým poňatím. Nejde tu však len o autorkine subjektívne pocity, ale inscenuje určité situácie. A v nich majú miesto hlavne ženy, ich pocity a životná filozofia autorky. "Treba to chápať tak, že to nie sú moje pocity pripisované ženám, ktoré maľujem. O mňa z tohto pohľadu vôbec nejde," tvrdí. "Som žena, preto maľujem ženy v rôznych podobách. Napríklad s krídlami alebo ako sfingu s telom šelmy. Námety čerpám z histórie a jej osobností - panovníčok, zo života, z najrôznejšieho prostredia. Zaoberala som sa v tvorbe ženami rôznych povolaní a postavení. Boli to prostitútky, striptérky, umelkyne i postavy z rozprávkového sveta. Dávam priestor ich túžbam a náladám, no bez nejakých feministických tendencií."

Ako sme už spomenuli, S. Makarová je dcérou akademického maliara Štefana Makaru. Jeho srdcovou záležitosťou bola zemplínska krajina. Miloval ju a dokázal nenapodobiteľne zachytiť jej atmosféru, farby, náladu a nádherne široké horizonty s oblakmi. Ako filmár - dokumentarista sa podpísal pod mnohé filmy o výtvarníkoch, ktoré patrili k objavným dielam. Bohatá bola aj jeho publikačná činnosť. Písal články, rozhovory a reportáže do Východoslovenských novín. Zomrel vo veku nedožitých 80 rokov vo februári 2005.

Ako práca otca ovplyvnila jeho dcéru? "Môj otec väčšinu svojej tvorby zasvätil krajine," spomína S. Makarová. "V nej sa cítil najlepšie ako umelec i ako bežný človek. Študoval ju a maľoval v každom ročnom období. Ako mladý chlapec bol žiakom maliara Teodora Moussona, ktorého ako cudzinca okúzlila zemplínska krajina. Otec, ako rodený Zemplínčan, chcel ukázať, že nielen hornaté Slovensko, ale aj jeho nížinatá časť má svoje kúzlo. Ako dieťa ma brával so sebou maľovať - mali sme auto - dodávku, takže mu umožňovala byť dlhšie v plenéri, kým obraz nedokončil. Ja sa teraz vraciam do detstva, k prírode, k spomienkam a hľadám paralely. Staré metódy stvárňujem nanovo - do krajiny, v ktorej sú zakomponované osoby. Vraciam sa k tomu pokoju, aký nachádzal môj otec, môj rukopis sa po rokoch experimentov ustálil a aj on je ´v pokoji´."

S. Makarová vystavovala svoje obrazy v Európe i v zámorí. Spomeňme len námatkovo Nemecko, Taliansko, Srbsko a USA. Košická výstava nie je jej prvá. Premiéru mala v roku 1995, keď svoje práce vystavovala spolu s otcom. Tentoraz priviezla na východ Slovenska takmer dve desiatky prác, z ktorých 17 namaľovala konkrétne pre túto výstavu. Sama však priznáva, že aj keby chcela robiť nejaký výber, nebolo by to možné. Žiadne staré obrazy totiž v ateliéri nemá.

Ako sme už uviedli, má názov "Ja vás všetkých milujem". "Súčasná výstava čerpá námet z mytológie, ale aj z túžby človeka po tom, aby bol milovaný. Pretože každý z nás chce byť milovaný, chce byť úspešný, a to nie je vec, ktorá sa dá predať a kúpiť," tvrdí autorka. Na margo názvu výstavy dodáva, že určite všetkých nemiluje a slogan "ja vás všetkých milujem" myslela trochu ironicky. Titulný obraz výstavy totiž predstavuje diabla, ktorému je človek ochotný zapredať dušu pre kariéru či pre krásu...

V Košiciach je momentálne k videniu 19 obrazov S. Makarovej. Väčšina až do 18. októbra v Múzeu Vojtecha Löfflera, tri visia v priestoroch Cavearia Theatru na Hlavnej ulici (naproti Aide). To preto, lebo ich názvy pripomínajú divadelné inscenácie Amor a Psyché, Dorián Gray a Madamme Butterflay. Na otázku, či visia nejaké jej obrazy aj v Rakúsku, odpovedá: "V Rakúsku je iný galerijný systém ako na Slovensku. Galéria obrazy vystavuje a predáva, uchovávajú ich múzeá a zbierky rôznych inštitúcií, prípadne súkromných osôb. Mnohé inštitúcie vlastnia veľké a cenné zbierky výtvarného umenia - napríklad Nationalbank, kde som zastúpená niekoľkými aj ja. Onedlho vydá táto banka publikáciu o svojich zbierkach s vyobrazením diela a údajmi o autorovi. Tak to robia aj iné inštitúcie."

V Rakúsku, Nemecku aj v Taliansku predávajú umelecké diela galérie, ktoré umelca zastupujú. Zvyčajne má známy umelec aj "svoju" stabilnú galériu, ktorou sa prezentuje verejnosti. Stabilnou galériou S. Makarovej je okrem viedenskej Galerie Ernst Hilger i jedna z berlínskych - Galerie friedmann-hahn. Veľkú zbierku jej obrazov má aj Strabag Bau Holding a desiatky prác sú v privátnych zbierkach, najmä politikov a verejných činiteľov. Niekoľko kusov visí v Tabakovom múzeu a mnohé diela vlastnia aj nadácie. "Známa je nadácia Svetlo do tmy, podporujúca výtvarné umenie a tých umelcov v Rakúsku i vo svete, ktorí potrebujú lekársku i existenčnú pomoc. Je známa charitatívnou činnosťou a jedným z podujatí, ktoré s ňou súvisia, je vianočné obdobie. Vtedy je v oknách viedenskej radnice vytvorený adventný kalendár z obrazov súčasných rakúskych umelcov. Každý deň počas celého adventu sa otvára jedno okno s obrazom."

Je to obrad, na ktorý sa prichádzajú pozerať stovky ľudí, a tak to pokračuje celý advent, kým sa všetky okná zaplnia obrazmi. Je to úžasná umelecká galéria, ktorá má svoje miesto aj v spravodajstve rakúskej televízie. Denne informuje o aktuálnom obraze i jeho autorovi. "Aj ja som mala niekoľkokrát tú česť, predstaviť svoje dielo verejnosti," vraví S. Makarová. "Tieto obrazy si potom kupujú do svojich zbierok súčasného umenia rôzne inštitúcie. Takto získané peniaze nadácia podľa naliehavosti a potrebnosti rozdeľuje. Ako prvá žena - maliarka v Rakúsku mám reprezentatívny kalendár s portrétmi žien (47 x 60 cm), ktoré pre Európu vydal Master Card."

V týchto dňoch mala košická rodáčka nabitý program. Po košickej vernisáži absolvovala ďalšiu v rakúskom meste Eisenstadt. Otvárala tam výstavu svojich prác pri príležitosti storočnice hudobného skladateľa Franza Josepha Haydna. Rok 2009 je v Rakúsku "Rokom Haydna" a slávnosť, ktorej súčasťou je aj výstava obrazov S. Makarovej, otváral rakúsky prezident Heinz Fischer. Pri tejto príležitosti navrhla plagát, Cover pre almanach a obálku na CD.

"Ako výtvarníčka sa 19. decembra zúčastním multimediálnej šou s názvom ´Portrait in the City... iné ako všetky´. Bude to ojedinelá prezentácia portrétov v stredoeurópskom kontexte, pod ktorú sa ako autorka projektu podpíše moja sestra Tamara." Obe budú spolupracovať s ďalšími Košičanmi, špičkami vo svojom odbore. Režisér prvého pripravovaného slovenského hororu Fabrika smrti Gejza Dezorz prispeje do projektu svojím filmovým talentom, módna dizajnérka Lujza Flešár Kafka prenesie autorkine obrazy na modely a o hudobnú časť sa postará Marián Čekovský. Cieľom je vytvoriť akúsi pomyselnú lyrickú fabriku na umenie, pre ktorú bude charakteristický minimalizmus.

"Som Košičanka, Slovenka, ale zároveň aj rakúska občianka," vraví S. Makarová na záver. "Som rakúska maliarka s menom, ktoré má mäkčeň na písmene ´S´ a ktorý nemčina nepozná, čiže Saša. Hoci mnohí ľudia nevedia, ako treba to meno čítať, už sa to naučili a pamätajú si ho. V Rakúsku žijem l9 rokov, študovala som tu a nežila ako študentka v bavlnke. Boli to tvrdé podmienky. Naučila som sa jazyk slovom aj písmom tak, ako mnohí iní zahraniční študenti a po skončení školy, keď som sa zžila s prostredím i krajinou, som sa rozhodla zostať. Nevedela som si predstaviť, ako by som po rokoch štúdia ´vonku´ a sporadických návštevách rodičov opäť žila v Košiciach. Na to, že som sa v tomto meste narodila a vyrastala, však nikdy nezabudnem. Aj touto výstavou sa chcem Košičanom prihovoriť a pripomenúť..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári