Ten sa môže dostať do bežných dovolenkových destinácií, prípadne absolvovať zájazd do nejakej exotickej krajiny. Košičanka Monika Tothová sa minulý rok dostala do destinácie, ktorá pre dovolenky nie je bežná. Ako animátorka prišla do Azerbajdžanu, jednej z republík bývalého Sovietskeho zväzu.

Monika pracuje ako animátorka pre občianske združenie Krok za krokom, ktoré sa venuje deťom a mládeži na Sídlisku Ťahanovce. S kamarátmi organizuje voľný čas a tábory pre košické deti, no vlani si naplánovali cestu kvôli iným deťom. Azerbajdžanským. "V tejto krajine už niekoľko rokov pôsobí salezián Števo Kormančík, s ktorým sa poznáme pár rokov. Cez neho vznikol nápad zorganizovať tam prímestský tábor," spomína Monika na pôvod myšlienky. "Cestovali sme v júli vlakom do Bratislavy, odtiaľ lietadlom až do Baku, hlavného mesta Azerbajdžanu. V Baku sme vystúpili na letisku a prvé, čo ma prekvapilo, bol silný vietor. A to som pritom Košičanka," smeje sa. "Nie nadarmo je Baku v preklade 'mesto vetrov'. Ozaj tam veľmi fúkalo. Aj druhý dojem z krajiny bol zvláštny. Bola prašná, suchá a s teplotou okolo 35 °C."

Na letisku ich čakal Števo a keďže animátorov bolo dosť, zavolal tri taxíky. Ich vodiči boli počerní a podľa Moniky vyzerali ako teroristi. Slovákom, resp. Slovenkám sa nastúpiť veľmi nechcelo. Števo navyše povedal, aby sa rozdelili tak, aby v každom taxíku bol aspoň jeden chlapec. Asi pre istotu. "Ešte nám dal radu, aby si dopredu k taxikárovi sadol chlapec. Hneď po tom, ako sme nastúpili, taxikár doslova vyrazil a nás čakalo niečo ako preteky. Števo sa s taxikármi dohodol, že pôjdu za jeho autom. Očividne to ignorovali, lebo sa stále predbiehali a šli si, ako chceli. Strach sme tiež dostali, keď občas zastali, stiahli okienko a niečo si hovorili. Samozrejme, v azerbajdžanskom jazyku. Nebolo nám všetko jedno, báli sme sa, že nás niekam odvezú a už nás nikto nikdy nenájde."

Napokon všetko dobre dopadlo a taxikári ich doviezli na dohodnuté miesto. Dočasným "domovom" sa stala chata, postavená z kameňa asi 70 km od Baku. Slovákov čakali takmer dva týždne azerbajdžanského života a kultúry. Tábor sa organizoval na sídlisku Achmedli v Baku v priestoroch saleziánskeho centra Mariam. "V Košiciach sme zvyknutí vziať deti do lesa, na lúku a tam organizujeme program pre deti. Nás tam čakal menší šok. Veľká budova a pred ňou iba pás suchej trávy. Nevedela som si predstaviť, čo tam s tými deťmi budeme robiť."

Prvé dni mali v pláne spoznať sa s azerbajdžanskými animátormi. Cudzinci, medzi ktorými bola aj moslimka Ulja, si Slovákov obzerali. Dorozumievanie bolo medzinárodné. Azerbajdžanci ovládali ruštinu aj angličtinu a časom pochytili aj niektoré slovenské výrazy. "Európania sú pre nich niečo exotické. Celkovo Európa je ich idolom, snažia sa nám v mnohom podobať. Naše dievčatá nám povedali, že keď spali, Azerbajdžanky sa na ne chodili pozerať. V prvých dňoch sme sa teda spoznávali. Urobili sme si dva kultúrne spoznávacie večery."

Tie vyzerali tak, že obe krajiny navzájom prezentovali svoju kultúru. Slováci porozprávali cudzincom o našej, vytiahli korbáčiky a rôzne iné suveníry. Okrem toho Monika a Peťo Harčar s ďalšou slovenskou dvojicou vytiahli naše ľudové kroje a zatancovali niektoré naše ľudové tance. Neskôr naučili azerbajdžanské dievčatá karičku a chlapcov čapáše. "Potom nasledovala ich kultúra. Ukázali nám mnohé veci a tiež nás mnoho naučili. Potom nám Ulja a Miri zatancovali ich typický tanec. Bolo to veľmi pekné, ona sa vlnila, akoby tancovala brušné tance. Nemali na sebe typický odev, no pri tanci by mali mať oblečené podobné oblečenie ako Turci. A na hlave turban."

Slováci sa dozvedeli veľa zaujímavostí o krajine i prezidentovi Ilchamovi Alijevovi. Jednou zo zaujímavostí boli napríklad voľby prezidenta. Hoci sú riadne a volí sa z niekoľkých kandidátov, akosi automaticky sa tak či onak dedí funkcia z otca na syna. "Ľudia si jednoducho povedia, že jeho otec bol dobrý, aj on teda musí byť. Prezidenta tu majú veľmi radi. Je strašne bohatý a vlastní niekoľko domov, pozemkov a dokonca má jedno zvláštne privilégium. Stavajú sa kvôli nemu cesty. Prezident si zmyslí, že musí ísť tam a ak tam nie je cesta, jednoducho ju nechá postaviť. Čo sa týka jeho obyvateľstva, akoby neexistovala stredná vrstva. Sú veľkí boháči alebo chudoba. Na uliciach v Baku sme napríklad videli väčšinou autá značiek mercedes a lada. Akoby ani medzi tým nič nebolo."

Po tom, ako sa animátori spoznali a prebrali zvyky či kultúru, na rad prišiel samotný tábor. Na starosť si vzali asi 45 detí z Baku. Boli azerbajdžanské, no našlo sa medzi nimi aj pár z Filipín, dokonca jedno dievčatko až z Kolumbie. Vekovo asi od 8 do 15 rokov. Téma tábora mala názov Cesta okolo sveta. Na začiatku si animátori vymysleli príbeh. Cestovateľ Willy Fog dostal list od svojho prapradeda cestovateľa, v ktorom má indície, ako nájsť poklad. Animátori si vybrali jedného spomedzi seba, ktorý si nasadil cylinder a cviker a predstavoval Willyho Foga.

"Určili sme im päť kontinentov. Európu, Ameriku, Afriku, Austráliu a Áziu. Hlavná myšlienka bola nájsť poklad tej-ktorej krajiny. Na stanovištiach deti plnili úlohy, ktoré im občas pripadali ako 'španielska dedina'. Ja som povedala niečo po slovensky, ďalší to preložil do ruštiny a deťom následne po azerbajdžansky. Bolo to zaujímavé. Hlavne vtedy, keď som s deťmi ostala sama a nevedela v ich reči vysvetliť, čo majú robiť. No rukami a nohami, lámanou ruštinou, to nejako šlo. Ťažké však bolo to, že ak som videla niektoré dieťa smutné či samo, mohla som akurát zavolať niekoho z tých azerbajdžanských, aby za ním šlo. Na Slovensku to problém nie je."

Hlavná myšlienka tábora - nájsť poklad danej krajiny - niesla v sebe aj vedomosti. Deti sa učili o kultúre kontinentu prípadne štátov. Na konci dostali otázky z toho, čo sa naučili a vylúštili tajničku, v ktorej sa ukrýval poklad danej krajiny. Na konci Afriky teda našli vodu a jedlo, keď prešli Európu, našli kultúru, po Austrálii zdravie, na konci Ameriky priateľstvo. "Na záver sme im nechali ich krajinu - Áziu. Nelúštili tajničku, ale našli obrys krajiny na zrkadle. Poslednú odpoveď teda sami uvideli. Videli v zrkadle svoje tváre, čo ich naučilo, že najväčším pokladom svojej krajiny sú oni sami." Tábor s hlbokou myšlienkou nemal za cieľ iba zabaviť deti, ale vypestoval medzi nimi priateľstvo, odstraňoval jazykové bariéry i rozdiely medzi chudobnými a bohatými.

Medzi deťmi nikdy nie je núdza o zábavu. To platilo aj o tábore. Slováci sa postupne oboznamovali s vecami, ktoré boli pre ich kamarátov úplne bežné. "Šokovaní sme zostali, keď sme chceli použiť záchod. Azerbajdžanci nám totiž povedali, že doň nesmieme hádzať použitý toaletný papier, ten musí ísť do koša. Od saleziánov sme sa dozvedeli, ako to vlastne je. Vysvitlo, že tí chudobnejší nemajú na toaletný papier peniaze. Používajú teda všetky ostatné papiere, no tie upchávajú záchod." Záchody v chate boli bežné keramické, no Slováci videli aj netradičné, tzv. šlapacie.

Ďalší šok nám spôsobila zásobáreň na vodu, ktorou sme sa sprchovali a splachovali. Bol to len plechový sud, z ktorého tiekla voda. Mala nám vydržať niekoľko dní, kým neprišla cisterna s ďalšou vodou. Raz sa však stalo, že sa minula už na druhý či tretí deň. My, Slovenky, sme ostali 'hotové'. Čo teraz? Bolo ráno a my sme sa ešte nestihli umyť, do toho tá horúčava... No Azerbajdžanci to nebrali ako tragédiu. Vraveli: Veď niekto pôjde do mesta, donesie. Pýtali sme sa - kedy? Oni an to: Neskôr..., niekedy..., o pár hodín..."

S kúpaním však nebol až taký veľký problém. Blízko chaty bolo Kaspické more. Teplé, slané, s úžasnými vlnami a kamienkovou plážou. Po kúpaní bežne človek vyhladne. V tábore mali azerbajdžanskú kuchárku. Bola to mama jedného z animátorov. "Jedli sme väčšinou azerbajdžanskú stravu. Veľa zeleniny, málo mäsa. Zelenine sa tam veľmi dobre darí. Zaujímavé bolo, že sme dostali kopec ryže a jeden malý kúsok mäsa. Prekvapila ma aj polievka. Azerbajdžanci si do nej bežne nahádzali čerstvé paradajky, uhorky a inú zeleninu. Ochutnali sme aj šašlik. To je baranie mäso s cibuľou, napichnuté na špajdľu. To sme opekali nad ohňom. Tiež nám pripravili typický nápoj - kvas pripravený z kvaseného chleba, múky a sladu. Bol sladký a mal hnedastú farbu."

Posledný deň pobytu strávili Slováci v meste vetrov. Obzreli si Baku, pamiatky a jedno zvláštne sídlisko. Baku má, ako iné bežné mestá, bohatšie i chudobnejšie štvrte. Slováci si pozreli krásne centrum a navštívili aj Chrám uctievačov ohňa. "Azerbajdžan je krajina bohatá na plyn. S chrámom sa spája legenda. Kedysi dávno na tomto mieste občas unikal plyn. Stačila iskra a zo zeme 'vyvrel' oheň. Ľudia ho teda začali uctievať ako nejaké božstvo. Na tom mieste postavili chrám. Je to taká kamenná ohrada s otvoreným prístreškom. Tiež sme s Uljou navštívili mešitu. Dnu sme museli ísť bosí a v bielom plášti s kapucňou. Navyše bez chlapcov. Tí šli svojou cestou a mohli sa pohybovať všade. My nie. Nemohlo sa tam fotiť, no naši chlapci urobili tajne pár záberov. Tajne vyfotili aj moslimskú nevestu, ktorú sme videli na inom mieste vychádzať z chrámu. Mala biele šaty a na tvári červený závoj."

Tiež si pozreli aj symbol Baku - Dievčenskú vežu, ku ktorej sa tak isto viaže niekoľko legiend. Aj maľby v Gobuslane, o ktorých sa tvrdí, že pochádzajú z praveku. Po prezretí pamiatok sa presunuli za deťmi na isté sídlisko. Monika tvrdí, že im silne pripomenulo náš Lunik IX. Vyzeralo aj ako spojenie mesta a dediny. V garážach boli namiesto áut obchodíky, vedľa cesty sa pásli ovce a kravy. Za sídliskom bola veľká jama. Obyvatelia do nej hádzali všetko haraburdie. Slováci sa smiali, že by si z tých vecí mohli poskladať auto.

Z tejto cesty do cudziny si Monika i jej kamaráti doniesli množstvo zážitkov. "My sme tam išli s tým, že ideme azerbajdžanských animátorov niečo naučiť, poskytnúť im svoje skúsenosti a nažhaviť ich pri práci s deťmi.... Myslím, že nakoniec sme získali oveľa viac, ako sme do toho dali. Skúsenosť z Azerbajdžanu by som nemenila za nič iné," dodala na záver Monika.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári