Mŕtvoly na konte paranoidného schizofrenika

Jozef K. pochádzal zo zvláštnej rodiny. Matka bola postihnutá duševnou chorobou a otec to tiež nemal v hlave celkom v poriadku.

Odmalička synovi vštepoval do pamäti, že svetu vládne židovská mafia a tá prenasleduje ich rodinu. Jožko, ktorého IQ kolísalo medzi matkinou a otcovou inteligenciou, si tento názor vbil do hlavy a vo svojej fantázii ho ďalej rozvíjal. Pred okolím sa mu ho však darilo utajiť. Možno preto, že otec sa v obave pred pomstou Židov stále sťahoval po celej republike. Nakoniec zakotvil v istej dedine na východe republiky, kde predpokladal, že ho pomstitelia nenájdu. Napriek tomu do smrti synovi vštepoval, aby sa mal pred všetkými na pozore. Jozef si vzal otcovu radu k srdcu natoľko, že svojím konaním rozšíril málopočetnú skupinu slovenských masových vrahov.

Po smrti otca sa Jozef oženil. Vzal si Renátu, dievča z ich dediny, ktoré vôbec netušilo, s kým bude žiť pod jednou strechou. Narodili sa im dve deti - chlapec a dievča. V jednu augustovú nedeľu mali u Jozefa návštevu. Prišiel ženin strýko Karol. Usadili sa na verande a trkotali. Jožo nemal Karola v láske a po chvíli odišiel do domu. Cez pootvorené okno však načúval, o čom sa tí dvaja rozprávajú.

"Je pravda, že strýko medzi rečou utrúsil, že Jožo sa mu zdá akýsi čudný," spomínala neskôr Renáta. "Mne však napadlo, že tým myslí jeho nechuť konverzovať s nami. Ale asi to bolo niečo osobné..." V Jozefovi po začutí hanlivých slov na jeho adresu vzkypela žlč. Privrel oči a v mysli sa mu zjavila postava strýka s dlhou bradou a v čiernom kabáte s šesťcípou hviezdou. Zároveň "začul" hlas nebohého otca, ktorý ho nabádal, že strýko je Žid a "ide po ňom".

Udalosti nabrali rýchly spád. Jozef otvoril tajnú zásuvku a vybral z nej pištoľ. Strčil ju pod košeľu a so vztýčenou rukou otcovi odprisahal, že zabije toľko Židov, koľko členov má jeho rodina. "Odrazu sa zvnútra ozval manžel a zavolal strýka dnu," pokračovala Renáta. "Potešila som sa, že si konečne nájdu cestu k sebe. Strýko šiel dnu a ja som zbierala veci zo stola. Po chvíli, keď som vošla do domu, som začula kričať manžela čosi o pomste Židov a zaznel výstrel..." Pri pohľade na strýka, ktorý ležal na zemi a z hlavy mu vytekala krv, omdlela. Keď sa prebrala, manžel bol preč. Akurát na stene bolo krvou, neskôr sa potvrdilo, že patrila nebohému, napísané číslo jeden.

Jozef nasadol do auta a odfrčal do susednej dediny, kde bol Karolov dom. Keď vchádzal do dvora, jemne ťukol predným nárazníkom do bránky. Samozrejme, hneď si za to vypočul pár karhavých slov od tety Dany, ktorá práve klebetila cez plot so susedou. "Jozef nevystúpil, iba počkal, kým k nemu prídem," opísala incident Dana T. "Nahla som sa k okienku a povedala mu, aby jazdil opatrnejšie. Vtedy čosi vybral spoza košele a ja som si vôbec neuvedomila, že je to pištoľ. Až keď ju na mňa namieril a povedal, že som druhá... Výstrel som neregistrovala. Iba sa mi zahmlilo pred očami a stratila som vedomie." Jozef strieľal z bezprostrednej blízkosti, no nedržal pištoľ pevne. Ruka sa mu vychýlila a to obeti zachránilo život. Guľka skĺzla po lebke a žene vážnejšie neublížila. To však Jozef v tej chvíli nevedel. Po výstrele naštartoval a pokračoval v jazde.

Po vari 500 metroch zastavil pred miestnou farou. Vystúpil, zabúchal na dvere a čakal. "Keď sa ozval ten buchot, práve som sa s pánom farárom rozprával o rannej omši," spomínal na tragédiu kostolník Peter S. "Keďže som sedel za stolom a on stál, k dverám sa pohol ako prvý. I ja som vstal a šiel za ním, lebo ten buchot bol silný a zaujímalo ma, čo sa deje. Keď pán farár otvoril dvere, bol som za ním asi päť metrov. Začul som čosi o Židoch a potom zvláštny zvuk. Až keď mi pán farár padol k nohám, došlo mi, že to bol výstrel. Rýchlo som sa k nemu zohol a snažil sa ho vzkriesiť, no bolo to zbytočné..." Jozef zrejme čakal vedľa dverí, lebo guľka zasiahla obeť priamo do "spánku". "Kto strieľal, to som nevidel. Iba som po chvíli počul štartovať auto, preto som vykukol von. Bola to zelená škodovka."

Hoci výber prvej Jozefovej obete sa dal pochopiť, a tak trochu i tej druhej, prečo strieľal na farára, ostalo navždy záhadou. Podobne zostal nevysvetlený i motív ďalšej vraždy. Tú Jozef spáchal o čosi neskôr pri motoreste. Tam oddychoval pred ďalšou jazdou rumunský kamionista Nicola R. "Ten incident som videl celkom presne," opísal ho vyšetrovateľom náhodný svedok Ivan G. Bol práve opretý o zábradlie pred motorestom, fajčil a sledoval parkovisko. "Tá zelená škodovka šla úplne pomaly, akoby vodič niekoho hľadal. Keď zbadal kamionistu, zastal pri ňom a vystúpil. Podišiel k nemu zozadu a ako bol ten muž zohnutý, vodič škodovky mu strelil do hlavy. Videl som to na vlastné oči. Kamionista okamžite padol na zem a ani sa nepohol. Ja som ostal úplne v šoku. Iba som stál a vytriešťal oči. Našťastie, ten muž nasadol do auta a odišiel. Až vtedy som sa spamätal a vbehol do motorestu."

Polícia dostala dobrú stopu. O výčinoch šialeného Jozefa už vedeli, no o mieste jeho aktuálneho výskytu nie. Policajti nepoznali ani motív jeho zbesilého správania. Zoznam ľudí, na ktorých zaútočil, nemal žiadnu logiku. Bol vyhlásený poplach najvyššieho stupňa. Na cestách sa objavili zátarasy a kontroly. Rozkaz znel jasne - dostať páchateľa za každú cenu, v prípade aktívneho odporu ho bolo povolené aj zastreliť. Jozef však zo zovretia unikol a zadržali ho až o tri dni pri obyčajnej kontrole dokladov na železničnej stanici. Keď mu na rukách cvakli "náramky", nevzpieral sa. Pred kriminalistami vypovedať odmietol, akurát na psychiatrii prezradil čosi o "otcovom odkaze" a "pomste Židov".

Súd, hoci ho verejnosť očakávala s napätím, sa nakoniec nekonal. Znalci totiž u Jozefa diagnostikovali paranoidnú schizofréniu, ktorá mu vraj znemožnila ovládať svoje konanie. Vzhľadom na to, že pobyt 34-ročného Jozefa K. na slobode bol nebezpečný, skončil v psychiatrickom ústave, kde je, ak nezomrel, dodnes.