Po páde z detskej hojdačky mu prestala rásť noha

Príbehy ľudí s telesným hendikepom sme na našich stranách priniesli už niekoľkokrát. Na ich životoch je však stále niečo zaujímavé a inšpirujúce. Každý bojuje so svojím osudom iným spôsobom.

Inšpirujúcim aj pre zdravých je aj život Jána Királyho. Hoci ho osud od malička "bije", opustili ho rodičia a v piatich rokoch spadol z detskej hojdačky tak nešťastne, že sa z neho stal invalid, stále má chuť do každého dňa a vyžaruje z neho pokoj, aký možno badať u málokoho.

Ján je rodákom z nášho mesta. Hoci jeho rodičia bývali v klasickej domácnosti na Terase, jeho prvé kroky z dojčenského ústavu smerovali preč od rodiny. "Neviem, ako presne to vtedy bolo. Myslím, že moji rodičia boli v sociálnej núdzi. Možno však v tom bolo aj niečo celkom iné. Počul som rôzne reči a neviem, čo je pravda, preto radšej nechcem špekulovať," hovorí 30-ročný Košičan.

Z dojčenského ústavu putoval do ústavu vo Vyšnom Opátskom. Na túto časť detstva si spomína len veľmi ťažko. Nie je mu jasné ani to, prečo bol umiestnený do ústavu, v ktorom väčšinu obyvateľov tvorili ľudia s telesným či mentálnym hendikepom. "O tom dôvode som nikdy nepočul. A nikdy som sa o to nejako zvlášť nezaujímal. Zrejme som však mal nejaký menší hendikep, ťažko povedať." Počas jeho predškolského pobytu v špeciálnom zariadení sa o neho rodina absolútne nezaujímala. Na rozdiel od ostatných detí za ním nikdy rodičovská návšteva neprišla.

V detstve sa teda musel zmieriť s absenciou rodičovskej lásky. Aby nebolo jeho trápenia dosť, stala sa mu kuriózna, no vážna nehoda. "Keď som mal asi päť rokov, spadol som z hojdačky. A tak nešťastne, že som si vážne poškodil ľavú nohu." Ján presne nevie, ako sa mu poškodila, no dôsledkom niekoľkonásobných operácií a následného odvápnenia kostí bolo to, že sa jej rast úplne zastavil. "Asi to tak malo byť. Neviem to pochopiť. Iné deti skáču z výšok, lezú po stromoch a robia riskantné veci... Ja som sa len hojdal na hojdačke a následky toho pádu budem niesť do konca života."

Po rekonvalescencii čakalo Jána sťahovanie do Humenného. Tam absolvoval základnú školu a býval v podobnom ústave ako dovtedy. "V tom čase sa však osemročné školy menili na deväťročné. V Humennom deviaty ročník nemali. Prestúpil som teda na Špeciálnu základnú školu v Novej Bani. Tam som si dokončil základné vzdelanie." Po základnej škole sa zamýšľal nad tým, čo bude študovať ďalej. Na našom území možností nebolo veľa. "Zaujímali ma najmä odbory, ktoré sa študovali v košickej škole vo Vyšnom Opátskom. Z rôznych príčin sa tam však nedalo dostať, jednoducho tam pre mňa nebolo miesto."

Rozhodol sa teda, že ostane v Novej Bani. "Bolo to pre mňa výhodné. Škola bola blízko zariadenia, v ktorom som býval, navyše tým, že som tam bol ubytovaný, nebol problém ani s tým, aby ma neprijali." Uprednostňovali totiž domácich. Ján sa však musel zmieriť s odborom, ktorý najmä chlapcov neláka. "Na dvojročnej ´učňovke´ som študoval krajčírstvo a šitie spodnej bielizne. Potom som si spravil ročnú nadstavbu, no bola to viac-menej zbytočnosť. Šlo o praktickú školu, kde sme sa učili napríklad variť a žehliť. Teda činnosti, ktoré sa človek počas života naučí aj sám."

Keď si po štúdiu prevzal výučný list, začal sa zamýšľať, čo ďalej. Čoraz častejšie ho trápila otázka, ktorej sa dlho vyhýbal. A tou bola jeho rodina. "Aj preto som začal zvažovať, či sa nevrátim do Košíc. Keď som s nimi chcel nadviazať kontakt, potreboval som sa dostať bližšie." Myšlienky na jeho rodinu u neho oživili stretnutia so súrodencami. "Mám ich päť. Najlepšie vzťahy mám so sestrami. Videli sme sa ešte ako deti, no neskôr sme sa zopárkrát stretli v meste."

Ján sa však nedostal priamo do Košíc, ale do ich blízkosti. "Cez známych som sa dozvedel, že vo Vajkovciach otvárajú nové špeciálne zariadenie. Našťastie som si vedel pomôcť známosťou a dostať sa tam." Vo Vajkovciach žil sedem rokov. Počas nich nepracoval, žil z invalidného dôchodku. "Stačil mi na to, aby som si dokázal zaplatiť pobyt. Žilo sa tam pokojne, veď ako na každej dedine. Postupom času som tam spoznal nových kamarátov, bolo to dobré..." Pokúsil sa aspoň využiť blízkosť Košíc, kde žila jeho rodina. "Z počutia som vedel, kde bývajú. Zopárkrát som poprosil známych, aby ma tam vzali. Spočiatku som si len obzeral dom." Po čase tam začal chodievať sám, neskôr sa odhodlal k činom. "Zaklopal som na dvere, a keď sa otvorili, rodičia ma hneď spoznali. Zrejme sa teda tiež informovali o mne. Myslím si, že keby som nespravil prvý krok ja, do nejakých dvoch rokov by sa mi ozvali oni."

Počiatky konverzácie boli ťažké. Veď sa nevideli dobrých 18 rokov. "Neskôr sme sa stretli ešte niekoľkokrát. Bolo to ťažké, pokladal som ich prakticky za cudzích ľudí. Postupom času sme to však prekonali. Bolo skvelé, že som videl, ako vyzerajú a dostal som odpovede aspoň na niektoré otázky." So súrodencami mal však kontakt omnoho intenzívnejší. "Dnes už, žiaľ, rodičia nie sú medzi nami. Sestry sa zas odsťahovali, čiže ten kontakt zoslabol." Ako Ján hovorí, je dobré, že svoju rodinu stihol spoznať aspoň čiastočne, keďže rodičia pred časom zomreli.

Po siedmich rokoch sa rozhodol presťahovať do Košíc. A to tam, kde vyrastal - do Vyšného Opátskeho. Dopočul sa, že tamojšie zariadenie prešlo rôznymi zmenami a sú tam voľné miesta. "O dva dni som sa tam nasťahoval. S aklimatizáciou som problémy nemal. Vyrastal som tam, čiže tamojšie prostredie mi bolo veľmi dobre známe. Pomohlo mi aj to, že ma miestni obyvatelia aj pracovníci poznali," pochvaľuje si Ján návrat do zariadenia.

Onedlho sa mu naskytla príležitosť po prvýkrát v živote si odskúšať, aké to je pracovať. "Asi štyri mesiace som brigádoval na vrátnici. Bolo to príjemné poznanie. Jednak som sa cítil užitočným a prácou mi rýchlejšie zbehol čas." Práca mu zavoňala a hoci s rôznymi pauzami medzi jednotlivými "pracovnými" obdobiami vyskúšal si ďalšie zamestnania. Nepracoval len v priestoroch zariadenia, v ktorom býval. Bol zamestnaný aj v centre Košíc. "V istej reklamnej agentúre som vyrábal vizitky a nažehľoval nápisy na tričká. Neskôr som pracoval na vrátnici v domove dôchodcov. Práca ma bavila. Som typ, ktorému nevadí vstávanie ani dochádzanie." V súčasnosti pracuje opäť na vrátnici ústavu vo Vyšnom Opátskom. Práce sa nebojí, nevyhýba sa ani myšlienkam, že by skúsil zase niečo iné. "Musí to však byť zamestnanie, v ktorom budem mať vyhovujúce podmienky. Nesmiem totiž príliš zaťažovať ľavú nohu."

Toto zranenie poznačilo Jána na celý život. "Tými mnohonásobnými operáciami sa zastavil jej rast. Kvôli tomu mám teraz jednu nohu menšiu a kratšiu." Kedysi ju mal "zoskrutkovanú" a spevnenú rôznymi drôtmi. Dnes ju má len "obutú" v špeciálnej dlahe. "Kvôli tomu hendikepu nemôžem napríklad behať či hrať futbal. Nohu mám okrem toho citlivejšiu, náchylnú na zranenia." V bežnom pohybe mu však až tak neprekáža. "Keď ma nebolí, dokážem prejsť možno aj viac ako niektorí zdraví. Niekedy však mávam veľké bolesti, vtedy si musím nohu šetriť a menej zaťažovať. Barlu však nikdy nepoužívam. Nohu je potrebné cvičiť, nie je dobré len vysedávať. Možno si to len zbytočne sťažujem, no beriem to tak, ako to je."

Telesný hendikep Jánovi určite sťažuje aj situáciu v láske. Nájsť partnerku je pre neho ťažšie, než pre zdravých ľudí. On však nezaháľa a žije rovnakým citovým životom, ako iní ľudia. Mal už niekoľko viac či menej vážnych vzťahov. "Nie je problémom mať priateľku. Keď však otázka mieri k založeniu rodiny, je to o niečom inom. Dnes a špeciálne v mojej situácii je ťažké založiť si rodinu a dokázať ju uživiť. Preto sa nad založením rodiny radšej nezamýšľam."

Ľudia vyrastajúci bez rodiny a v špecializovanom ústave často trpia neznalosťou spoločenských pomerov. Vonkajší svet nepoznajú príliš dobre, a preto je pre nich ťažké aklimatizovať sa v dospelosti do normálneho života. Hoci Ján stále žije v ústave, nepovažuje sa za tento prípad. "Ústav, v ktorom som vyrastal a vlastne v ňom bývam aj dnes, bol skvelý v tom, že organizoval množstvo výletov. V dospelosti zas nijako neobmedzuje vychádzky alebo podobne. Do mesta chodievam pomerne často."

Keďže mimo ústavu aj pracoval, spoznal množstvo kamarátov a známych. "Myslím, že ma berú normálne. To by však museli povedať oni. Hlavné je však to, že ja sám som úplne ´v pohode´, som spokojný a beriem život taký aký je." V detstve ho trápilo najmä to, že vyrastal bez rodičov a prakticky nepoznal, čo to je rodinný život. "Bolo to ťažké a trápilo ma to. Časom si však človek prestane tieto problémy uvedomovať. Dôležité je aj to, že iní ľudia to vnímajú odlišne. Dieťa v ústave si vytvorí akýsi vlastný svet, berie všetko inak a s nadhľadom."

V ústave vo Vyšnom Opátskom býva Ján v tzv. chránenom bývaní - rodinnom domčeku. S tým je veľmi spokojný. "Na mojej momentálnej situácii nechcem nič meniť. Bývam na mieste, s ktorým som úplne spokojný. Pracujem, čo je veľmi dôležité, keďže k dôchodku je každé euro dobré." Nepovedal by teda, že je zamotaný do pavučiny sociálnych služieb. Bývanie si platí sám, podľa neho stojí na vlastných nohách. "Viem, že tu nebudem môcť bývať naveky, no nebojím sa toho. Keď bude situácia taká, že budem musieť odísť, tak odídem. Jednoducho si nájdem iné bývanie a do práce môžem pokojne aj dochádzať."

Ako Ján dodáva, žije to, čo mu život dáva. Veľké plány do budúcna si radšej nerobí. "Nemá to význam. Jednoducho chcem byť spokojný. Jediným snom je možno to, že by som raz chcel mať vlastný byt." Svoj zdravotný stav a osud, na rozdiel od mnohých iných v podobnej situácii, neprežíva ťažko. "Podľa mňa som na tom stále lepšie ako mnoho iných. Preto by som ľuďom s podobnými problémami rád odkázal, nech neberú život príliš vážne. Nedá sa to a bolo by to zbytočné," uzavrel Ján Király.