Ako radi hovoria, najradšej zabávajú bežných ľudí, ktorí sa potrebujú odreagovať a odpútať od problémov bežného života. Hoci každý z nich odštartoval kariéru inak, ich cestám bolo predurčené preťať sa. O tom, ako sa spoznali a čo ich spája, ale aj o tom, aké publikum je najťažšie zabaviť, sme sa s nimi pozhovárali po predstavení "Traja za všetkých", ktorá sa nedávno konalo v kultúrnom stredisku MČ Košice-Šaca.

R. Kajzer aj P. Meluš pracujú v umeleckej brandži len pár rokov. Odbory, v ktorých pracovali predtým, nijako nenasvedčovali tomu, že ich budúce smerovanie povedie až do televíznych vystúpení. Prvý z nich vystriedal mnoho zamestnaní a najdlhšie pracoval ako pivovarník. "Podľa mňa musí mať človek zabávačstvo v DNA a neovplyvňuje ho to, čo študuje alebo kde pracuje," myslí si R. Kaizer. "Ja som zas vyštudoval ´strojárinu´ na strednej škole a dlhé roky som pracoval ako strojársky technik," predstavil sa P. Meluš. Prvé zabávačské prejavy som na sebe badal napríklad na poradách v práci, kde som sa snažil suchú nepríjemnú atmosféru usmerniť niekam inam."

Ako už R. Kajzer spomenul, určitú rolu u zabávačov zohráva aj genetika. "Mne rodičia rozprávali, že som to zdedil po pradedovi," vraví P. Meluš. "Bol vraj richtárom malej dedinky a povestným zabávačom. To, že vo mne niečo z neho bude, som objavil pri country muzike na trampoch. Mali sme vlastnú country skupinu a na vystúpeniach som sa snažil program obohacovať aj peknými príbehmi či zabávaním." Neskôr sa spoznal s Robom Kajzerom. Postarali sa o to ich spoloční priatelia, obaja totiž pochádzajú z Topoľčian. "Keď sme sa spoznali, môj záujem o zabávanie ľudí sa ešte viac rozvinul. Musím však povedať, že Robo v tom bol omnoho ďalej."

R. Kajzer totiž zažil prvé vystúpenia už ako 16-ročný. "Zaskakoval som za otca. Ten bol povestným zabávačom na svadbách, ale vystupoval aj po krčmách. Neviem, či sa moje prvé vystúpenia dajú nazvať ´kšeftami´. Honorárom totiž bolo väčšinou len zopár pív," spomína. Za najťažšiu časť začiatkov by označil dospávanie vystúpení. "Keď som večer alebo v noci vystupoval a na druhý deň vstával do práce, bolo to niečo hrozné..."

Začiatky vzájomnej spolupráce siahajú do čias, keď sa R. Kajzer s P. Melušom stretávali na rôznych trampoch. "Peter hrával s kapelou, chodil som aj na ich skúšky. Po skúške sme stále zašli na pivo, kde sme sa zabávali, hovorili vtipy, imitovali. Neskôr vznikla myšlienka, že by som s nimi mohol vystúpiť aj na koncerte." Nešlo to však ako po masle. P. Meluš musel za svojho kamaráta a kolegu tvrdo bojovať. "Vystupovali sme na jednom country koncerte. Chlapci navrhli organizátorovi, že by som s nimi mohol vystúpiť na pódiu. Organizátor bol ostro proti, no oni povedali, že bezo mňa nevystúpia vôbec. Takto ma dostali na pódium a ľuďom sa to celé veľmi zapáčilo."

Nasledovalo teda aj niekoľko ďalších spoločných vystúpení. Stále to však nebolo na profesionálnej úrovni, šlo len o malé vystúpenia popri práci. "Prvý vážny krok som spravil v roku 1992. Zoznámil som sa s Jánom Pisančinom (Ander z Košíc) a začal s ním vystupovať. Boli to už dobré vystúpenia, za ktorých peniaze sa dalo uživiť," pokračuje R. Kaizer. Táto spolupráca trvala dva roky. "Potom si už ľudia prirodzene vyžadovali, aby mal iného ´parťáka´. Rozhodli sme sa s Peťom dať dokopy a vystupovať naplno."

Úplne prvé vystúpenia boli pre mladých mužov v kasárňach. "Využili sme to, že sme mali isté kontakty z vojenčiny. Vystupovali sme po viacerých kasárňach a snažili sa mladým chlapcom uľahčiť vojenskú službu. Obaja sme totiž mali toto obdobie za sebou a vedeli sme, aké majú, najmä v začiatkoch, mladí vojaci pocity." To im pomohlo aj v tom, že dobre vedeli, aký humor mladí "bažanti" potrebujú. "Po skúsenostiach s kasárňami sa o nás dozvedeli ďalší ľudia a vystúpení bolo čoraz viac."

Spätne však obaja zabávači svorne priznávajú, že šli do veľkého risku. Zanechali prácu, nemali v rukách žiadne istoty. "Doma som mal ženu a tri deti, ktoré bolo treba živiť. Jasné, že mi nebolo všetko jedno. O to tvrdšie sme však ´makali´ a chceli sa dokázať presadiť. Šlo aj o takú vnútornú zodpovednosť. Nechcel som dopustiť, aby som zlyhal a aby sa mi potom všetci smiali z toho, aké som mal ´veľké oči´," spomína P. Meluš. Spolu s kolegom však dodáva, že ich výrazne podržala rodina a ich rozhodnutie podporovala. "To predieranie sa z dna nahor bolo ťažké. Trvalo dlho, kým sme prestali vystupovať v krčmách a dostávali lepšie angažmán. Keď sme sa dostali na lepšie večierky v Bratislave, vedeli sme, že to už bude dobré..."

To, že sa stali populárnymi až v neskoršom veku, považujú za dobré. "Nezávidím mladým hviezdičkám, ktoré sa dostali na vrchol z ničoho nič a bez toho, aby za tým bola tvrdá práca. Napríklad niektorí finalisti súťaže SuperStar trpia práve tým, že po nečakanej sláve padli opäť na dno a sú bezradní. My sme za sebou mali kus práce, zažili sme normálny bežný život, a tak sme sa toho, že na to dno padneme, nemuseli báť. Uvedomovali sme si, že pokiaľ má človek zdravé ruky a nohy, môže robiť čokoľvek." Práve životná skúsenosť je tým, čo ich neustále drží pri zemi. "Tým, že sme sa stali známi, sme nijako nezmenili svoj životný štýl. Uznávame stále rovnaké hodnoty. Je však krásne, keď môžem robiť to, čo ma baví," pochvaľuje si P. Meluš.

Zabávačstvo nie je také jednoduché povolanie, ako si niekto môže myslieť. "V prvom rade by som to poopravil - nie je to povolanie, ale poslanie. Robiť ľuďom radosť a rozveseliť ich je určite o niečom hlbšom ako o povolaní." Po tomto vysvetlení P. Meluš pokračuje: "Zabávať ľudí je nesmierne ťažké. Je to určite ťažšie, ako ich rozplakať. Každý človek je totiž iný a každého trápia nejaké problémy. Odpútať ho od nich je tvrdý oriešok. Je potrebné stále brať do úvahy, pre koho vystupujeme, o akú skupinu ľudí ide. Ak sa nám nedarí vyčariť na ich tvárach úsmev, musíme okamžite konať a niečo na vystúpení zmeniť. Výsledok totiž vidíme okamžite. Buď sa ľudia smejú, alebo nie."

Je to ťažké, najmä ak ľudia neprídu na predstavenie na základe svojho rozhodnutia. "Stáva sa to najmä na rôznych konferenciách, kde ľudí najprv unudia rôznymi odbornými pracovnými prednáškami a potom ich donútia pozerať sa na program, na ktorý nemajú náladu. V takej situácii má človek chuť maximálne na kávu a koláčik. To si musíme uvedomiť a snažiť sa ich uvoľniť." Ťažké preto boli aj niektoré vystúpenia v ich začiatkoch vo vojenských kasárňach. "Keď tam tých vystrašených chalanov nahnali do stanov, nevedeli, čo ich čaká. Ako som už spomínal, pomohla nám vtedy znalosť ich situácie ´v zelenom´..." P. Meluš dodáva, že je potrebné myslieť aj na staré dobré "Iný kraj, iný mrav". "Z nejakého žartu sa môžu ľudia v jednom meste roztrhať od smiechu a v druhom zívať od nudy."

To, že sú zabávačmi, však neznamená, že ich problémy či životné krízy obchádzajú. Práve situácie, keď nie sú v najlepšej nálade a na pódium nesmú vystúpiť ako zmoknuté kurence, by označili za najťažšie. "Ľudia nemajú záujem vidieť, ako niekoho z nás bolí zub či má rodinné problémy. Na pódiu to musí byť z našej strany taký výkon, ktorý každého rozosmeje a nikto ani len nezatuší, že nás niečo trápi. Obaja sme takéto situácie zažili, no na pódiu to z nás akosi opadlo." Za majstra profesionálneho prístupu by R. Kajzer označil Ivana Krajíčka. "Vystupovali sme s ním, keď bol na tom zdravotne veľmi zle. Po jednom čísle si sadol a nevedel sa ani poriadne postaviť. Smutne mi povedal, nech na pódium vyleziem miesto neho ja. Keď som takmer vkročil na pódium, zozadu sa rozbehol, sotil ma bokom a na pódiu predviedol jeden famózny výkon," spomína R. Kaizer.

Prvú televíznu skúsenosť mal za sebou R. Kaizer skôr ako P. Meluš. "Vystupoval som na ´Kremnických gagoch´, čo sa vysielalo v televízii. Spoločne sme sa však predviedli až v roku 1996. Bolo to hneď vo veľkom - v Silvestrovskom programe STV." To by R. Kajzer označil za hlavný prelom ich kariéry. Najsledovanejší televízny program roka im priniesol množstvo nových ponúk a dostal dvojicu Kaizer - Meluš do povedomia širokého slovenského publika.

"Hneď potom sme dostali priestor pre vlastnú reláciu ´Po záverečnej´, vysielanú v STV," pokračuje R. Kaizer. Hlavný bod kariéry prišiel však až neskôr. Osem rokov účinkovali v zábavnej šou TV Markíza "Dereš". "Významných však bolo viac vystúpení. Ceníme si napríklad účinkovanie v rôznych súťažných programoch, akými bol napríklad Zlatý kľúč. Zúčastnili sme sa aj zabávačskej súťaže v Českej televízii, ktorú moderoval Pavel Zedníček. Dokonca sme ju aj vyhrali." Osobne si cenili aj skúsenosť s účinkovaním v relácii Luďka Sobotu v televízii Nova. "Scénka sa nám vydarila. Bola to však pre nás hlavne pocta, že sme mohli vystúpiť v relácii človeka, ktorého sme veľmi obdivovali. V noci sme uňho aj spali a nezabudnem, ako volal na ženu: Stejně sme udělali dobře, že sme zavolali ty Slováky," spomína pomocou imitátorskej vsuvky R. Kaizer. Ich najdlhšie angažmán však stále trvá. V Slovenskom rozhlase robia už 20 rokov reláciu, ktorú prevzali po Ivanovi Krajíčkovi - "Echorádio".

Po toľkých rokoch účinkovania musí byť ťažké neustále obnovovať scenár zábavných čísel tak, aby neboli nudné. P. Meluš ako textár so smiechom hovorí o svojich inšpiráciách: "Námety na scénky čerpám z bežného života. Napríklad aj z dnešného posedenia v miestnej krčme v Šaci, kde som si vypočul zopár naozaj inšpiratívnych dialógov." R. Kajzer ako imitátor je zas limitovaný slávou postáv, ktoré imituje. Nemôže k publiku prehovoriť hlasom, ktorý nikto nepozná. Nesmialo by sa. "Práve preto sa snažím vymýšľať aj imanigárne postavy, akou je Lacko, ktorého ľudia poznajú najmä z Dereša. Bolo to zábavné aj medzi nami - veľa ľudí z televízneho štábu sa totiž volalo presne tak." Koľko osobností dokáže napodobniť, nikdy nepočítal. Najnovšie však svoje vystúpenia obohatil o Alinka z Mafstory či Winetua zasadeného do dnešného sveta.

V súčasnosti obaja účinkujú pravidelne len v rozhlase. Majú však aj vlastné turné vystúpení, súkromné vystúpenia či účinkovania v televízii. "Mrzí nás práve to, že sa z televízie vytratili klasické zábavné relácie, v ktorých dokázal ľudí rozosmiať jediný dobrý zabávač na pódiu. Trend je dnes iný... Veríme však, že sa to zlepší." Radi by ešte účinkovali vo vlastnej televíznej zábavnej šou. "Nebudeme však ´tlačiť na pílu´. Radšej počkáme, čo príde," uzavrel svoje rozprávanie aj za kolegu P. Meluš.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári